Svetozár Hurban Vajanský- Letiace tiene

9. júl. 2014 o 15:38 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Svetozár Hurban Vajanský- Letiace tiene

židovskí obchodníci„Áno, žida nenávidí, pálenku volá smradom náš ľud, no žida obohacuje a pálenku pije. […] žid je pánom, sedliak otrokom“ (Vajanský, 1883).

V novele „Letiace tiene“ Svetozár Hurban Vajanský zobrazuje úpadok   zemianskej   rodiny    Podolských a Jablonských, pričom pokladá otázku, či môže byť zemianstvo vedúcou silou v slovenskom národnom boji. Imrich Jablonský je bohatý zeman, ktorý zasvätil celý svoj život hromadeniu hmotných statkov. Má dve dcéry, staršiu Adelu a mladšiu Elu o ktorú má záujem slovenský národovec Milko Holáň. Imrich Jablonský je však odnárodnený Slovák, a preto chce pre Elu iného ženícha. Opakom Jablonského je jeho švagor Kazimír Podolský, ktorý zdedil rozsiahli zemiansky majetok, väčšinu majetku však prehajdákal, no stále žije v zemianskom kaštieli. O tento kaštieľ má záujem miestny úžerník – žid Zweigenthal. Postava Jonasa Zweigenthala je zosobnením slovenského národného i sociálneho útlaku. Jeho syn Bernhard Zweigenthal je rafinovaný obchodník, ktorý nenávidí slovenských sedliakov, no predsa ich v krčme rád obsluhuje, lebo sa u neho zadlžujú a prepíjajú svoj majetok. Skrz pálenku a úžeru už ovládol majetky väčšiny miestnych gazdov, čo dokladá najmä nasledujúca pasáž novely: „Sedliaci zle vyzerali. Tváre vráskovaté, odev biedny. A týmto otrhaným ľuďom úslužne nalieval špiritus mladý pán v elegantnom kabáte. Otrhané, šedé krpce čudne vyzerali popri lakovaných topánkach Bernhardových a pri celom jeho šábesovom zovňajšku; práve tak, ako ošarpané chalupy pri kamennej, solídne stavanej krčme, biedne stuchnuté diery sedliacke pri foteloch židových, plachetky žien pri hodváboch Róziných. A predsa Jonas Zweigenthal prišiel s malým batôžkom do Podolia. V hlavách sedľače nevedomosť, povera; […] Ako nenávidí, opovrhuje mladý Bernhard touto sedľačou! A predsa ochotne nalieva druhý rumpel, ktorý rozkázal vysoký Mišo. Rumpel koluje z ruky do ruky. Každý hosť odpľuje, „daj boh zdravia!“ riekne a potiahne. Jasný, ako voda, mok rýchlo beží fľaškovým, potom sedliakovým hrdlom. Na to zamračenie a odkašlanie: „Prekliaty smrad!“ Áno, žida nenávidí, pálenku volá smradom náš ľud, no žida obohacuje a pálenku pije. Žid slúži, sedliak rozkazuje, žid je pánom, sedliak otrokom. Pán obsluhuje otroka. Nenávisť je obapolná, jedna stránka ňou stúpa, druhá klesá“ (Vajanský, 1883).

Nemec Herman Bauer presviedča Jablonského, aby investoval svoje peniaze do stavby píly, čo Jablonský napokon aj urobí. Jablonský má ale taktiež dlžobu u žida Zweigenthala. Ten prichádza k Jablonskému a za odpustenie dlžnej sumy žiada, aby mu dopomohol lacno získať Podolský kaštieľ. Túto scénu v novele opisuje Vajanský takto: „Odporný bol Jablonskému elegantne oblečený židák, drapkajúci čochvíľa svoju zlatú retiazku, na ktorej viselo množstvo prsteňov, medailónov a zlatá pečiatka.„Prosím za maličké slovo,“ zdvorilo riekol Bernhard a sadol si bez ponúknutia na stolec blízko písacieho stolíka. Bože môj, či by to bol trpel taký pyšný zeman len pred tridsiatimi rokmi! Jablonský sa pohniezdil v stolci z ohýbaného dreva. „No?“ V tomto „no“ znela posledná rozpomienka na niekdajšiu zemanskú dôstojnosť voči úžernému obchodu“ (Vajanský, 1883).

Jablonský napokon židovu ponuky prijal, avšak ten ho oklamal a dlžnú sumu žiadal aj tak zaplatiť. Pôsobenie žida Zweigenthala je pre zemana Jablonského, rovnako ako aj pre celú obec, katastrofou. Žid Zweigenthal získal zemiansky kaštieľ, polia aj lesy. Jablonský napokon prichádza aj o nedostavanú pílu, ktorú získal ďalší žid Ehrenzweig.Svetlým bodom záverečnej časti novely je svadba Eli Jablonskej a slovenského národovca Milka Holána. Toto spojenie dvoch mladých ľudí má predznamenať, že jedinou spásou Slovákov je národne orientovaná mladá generácia zosobnená práve v postave Eli a Milka.

 

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: