Anton Bielek – Gazdíčko

22. november. 2014 o 19:39 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Anton Bielek – Gazdíčko

the_happy_merchant_by_567a45-d6lbzsg-405x580-@2xPôvodným autorom predlohy k poviedke „Gazdíčko“ je český  spisovateľ  J. M.  Kadláč, avšak do slovenských pomerov  túto  poviedku  prepísal  Anton  Bielek.  Dej poviedky  sa  odohráva v chudobnej, lesmi obklopenej  doline    severoslovenského    kraja.    Táto    bližšie nešpecifikovaná    dedinka    leží    snáď   niekde na Kysuciach, odkiaľ pochádzal aj samotný Anton Bielek. Do tejto odľahlej doliny prichádza žid Jakub Jucker so svojou ženou Sárou. Jakub Jucker sa rozhodne ísť do tohto severoslovenského kraja, lebo tam žije málo židov a miestny slovenský ľud je tam aj zaostalejší a nevzdelaný,  no  a  tým  pádom  aj  dôverčivejší. Samotný Jucker o tejto skutočnosti hovorí svojej žene  Sáre  toto:  „Ľud  slovenský  je všade ľahkoverný. Oklameš ho na bielom dni. Je zanedbaný a náchylný k pijatike. A čím diaľ ideš do hôr, tým je zanedbanejší. Pre náš židov je tu pravá zlatá baňa. Veď v týchto krajoch medzi tisícami „gojimov“ (tak volajú židia kresťanov) bývajú len dve naše rodiny a i tie sú bez rozhľadu. Uvidíš, čo bude z nás za krátky čas“ (Bielek, 1905).

Jakub Jucker je presvedčený, že aj keď prichádza do tohto kraja len s jedným batôžkom na chrbte, tak rýchlo zbohatne a ovládne celé okolie: Jehova, Boh našich otcov našich, dal nám, svojmu vyvolenému národu ducha podnikavého, rozum bystrý, aby sme panovali nad ľudským pokolením. Koľko mal Hirsch, Popper, Rotschild (židovskí milionári) a ostatní naši velikáni, keď začali?“ (Bielek, 1905). Tak zriadil Jakub Jucker v novom pôsobisku obchod aj krčmu. Zo začiatku sedliakom nalieva pijatiku aj zadarmo a posmeľuje ich, aby prišli znovu navštíviť jeho krčmu. A keďže žid každého volal gazdíčkom prischla mu prezývka „Gazdíčko“. Sedliaci sa veľmi rýchlo naučili na pijatiku a žid bohatol, nielen na pijatike, ale aj na tovare, ktorý predával. „Dobrý, ale zanedbaný a strašne ľahkoverný i ľahkomyseľný ľud neznal ceny tovaru. Cenil ich podľa tváre a chvál židových“ (Bielek, 1905). Ľudia mu zase, na zníženie dlhov, nosili vajcia, syr, obilie aj teliatka. Roky pomaly ubiehali a žid Jucker už nesedel v prenajatej chalúpke, ale jeho dlžníci mu postavili veľký murovaný dom naprostred dediny. Vždy keď prišiel čas splácania dlhov, tak sedliaci s údivom zisťovali koľko sú židovi dlžní. Najviac dlžôb mal statkár Šindelár, ktorý sedel celý dni v židovom sklepe a popíjal na „borg“, teda na dlžobu. Napokon celý Šindelárov statok prešiel na žida. Šindelár, kedysi pán tohto statku, ostal tu robiť sluhu za pálenku, chlieb a nocľah v kôlni. Postupne celá dedina dlhovala židovi a všetci dlžníci museli odpracovávať narastajúci dlh: „Skoro každý mu je dlžen. Kto by sa zprotivil, bolo by zle. Gazdíčko (prezývka Jakuba Juckera – poznámka M.Š.) nezná žartu. Už to pár sedliakom vykonal, že keď sa mu zprotivili, zaplatili to draho. Dal im odpredať všetko, že museli ujsť do Ameriky“ (Bielek, 1905).

Žid Jucker si občasnými darmi získal aj náklonnosť miestneho správcu lesov, farára, no aj stoličných úradníkov. A keď v obci nadišiel deň voľby richtára, žid zdarma opíjal voličov pálenkou a veru sa aj sám stal richtárom obce. Ako rozprávač konštatuje: „Z potulného židáka, stal sa pánom obce, ktorému sa na široko ďaleko všetko korilo“ (Bielek, 1905). Jakub Jucker o svojom víťazstve takto hovorí svojej manželke: „Vidíš, Sára, nepovedal som ti, že v týchto horách je pre nás zlatá baňa? Koľko je tomu rokov, čo sme sa tadeto vláčili s batohmi! A teraz! Všetko je v našej moci. Pozri na tie hory. Ako diel po diele padajú a mne zlato tečie do kapsy. Ako sa plazia sprostí gojimovia pred synom Abrahámovým“ (Bielek, 1905).

Teraz ako suverénny pán obce založil si Jucker vlastnú pílu a jeho bohatstvo rástlo obrovským tempom: „Nie stá, státisíce prechádzali cez jeho ruky a tisíce rúk kresťanských zväčšovali jeho bohatstvo.“ […] „Obyvatelia obce, zvlášť tí, ktorí bývali v dedine, zlumpošili sa tak, že zostali z nich hotoví bedári a zadlžení po uši otročili  Juckerovi“ (Bielek, 1905). A tieto zarobené státisíce vedel Jakub Jucker dôkladne obracať aj na burze, čím sa ešte zväčšoval jeho majetok. Avšak jedného dňa prišla správa, že na burze výrazne klesli Juckerove investície. Jeho straty postupne narastali, až napokon sám musel oznámiť bankrot. Nakoniec žid Jakub Jucker tak ako s jediným batohom do severoslovenskej dolinky prišiel, tak aj s batohom a bez majetku odtiaľ odišiel. „On odišiel, ale koľko ľudí znivočil, koľko majetkov zhubil“ (Bielek, 1905).

 

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: