Weblog Slovenská pospolitosť

Mikuláš Štefan Ferienčík – Jedlovský učiteľ

Dej   novely   „Jedlovský   učiteľ“   sa odohráva  v  polovici 19-teho storočia v malej považskej dedinke Jedlová. Do tejto    dedinky    prichádza    Bohdan Vesnický, mladík zo zemianskeho rodu, ktorého   však   jeho   otec   aj   bratia odvrhli.   Bohdan   je   totiž   slovenský vlastenec, ale jeho zemianska rodina sú odrodilci,   ktorý   sa   k   slovenskému národu  nepriznávajú.   Bohdan  príjme miesto   učiteľa   v   Jedlovej   a   toto povolanie berie ako skutočné poslanie. „Učiteľ je dušou národa, bez učiteľov ráznych, svedomitých nie je možné, aby sa dvíhal národ (Ferienčík, 1899).

Jedlová je zanedbaná dedina, kde nieto poriadnej školy ani poriadnych mravov. Pomyselným centrom všetkých neduhov a morálnych pokleskov je miestna krčma, ktorú má v prenájme žid Izák. Sedliaci neustále popíjajú v krčme, aj keď vedia, že na ich alkoholizme bohatne Izák, čo vyjadrujú vo vete: „Nielen všetok náš zárobok, ale aj náš majetok ide k nemu“ (Ferienčík, 1899). Continue Reading Mikuláš Štefan Ferienčík – Jedlovský učiteľ…

Ľudovít Vladimír Rizner – Kam vedie korheľstvo. Výstražná poviedka.

Gazda   Juraj   Možný  má  dobrú  manželku,  dve  deti a veľké hospodárstvo.  Jeho   obrovským   darom je aj starý paholok Martin, ktorý múdrou radou pomáhal ešte aj jeho otcovi. Martin nie je obyčajný sluha, je členom rodiny, ktorého si  gazda  veľmi  váži.  Tak  ako  každé ráno, gazda Juraj Možný a paholok Martin idú pracovať na pole.  Na  voze prechádzajú  okolo  krčmy žida Icika a  paholok  Martin  hovorí  svojmu  gazdovi  o  pálenke toto:  „To  len  predsa  snáď  viete,  že  som  nikdy v živote toho hriešneho nápoja neokúsil. Vidíte, som dobrák človek;  ale  keď  zazriem Icikov sklep alebo Icika samotného, všetko vo mne vrie, a hneď by som ho z dediny vyhnal“ (Rizner, 1882).

Gazda Možný vyčíta Martinovi, že snáď nenávidí Icika len   preto,   že   je   žid.   Martin   s   tým  nesúhlasí a vysvetľuje, že mu je protivné len to, že predáva pálenku, ktorá ničí životy celých rodín a dodáva, že kde nie je zvodcov k pitiu pálenky,  tam  nie  je  ani  toľko opilcov. Martin svoj postoj k Icíkovi vysvetľuje gazdovi takto: „Prvým tovarom Icikovým bola pálenka. […] Icik dal každému pálenky zadarmo. A čo s tým dosiahol? To, čo chcel: dosť skoro prichádzali totiž všetci, ktorí sa dali sprvu do pálenky nútiť, a kupovali ju u neho za veľké peniaze. Sprvu šiel o Icikovi dedinou jeden hlas, aký to človek statočný, prívetivý, ale teraz ozývajú sa len kliatby nešťastných žien, ktorým skazil Icik mužov.“ (Rizner, 1882). Continue Reading Ľudovít Vladimír Rizner – Kam vedie korheľstvo. Výstražná poviedka….

Ľudovít Gašpar – História drotára

Poviedku  „História drotára“  s  podtitulom „Žalostný obrázok pýchy a obžerstva“ napísal Ľudovít Gašpar, pričom ju podpísal pseudonymom „Zaosek“.

V úvode poviedky autor hovorí o tom, ako sa svet mení a ako s  rôznymi spoločenskými zmenami nevedia poriadne naložiť ani zemepáni, ktorí prehýrili svoje majetky, ani sedliaci, ktorí materiálne a morálne tiež upadli. Podľa autora mali úžitok zo slobody, emancipácie a nových zmien najmä židia o čom píše: „Nakoniec emancipovali židákov. Títo tomu lepšie pochopili, a tak obidvoch: aj malého zemana, aj sedliaka dostali. Teraz na ich kuriálnych a sedliackych gruntoch ovocie emancipácie požívajú; a prvší majitelia po svete rozpŕchnutí, ako nádenníci či s perom, či s motykou chlebíka si vyhľadávajú..“ (Gašpar, 1904).

V takomto novom svete sa pomaly tratí a upadá aj staré a poctivé drotárske remeslo, čo autor zobrazuje na živote jedného popanšteného drotára. Tento drotárik už v mladosti nemal poriadnu výchovu, matka ho rozmaznávala, do školy nechodil, modliť sa nenaučil, starších si nevážil a práce sa stránil. Matka vyhľadala pre syna gazdu-drotára, ktorý ho mal vo svete priučiť remeslu. Natrafila však na nesvedomitého korheľa, ktorý drotárika nič poriadneho nenaučil. Drotárik sa po troch rokoch vrátil domov bez grajciara. Avšak aj bez grajciara chodil do krčmy k židovi Icíkovi, kde pil na dlh. Continue Reading Ľudovít Gašpar – História drotára…

Anton Bielek – Gazdíčko

Pôvodným autorom predlohy k poviedke „Gazdíčko“ je český  spisovateľ  J. M.  Kadláč, avšak do slovenských pomerov  túto  poviedku  prepísal  Anton  Bielek.  Dej poviedky  sa  odohráva v chudobnej, lesmi obklopenej  doline    severoslovenského    kraja.    Táto    bližšie nešpecifikovaná    dedinka    leží    snáď   niekde na Kysuciach, odkiaľ pochádzal aj samotný Anton Bielek. Do tejto odľahlej doliny prichádza žid Jakub Jucker so svojou ženou Sárou. Jakub Jucker sa rozhodne ísť do tohto severoslovenského kraja, lebo tam žije málo židov a miestny slovenský ľud je tam aj zaostalejší a nevzdelaný,  no  a  tým  pádom  aj  dôverčivejší. Samotný Jucker o tejto skutočnosti hovorí svojej žene  Sáre  toto:  „Ľud  slovenský  je všade ľahkoverný. Oklameš ho na bielom dni. Je zanedbaný a náchylný k pijatike. A čím diaľ ideš do hôr, tým je zanedbanejší. Pre náš židov je tu pravá zlatá baňa. Veď v týchto krajoch medzi tisícami „gojimov“ (tak volajú židia kresťanov) bývajú len dve naše rodiny a i tie sú bez rozhľadu. Uvidíš, čo bude z nás za krátky čas“ (Bielek, 1905). Continue Reading Anton Bielek – Gazdíčko…

Ľudmila Podjavorinská – V otroctve

K vrcholom prozaickej tvorby Ľudmily Podjavorinskej patrí kritickorealistická novela „V otroctve“. Hlavnou postavou je Mišo Čmel, ktorý je sluhom, či skôr otrokom, u   žida   Kohna.   Mišo   je usilovný, ani tvrdá práca mu nevadí, avšak „Práca tak, ako ju on zná, ako ju on   zažíva   so  svojimi  druhmi, je kliatbou, je znižovaním ľudskej bytosti na úroveň hoviadka, s ktorým ťahá jarmo nevýnosného bytia cez celý život. Biedny   otrok  v  službe  novodobých  otrokárov, privilegovaných na otrokárenie verejnou ustanovizňou, právom majetku a špekulatívnej schopnosti. Úbohí bieli otroci, bytosti bez vlastnej vôle…“ (Podjavorinská, 1905). Mišo Čmel má veľkú rodinu – manželku v požehnanom stave a osem detí, ktoré „všetky sú živými výkričníkmi, volajúcimi za chlebom..“. Pritlačený biedou občas si pomyslí, že by snáď bolo lepšie kedy si Boh jedno či dve deti vzal naspäť k sebe. Mišovi sa kedysi žilo lepšie. Panstvo na ktorom slúži bolo pôvodne zemanské, no zhýralosť zemanov priviedla zadlžené panstvo do rúk židovského veriteľa Kohna. Continue Reading Ľudmila Podjavorinská – V otroctve…

Martin Medňanský – Reštavrácia (voľby) na dedine

Slovenský vlastenec Martin Medňanský v prozaickom diele verne zobrazil priebeh obecných volieb, ktoré sa v tej dobe nazývali reštavrácia. V dedinke Žabínec, ktorá leží v Trenčianskej stolici, čiže v čisto slovenskej oblasti, sa majú konať obecné voľby. Prirodzenou autoritou dediny je oddaný Slovák, dlhoročný farár Holúbok. Proti nemu stoja pomaďarčení kaplán Spácay a notár Kákay. Títo dvaja maďaróni sa dohodnú, že pri najbližšej obecnej voľbe musia odstrániť slovenského richtára Žucha a na jeho miesto sa budú snažiť dosadiť žida Raubvogela, ktorý podporuje ich maďarizačnú snahu. Raubvogel má v dedine krčmu a tým pádom aj veľký vplyv, čo je v diele opísané takto: „S krčmou spojená je pálenica, v ktorej prenajímateľ krčmy a regálu je žid Raubvogel, ináč v Žabínci len pod menom Ploštica známy. […] Raubvogel čo do významu svojho mena bol pravý dravec, sup, ktorý koristil z každej nadhodilej príležitosti a každý článok vedel obchodne v svoj prospech využiť. Ale (meno) Ploštica dostalo sa mu primeranou zásluhou, lebo ako táto i on cical krv z mozoľov svojich spoluobčanov…“ (Medňanský, 1895). Continue Reading Martin Medňanský – Reštavrácia (voľby) na dedine…

Svetozár Hurban Vajanský- Letiace tiene

„Áno, žida nenávidí, pálenku volá smradom náš ľud, no žida obohacuje a pálenku pije. […] žid je pánom, sedliak otrokom“ (Vajanský, 1883).

V novele „Letiace tiene“ Svetozár Hurban Vajanský zobrazuje úpadok   zemianskej   rodiny    Podolských a Jablonských, pričom pokladá otázku, či môže byť zemianstvo vedúcou silou v slovenskom národnom boji. Imrich Jablonský je bohatý zeman, ktorý zasvätil celý svoj život hromadeniu hmotných statkov. Má dve dcéry, staršiu Adelu a mladšiu Elu o ktorú má záujem slovenský národovec Milko Holáň. Imrich Jablonský je však odnárodnený Slovák, a preto chce pre Elu iného ženícha. Opakom Jablonského je jeho švagor Kazimír Podolský, ktorý zdedil rozsiahli zemiansky majetok, väčšinu majetku však prehajdákal, no stále žije v zemianskom kaštieli. O tento kaštieľ má záujem miestny úžerník – žid Zweigenthal. Continue Reading Svetozár Hurban Vajanský- Letiace tiene…

Ondrej Kalina – Skaza ľudu slovenského

Ondraj Kalina, vlastným menom Ján Smetana, bol slovenský vlastenec Kukučínovej generácie, ktorého národné cítenie sa formovalo v spolku slovenských študentov Detvan. Medzi jeho takmer neznáme diela patrí publicistická brožúra „Skaza ľudu slovenského“, ktorú ako svoj knižný debut napísal a aj sám vydal v roku 1895 pod pseudonymom Ondrej Smutný. V tejto útlej brožúre (29 strán rozdelených do šestnástich kapitol) Ondrej Kalina pomenúva hlavné príčiny, ktoré podľa jeho názoru viedli k vtedajšiemu úpadku a skaze slovenského národa. Úpadok ľudu podľa Ondreja Kalinu spôsobuje najmä to, že Slovákom na ich území vládnu cudzinci, čo v brožúre opisuje takto: „…pre domácich značí zavládnutie cudzincov úpadok : podobne v dnešnej dobe Žid krčmár operivší sa na dedine uviaže konečne v sedliacky majetok, a sedliak, ktorý bol predtým hospodárom na svojom, zostane tamže sluhom Židovým, alebo zuteká svetom. V tejto dnešnej dobe toľko cudzincov zavládlo medzi nami Slovákmi a nastal toľký úpadok domácich, ako podľa pamäte nikdy predtým“ (Kalina, 1895). Continue Reading Ondrej Kalina – Skaza ľudu slovenského…

Samuel Bodický – Zlý duch

Príbeh napísaný evanjelickým kňazom Samuelom Bodickým, sa  odohráva  v imaginárnej dedinke   Hrabica,   kde   sa  zemianske panstvo rozhodlo predať    miestnu krčmu,  ktorú   mal   dovtedy v  prenájme   žid.    Tunajší    gazda   Jaseň zvolá chlapov    z    dediny  a  navrhne im, aby krčmu spoločnými silami odkúpili do vlastníctva obce. Jaseňov dobrý priateľ – gazda Kamenec podporuje tento krok slovami: „Dosť bolo zdierania, krčma bola celej obci na skazu, nech nám raz slúži na úžitok“ (Bodický, 1882). Všetci prítomní s tým súhlasia, jedine Matej Ondráš, ktorého skrz dlžoby „žid drží za šticu“, je proti a spytuje sa, čo bude so židom a jeho rodinou, keď nebude mať krčmu? „Vyhodíme ho na psom drúku,“ nekompromisne odvetí gazda Kramenec a dodáva: „Ty môj milosrdný človiečik,“ […] Či on (žid) tiež tak milosrdne zaobchádza s nami? Minulého roku zomrel Buro, sotva rozišiel sa pohreb, už žid zapravotil (zažaloval) vdovu a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál; vdova plakala, tvoj žid nemal srdca, chcel dostať chalupu. Sused Jaseň zľutoval sa nad ňou, odkúpil chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel mať chalupu? Aby u nás zapustil hlbšie korene, teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčšmi váži jeho slovo ako písmo sväté. Eh! nebudeme trpieť žida v dedine“(Bodický, 1882). Continue Reading Samuel Bodický – Zlý duch…

Ambro Pietor – Boj proti opilstvu

„Nikto  nepáli  toľko  špiritusu,  nikto  nepredá  toľko pálenky, ako Židia, ale ani nikto sa jej tak nevystríha. Židia  vedia,  čo  pália  a  čo  predávajú a prečo to oni nepijú? Učme sa od nich!“  (Pietor, A, 1899). O neresti alkoholizmu toho popísali naši národní buditelia mnoho. Smutnou  skutočnosťou  zostáva,  že opilstvo sužovalo náš národ nielen v minulých storočiach, ale trápi ho aj v súčasnosti. Považujeme   preto   za  nutné,  aby každý národovec vedel, že naši velikáni opilstvo a pravidelné pitie alkoholu rázne odsudzovali, čoho príkladom je aj nasledujúce dielo. Publikácia  „Boj  proti  opilstvu“  je typické  ľudovovýchovné  posolstvo,  písané  za  účelom mravnej  obrody  slovenského  národa.  Ambro Pietor začína úvodnú  kapitolu  známou  pravdou: „Užívanie liehových nápojov má strašné následky. Lieh, špiritus, je najzúrivejším nepriateľom človečenstva, v  ňom  je  prameň  hmotnej biedy a duševnej spustlosti“ (Pietor, A, 1899). V celom diele sú dôsledne zosumarizované všetky zhubné účinky alkoholu na človeka, či sú to choroby, závislosť, duševná i materiálna chudoba. Continue Reading Ambro Pietor – Boj proti opilstvu…