Ľudovít Vladimír Rizner – Kam vedie korheľstvo. Výstražná poviedka.

13. január. 2015 o 22:27 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Ľudovít Vladimír Rizner – Kam vedie korheľstvo. Výstražná poviedka.

devil maskGazda   Juraj   Možný  má  dobrú  manželku,  dve  deti a veľké hospodárstvo.  Jeho   obrovským   darom je aj starý paholok Martin, ktorý múdrou radou pomáhal ešte aj jeho otcovi. Martin nie je obyčajný sluha, je členom rodiny, ktorého si  gazda  veľmi  váži.  Tak  ako  každé ráno, gazda Juraj Možný a paholok Martin idú pracovať na pole.  Na  voze prechádzajú  okolo  krčmy žida Icika a  paholok  Martin  hovorí  svojmu  gazdovi  o  pálenke toto:  „To  len  predsa  snáď  viete,  že  som  nikdy v živote toho hriešneho nápoja neokúsil. Vidíte, som dobrák človek;  ale  keď  zazriem Icikov sklep alebo Icika samotného, všetko vo mne vrie, a hneď by som ho z dediny vyhnal“ (Rizner, 1882).

Gazda Možný vyčíta Martinovi, že snáď nenávidí Icika len   preto,   že   je   žid.   Martin   s   tým  nesúhlasí a vysvetľuje, že mu je protivné len to, že predáva pálenku, ktorá ničí životy celých rodín a dodáva, že kde nie je zvodcov k pitiu pálenky,  tam  nie  je  ani  toľko opilcov. Martin svoj postoj k Icíkovi vysvetľuje gazdovi takto: „Prvým tovarom Icikovým bola pálenka. […] Icik dal každému pálenky zadarmo. A čo s tým dosiahol? To, čo chcel: dosť skoro prichádzali totiž všetci, ktorí sa dali sprvu do pálenky nútiť, a kupovali ju u neho za veľké peniaze. Sprvu šiel o Icikovi dedinou jeden hlas, aký to človek statočný, prívetivý, ale teraz ozývajú sa len kliatby nešťastných žien, ktorým skazil Icik mužov.“ (Rizner, 1882). Gazda oponuje, že hádam nie je Icik taký zlý, že by chcel ubližovať ľuďom. Na to mu sluha Martin hovorí: „Nie, Icikovi ide o to, aby zbohatol, a nehľadí na to či dostane peniaze spôsobom statočným, alebo nestatočným. Jemu na tom zhola nič nezáleží, keď zničí šťastie celých rodín a uvrhne ich do záhuby. Z toho vidieť patrne, že sa nemôže nazvať predaj pálenky obchodom statočným: preto vidíme, že predávajú pálenku najviac židia, ktorým bohužiaľ málo na tom záleží, koľko kresťanských rodín uvrhnú do biedy. To predsa viete, že sa žid sám pálenky jakživ nenapije, a predsa ju druhým do neba vychvaľuje.“ (Rizner, 1882).

Martin ďalej gazdovi vysvetľuje aké veľké zisky má Icik z predaja pálenky a dodáva, že keď bohatnú tí, ktorí pálenku predávajú, musia nevyhnutne chudobnieť tí, ktorí ju pijú. Martin sa potom pýta: „A pil tu v dedine predtým niekto pálenku, dokiaľ tu Icika nebolo?“ „..pálenečné vreco je bozodné. Nedivte sa teda, že nenávidím každého predavača pálenky, a preto tiež Icika.“ (Rizner, 1882).

Ďalšia časť poviedky sa volá „Prvý krok v záhubu“ a názov tejto časti je naozaj výstižný. Hovorí totiž o tom, ako začal gazda Juraj Možný chodiť k Icikovi do krčmy. Gazda Možný krstí syna a na krst prichádza aj jeho večne opitý bratranec Vrtký, ktorý sa mu vysmieval, že na hostine nie je pálenka. Gazda Možný teda dal poslať po fľašu pálenky a prvý krát v živote sa opil. Na druhý deň má gazda výčitky a hneď sa ponáhľa na pole za paholkom Martinom, ktorý už od ráno pracoval. Nanešťastie opäť prechádza okolo Icíkovej krčmy a ten ho milými rečami pozýva, aby si išiel k nemu vypiť. Gazda nechce, na Icik mu hovorí: Ale poďte predsa ďalej, gazdíčku, veď ste u mňa ešte ani neboli – či sa na mňa snáď tiež hneváte ako ten váš sluha preto, že som žid? Vidíte, ja mám každého kresťana rád ako brata, bars je aj inej viery.“ (Rizner, 1882). Lichôtkami a milými rečami nakoniec Icik presvedčí gazdu, aby sa zdržal v jeho krčme a nalieva mu zadarmo pálenku. Icik hovorí gazdovi, že taký veľký hospodár by nemal pracovať na poli, ale by si mal vypiť a trochu užiť. „Akonáhle dopil, nalial mu ochotný Icik znovu a ponúkal ho, aby pil.. […] Icik chcel dostať bohatého gazdu do svojich pazúrov, vediac, že by z neho mohol hodnú kožku zdrapiť.“ (Rizner, 1882).

Gazda Možný sa nakoniec tak opil, že ostal ležať v krčme na zemi, kde ho cestou z poľa našiel paholok Martin. Keď sa gazda Možný doma prebral a videl plačúcu ženu, tak sa rozhodol, že už nikdy viac do krčmy nepôjde. Avšak spomenul si, že včera v krčme nezaplatil, a tak sa pobral k Icikovi, že zaplatí a pôjde na pole pracovať. Aj keď gazda nechcel, Icik mu znova nalial, gazda rýchlo vypil a utekal na pole. Icikova predstieraná úslužnosť však bola len pretvárkou skutočnej ziskuchtivej nenávisti. „Icik si žmolil spokojne ruky. Už ho mám – ten už je istý.“ (Rizner, 1882). A skutočne, gazda sa už opíjal každý deň, práca sa mu znechutila, ženu bil, deti sa ho báli, no a výstrahy verného paholka Martina o židovej falošnosti prestal počúvať. Všetky peniaze časom v krčme pomíňal, no Icik mu ponúkol, že môže piť na dlh alebo mu dať časť úrody: „Možný sa nemohol nadiviť Icikovej šľachetnosti; míňal mnoho a merica za mericou prechádzala v židov majetok..“ (Rizner, 1882).

Na jar už gazda Možný nemal ani čo zasiať, a tak si za vysoký úrok požičal od Icika obilie, ktoré bolo ešte nedávno jeho. „..bol už v pazúroch diablových, a nebolo nádeje, že sa z nich vyslobodí.“ (Rizner, 1882). Aj jeho večne opitý bratranec Vrtký predal aj poslednú kravu a cestou z krčmy sa zabil pádom zo skaly. Po Vrtkom ostali tri deti, vdova a zadlžené hospodárstvo. Icik nemeškal a od vdovy žiadal okamžité splatenie dlhov. Keď paholok Martin videl, že gazda Možný nedbá na jeho rady a ďalej u Icíka prepíja majetok, odišiel do novej služby práve k vdove Vrtkej. Pracovitý a čestný Martin bol pre ňu hotovým požehnaním. Pomohol jej dokonca svojimi úsporami, aby vyplatila židovskému úžerníkovi dlhy, ktoré ostali po jej večne opitom manželovi. Vďaka Martinovej pomoci sa hospodárstvo vdovy Vrtkej pozviechalo a začalo prinášať aj zisky. Úplne naopak to bolo u gazdu Možného, kde bola už taká bieda, že gazdove deti nemali ani topánky a chodili bosé aj v zime, až gazdova dcéra Anička ochorela a zomrela.

K zadĺženému gazdovi už Icik už nebol taký priateľský a milý ako v dobe, keď bol majetným človekom. Gazda Možný napokon predal aj strechu nad hlavou a pozbavený všetkých ľudských citov, zavolal do krčmy svojho malého syna Jurka, ktorému dal vypiť množstvo pálenky, následkom čoho chlapec zomiera. Gazda Možný si zrazu uvedomuje, čo spôsobil a ako si za tie roky korheľstva zničil celú rodinu. Napokon sa obesí v stodole hovoriac: „Iciku, prepadni sa za živa do horúceho pekla, ty si ma zničil, ty ohava! (Rizner, 1882).

Gazdovia navštevujúci Icikovu krčmu až na pozadí tejto tragédie spoznávajú Icikove úmysly: Teraz poznali, o čo Icikovi ide; chce ich pripraviť o všetko, aby sám zbohatol.“ (Rizner, 1882). Po tejto tragédii prestali aj najväčší korheli navštevovať Icikovu krčmu, o čom Rizner na konci poviedky píše: „Icikovi sa viedlo zle: každý ho nenávidel, že uvrhol do záhuby tak sporiadanú rodinu a nikto od neho nekúpil ani za krajciar. […] Ľudia vraveli, že majetok nespravodlivo nadobudnutý, nenesie požehnania. Icik videl, že sa musí zo Sokoloviec odpratať. Predal všetko, čo nemohol vziať so sebou a odišiel. Nešťastná obec, v ktorej sa usadil.“

 

Miloslav Štítovský

 

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: