Samuel Bodický – Zlý duch

10. máj. 2014 o 21:23 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Samuel Bodický – Zlý duch

jew8Príbeh napísaný evanjelickým kňazom Samuelom Bodickým, sa  odohráva  v imaginárnej dedinke   Hrabica,   kde   sa  zemianske panstvo rozhodlo predať    miestnu krčmu,  ktorú   mal   dovtedy v  prenájme   žid.    Tunajší    gazda   Jaseň zvolá chlapov    z    dediny  a  navrhne im, aby krčmu spoločnými silami odkúpili do vlastníctva obce. Jaseňov dobrý priateľ – gazda Kamenec podporuje tento krok slovami: „Dosť bolo zdierania, krčma bola celej obci na skazu, nech nám raz slúži na úžitok“ (Bodický, 1882). Všetci prítomní s tým súhlasia, jedine Matej Ondráš, ktorého skrz dlžoby „žid drží za šticu“, je proti a spytuje sa, čo bude so židom a jeho rodinou, keď nebude mať krčmu? „Vyhodíme ho na psom drúku,“ nekompromisne odvetí gazda Kramenec a dodáva: „Ty môj milosrdný človiečik,“ […] Či on (žid) tiež tak milosrdne zaobchádza s nami? Minulého roku zomrel Buro, sotva rozišiel sa pohreb, už žid zapravotil (zažaloval) vdovu a siroty. Prišli jej predávať, tam si stál; vdova plakala, tvoj žid nemal srdca, chcel dostať chalupu. Sused Jaseň zľutoval sa nad ňou, odkúpil chalupu a navrátil chudobnej vdove. A prečo chcel mať chalupu? Aby u nás zapustil hlbšie korene, teraz rozhadzuje sa u richtára a náš richtár väčšmi váži jeho slovo ako písmo sväté. Eh! nebudeme trpieť žida v dedine“(Bodický, 1882). Gazdovia z Hrabice sa teda dohodli, že krčmu odkúpia, ale o tomto pláne zatiaľ nikomu nepovedia. V krátkom čase sa však našli jednotlivci, ktorí plán na odkúpenie krčmy prezradili židovi aj richtárovi. Richtár musel byť so židom jedna ruka, lebo bol u neho zadlžený. Finančná závislosť richtára na židovi je v diele vykreslená takto: „Pred pár rokmi sa rátali. Žid bol trochu prísny, požadoval svoje peniaze a to hneď, richtár nevedel pomoci; v dedine požičať, prišiel by o svoju vážnosť. Žid vedel radu: tam je sporiteľňa, na hotovú zmenku dostane peniaze. Od toho času zmenka sa zotrela, u žida však narástla dlžoba dvojnásobne“ (Bodický, 1882). Richtár však opäť raz nemal peniaze na splácanie narastajúcich úrokov, a tak prišiel pýtať pôžičku znova k židovi, ktorý sa akurát doma takto modlil: „Uleiny loišabajach,“ t. j. ďakoval bohu za to, že ho nestvoril gójom (nečistým) a dohovoriac odpľul na zem a povedal: „Fuj! imach šmom voizychrom!“ t.j. Nech zahynú ich mená a pamiatka na nich. Napriek tomu, že z posledných slov ani richtár nebol vyňatý, usmievavá židova tvár vylúštila sa z ohyzdnej plachtovej obruby“ (Bodický, 1882).

Žid sa richtárovi najskôr vyhováral a nechcel mu požičať, lebo vedel, že richtár peniaze potrebuje a „naťahovaním možno zvýšiť úroky.“ Napokon však žid takto hovorí richtárovi: Vidíte, koľko škodujem, neodopriete mi ten malý úroček, len jeden grajciar na týždeň od zlatého. Nebude mnoho? Dobre, dajte papier, chytil sa richtár príležitosti. Zmorená mucha sama sa hádže do pavúkovej siete“ (Bodický, 1882). V tom k židovi prichádza aj Matej Ondráš, kedysi zámožný gazda, ktorý sa však u žida tak zadlžil, že prišiel o celý majetok. Žid nevediac prečo k nemu Matej prišiel, vyhadzuje ho s nadávkami na ulicu, lebo má pocit, že mu Matej pri príchode nedostatočne prejavil úctu. Matej v tej chvíli spomína na časy keď bol bohatý gazda a zároveň vidí obrat v židovom terajšom správaní k nemu, čo autor komentuje slovami: „Kým bol zámožným hospodárom, „Matejko“ a „Mojžiš“ menovali sa dôverne. Mohol zaklopať o polnoci u žida, dvere sa mu otvárali s radosťou; dlho klopával, až navzájom zaklopali na bubon, Matej prišiel o svoj majetok. Stade tá zmena“ (Bodický, 1882). Žid však napokon Mateja Ondráša pustí do domu, lebo zistil, že mu prišiel prezradiť, čo sa dialo na porade u gazdu Jaseňa. Matej vyrozpráva všetko o plánovanom odkúpení krčmy pre obec, ako aj o richtárovi, ktorého dedinčania považujú za poslušného židovým pokynom. „V richtárovi žlč prekypovala, chcel sa ukázať samostatným a tu mu vykričia, že poslúcha žida; v čom a kedy? Žid, pravda, nenatískal svoju radu richtárovi, len pekným spôsobom privádzal ho na svoju stranu“ (Bodický, 1882).

Žid sa rozhodol, že musí zasiať nedôveru medzi gazdu Jaseňa a Kamenca, lebo najmä oni ho chcú pripraviť o krčmársky zárobok a dostať ho preč z dediny. Títo dvaja gazdovia sú dlhoroční priatelia, dokonca ich deti Zuzka a Janko sa majú čoskoro brať. V najbližšiu nedeľu príde žid ku gazdovi Jaseňovi a nahovára mu, že Kamenec má u neho vysokú dlžobu a tú plánuje splatiť z vena Jaseňovej dcéry Zuzky, ktorú si mal Kamencov syn Janko brať za ženu. Gazda Jaseň tomu neverí, ale žid vytiahne falošný úpis a to Jaseňa presvedčí. Jaseň je potom odhodlaný nevydať svoju dcéru za Jana Kamencovie a takto si hovorí: „Nikdy! Žid nestučnie na mojich mozoľoch“ (Bodický, 1882). Jaseň v tom prípade uvažuje, že svoju dcéru dá radšej za ženu nezodpovednému a lenivému synovi richtára. Zmenu v správaní si u Jaseňa hneď všimne jeho manželka, ktorej napokon Jaseň vyrozpráva, že Kamenec je u žida veľmi zadlžený, čo však bol iba židov výmysel. Chýr o tom aké klamstvá žid šíri sa donesie aj do Kamencovej rodiny. Kamencova žena vyčíta svojmu mužovi, že sa postavil proti židovi, ktorý je príliš silný protivník a vraví mu: „dávno hovorím, maj pokoj so židom, radšej začni s čertom“ (Bodický, 1882). Kamenec to však nenechá len tak a vyberie sa za Jaseňom, aby odhalil klamstvo o svojej údajnej dlžobe. U Jaseňov je práve na návšteve richtár, a tak situácia naberá rýchly spád. Klamstvo je odhalené a richtár priznáva, že aj keď vedel o židovom klamstve nemohol povedať pravdu. Dlhoroční priatelia Kamenec a Jaseň sa udobria. Spoločne odpustia richtárovi jeho previnenie, dokonca mu požičajú svoje úspory, aby vyplatil židovi dlžnú čiastku a vymanil sa tak z jeho vplyvu. Miestnym gazdom sa napokon podarí odkúpiť krčmu do obecného vlastníctva a žid odchádza z dediny, čo autor v závere diela opísal takto: „Občania odkúpili krčmu a sotva mali písmo v rukách, jedným hrdlom volali: „Von so židom!“

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: