Abwehrgruppe 218 s krycím názvom Edelweiss

29. augusta. 2010 o 15:29 | Kategória: História | Komentáre vypnuté

V polovici septembra 1944 prišiel do Bratislavy z rozhodnutia AMI VI. RSHA major gróf Ervín Thun von Hohenstein, ktorý mal bohaté skúsenosti z organizovania a vykonávania protipartizánskych akcií v ZSSR a Poľsku. Na štábe veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku sa od veliteia Frontleitstelle II Süd-Ost pplk. Fechnera dozvedel, že pod jeho velením bude na Slovensku sformovaná špeciálna jednotka. Spoločne odišli do štábu Frontleitstelle II. Süd-Ost vo Viedni. Tu dostal Thun pokyn na vytvorenie Abwehrgruppe 218, ktorá bola určená na protipartizánske operácie na strednom a západnom Slovensku.
Jednotka, ktorá dostala krycí názov Edelweiss, sa začala formovať koncom septembra 1944 v Žiline. Štáb jednotky tvorili príslušníci preslávenej SS Panzerdivision Brandenburg. Spolu s Thunom prišiel jeho zástupca kapitán König, dôstojník pre zvláštne úlohy poručík Junghans, poručík Jeger, šikovateľ Unterlechner, šikovateľ Krampf, poddôstojník Rieger a ďalší. Z Abwehrgruppe nadporučíka Schlegela boli k dispozícii Thunovi prevelení ukrajinskí nacionalisti, ktorí vytvorili kozácky oddiel o sile 40-50 mužov. V čele tohoto oddielu bol šikovateľ Bertisov, jeho zástupcom poddôstojník Teplokov a ako nemecký poradca bol k oddielu pridelený šikovateľ Krampf. Poslednú fázu formovania jednotky tvorí príchod asi 50 príslušníkov kaukazských národov pod vedením šikovateľa Chana. Pomocníkom veliteľa kaukazského oddielu sa stal nemecký poradca šikovateľ Murbach. Zvláštne postavenie v jednotke „Edelweiss” mal nemecký oddiel, ktorý bol nakoniec doplnený vojakmi z útvarov nemeckej armády a podliehal priamo Thunovi. Major Thun od prvopočiatku vyvíjal veľkú aktivitu, aby do jeho jednotky bol včlenený slovenský oddiel. To sa mu podarilo začiatkom októbra, keď bolo do Žiliny prevelených 200 príslušníkov Slovenskej pracovnej služby pod velením poručíka Martina Konioka.

Slovenská pracovná služba (d’alej SPS) sa konštituovala na základe zákona č. 36. z 12. marca 1942. Na čele SPS stál hlavný veliteľ, ktorého menoval prezident a funkčne podliehal ministrovi vnútra. V rámci SPS samostatne existovala osobitná pracovná skupina ,,Deutsche Arbeitsdienstgruppe”, ktorú tvorili príslušníci nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku. V jej čele stál veliteľ nemeckej národnosti, ktorý bol priamo podriadený hlavnému veliteľovi SFS. Pracovná služba mohla byť vykonávaná od 18 do 25 roku života v trvaní maximálne 6 mesiacov, a to vždy pred nastúpením prezenčnej vojenskej služby.

Ustanovením SPS dochádza na Slovensku k ďalšej militarizácii, keď okrem prezenčnej služby musia vojaci nastúpiť na predvojenskú pracovnú službu. SPS sa najmä po septembri 1944 dostáva do područia HM a Hlinkovej gardy. Z tohto dôvodu sa stáva jedným z hlavných zdrojov na doplnenie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (dalej POHG) a na verbovanie do špeciálnych jednotiek, ktoré vznikali na Slovensku na potlačenie banditov tj. partizánskeho hnutia. V súvislosti so zmenami vo vláde a v bezpečnostnom a vojenskom aparáte po vypuknutí takzvaného SNP dochádza k sústredeniu moci do rúk triumvirátu Haššík, Kubala a Macek. Otomar Kubala bol už 7. septembra 1944 na popud veliteľa nemeckých okupačných vojsk na Slovensku generála SS Gotloba Bergera menovaný náčelníkom Hlinkovej gardy (ďalej HG) a zároveň šéfom bezpečnostných zložiek: Ústredne štátnej bezpečnosti, žandárstva, polície. Ako náčelník HG získava moc nad Hlavným veliteľstvom Hlinkovej mládeže (ďalej len HV HM) a teda aj nad jednotkami SPS. Situácia v mocenskom aparáte sa vykryštalizovala, keď nariadením Ministerstva národnej obrany (ďalej MNO) z 24. 10. 1944 bola pod MNO okrem Domobrany začlenená aj polícia, žandárstvo, finančná stráž aj HM. SPS bola v tejto konštelácii vedená ako predvojenská príprava HM. Systém práce SPS bol podobný ako u Technického zboru Domobrany. Strážne oddiely SPS boli v Jakubove, Sekuliach a pracovné v Tepličke nad Váhom, Straníku pri Žiline, Bánovej, Žiline, Bratislave a Vajnoroch a mali celkom okolo 2 000 mužov.

Nie náhodou sa slovenské oddiely v špeciálnych jednotkách formovali z príslušníkov SPS dislokovaných v Jakubove a Sekuliach, čiže v ochrannej zóne. Veliteľský zbor SPS bol pravidelne školený v kurzoch v Nemecku, alebo Rakúsku, ktoré boli zamerané na šírenie ideológie národného socializmu. Na Slovensku viedli politické kurzy veliteľských kádrov SPS hlavný veliteľ HM Macek a ideológ slovenského nacionalizmu Polakovič. Takto ideologicky pripravení velitelia potom prednášali príslušníkom SPS a popri tom ich učili zaobchádzat’ s pechotnými zbraňami. SPS bola kombináciou ťažkej fyzickej práce, vojenského drilu a osvojovania ľudáckej ideológie. Ľudáci takto cvičili 18-19-ročných chlapcov pre front a vojenskú službu a v období vypuknutia SNP ešte zvýšili ideologické pôsobenie v jednotkách SPS, zintenzívnili predvojenskú prípravu, pretože vážne začali uvažovať o využití príslušníkav SPS na protipartizánsky boj.

Hlavný veliteľ HM Macek prišiel medzi príslušníkov SPS krátko po vypuknutí tzv. SNP. Svoje prejavy zameriaval protipovstalecky a vyzýval do ozbrojeného boja proti SNP. Onedlho bolo do Bratislavy zvolané školenie veliteľov SPS, ktoré bolo celé zamerané na propagáciu boja proti povstaniu. Tu sa velitelia dozvedeli, že je pripravovaná reorganizácia časti jednotiek SPS. Jednotky budú pridelené na práce pre armádu a budú vyzbrojené. Veliteľom jednotky, ktorá bola disponovaná ako strážny oddiel do Žiliny; bol menovaný Martin Kaniok, veliteľ jednotky SPS v Jakubove.

Dňa 28. septembra 1944 v Bratislave na základe dohody medzi HV SPS a MNO dochádza k presunu 200 príslušníkov pracovnej služby do armády. Táto dohoda bola uľahčená tým, že prebiehala vlastne po spomínanej mocenskej ose Macek-Kubala-Haššík. Vstup do Špeciálnej jednotky SPS (ďalej ŠJ SPS) bol dobrovoľný, no organizátori akcie nechceli nič ponechať na náhodu, a tak v dňoch 2.a 3. októbra 1944 všetkým dobrovoľníkom poslali povolávacie rozkazy. Týmto aktom sa na príslušníkov ŠJ SPS vzťahoval vojenský trestný zákon vo svojej tvrdšej a krutejšej vojnovej aplikácii.

Presun jednotky sa začal 2. októbra 1944, keď 105 príslušníkov SPS pod velením Martina Kanioka a ďalších štyroch veliteľov prichádza do Trnavy. O deň neskôr prichádza ďalších 95 naverbovaných janičiarov v čele s veliteľským čakateľom Bartolomejom Gurským. Tu boli vystrojení do uniforiem slovenskej armády a vyzbrojení pechotnými zbraňami. Na obdobie výcviku ako špeciálna jednotka boli príslušníci SPS odoslaní do Žiliny a výnosom MNO č. 477.518/Tajné 3 a 1944 boli podriadení nemeckému ženijnému štábu, tzv. Pionier, Sonderstab, č.115 v Žiline.

Už v Trnave čakali ŠJ SPS štyria nemeckí inštruktori, s ktorými jednotka odchádza do Budatína, kde bola dislokovaná v kaštieli. Príslušníci SPS vykonávali strážnu službu na MOSTE pri Chlumci a v Žiline, a neskôr po priradení k ženijnému štábu zákopové práce v okolí Varína. Súbežne však za dozoru nemeckých poradcov prebiehal denno-denne poradový výcvik, ktorý bol prípravou jednotky na jej včlenenie do Abwehrgruppe 218-Edelweiss. Otvorene začal o možnosti včlenenia hovoriť nemecký poradca šikovateľ Josef Novák-Ulrich v polovici októbra 1944.

Príslušníci ŠJ SPS však už z náboru do jednotky vedeli, že nebudú vykonávať strážnu službu, ale budú pripravovaní na protipartizánsky boj. V tomto období začína v ŠJ SPS aj špeciálny výcvik už pod priamou kontrolou majora Ervína Thuna von Hohenstein, ktorý sa často objavuje pri jednotke. Príslušníci ŠJ SPS boli cvičení na prečesávanie lesov v okolí Chlmca a niekoľkokrát bol vyhlásený nočný poplach. Thunove snahy smerovali k postupnému prelínaniu výcviku jednotky Edelweiss výcvikom ŠJ SPS.

Výcvik Edelweissu medzitým prebiehal v neďalekých Krasňanoch. Okrem už spomínaných troch oddielov (nemecký, kozácky, kaukazský) si získal výsadné postavenie oddiel asi 20-25 ľudí, formujúci sa z partizánov a vojakov, ktorí po svojom zajatí súhlasili so vstupom do jednotky. Thun z nich cvičil rozviedčikov, agentov a provokatérov. Sieť donášačov si budoval aj v rámci jednotlivých oddielov Edelweissu. Títo ho informovali o nálade v jednotke, ako aj o povahových črtách jej jednotlivých členov. Tieto informácie potom Thun využíval pri akciách, pretože vedel, ktorému príslušníkovi jednotky môže prideliť určitú úlohu. Donášači mali pridelené peniaze, za ktoré hostili príslušníkov jednotky a týmto spôsobom získavali potrebné informácie.

Koncom novembra a v prvej polovici decembra 1944 dochádza postupne aj k formálnemu začleneniu ŠJ SPS do Edelweissu. Už od 4. novembra z rozhodnutia veliteľa nemeckých vojsk na Slovensku generála Hermana Höffleho bola ŠJ SPS podriadená veliteľovi Abwehrgruppe 218 majorovi Thunovi, o čom 7. novembra poručík Kaniok informoval MNO. V období od 3. októbra do 15. decembra 1944 však ŠJ SPS nie je ešte súčasťou Abwehrgruppe 218 a zostáva po celú dobu v materiálnom zabezpečení MNO v Bratislave. Major Thun však kontroloval a riadil prostredníctvom nemeckých poradcov výcvik ŠJ SPS. V tomto období dochádza k selekcii v jej radoch, keď príslušníci, ktorých Thun neuznal za schopných na protipartizánsky boj a váhajúci boli daní k dispozícii slovenskému MNO. Táto časť odchádza spoločne s poručíkom Kaniokom od jednotky. Zostávajúcich 130 vybraných príslušníkov SPS 16. decembra prevzala ako dobrovoľníkov nemecká branná moc. Boli ako slovenská rota začlenení do Abwehrgruppe 218-Edelweiss. Major Thun do čela slovenskej roty vymenoval kapitána Ladislava Nižňanského, ktorý po svojom zajatí súhlasil so vstupom do jednotky. O prevode ŠJ SPS pod nemecké velenie bol v Bratislave 15. decembra 1944 vyhotovený úradný záznam medzi veliteľom nemeckej armády na Slovensku generálom Höfflem a hlavným veliteľom HM Macekom. Macek 23. januára 1945 oznámil intendačnému oddeleniu MNO, že ŠJ SPS dňom16. decembra 1944 prestala existovať.
Po začlenení slovenskej roty bola Abwehrgruppe 218-Edelweiss kompletná a mala cez 300 príslušníkov. Thun mohol s takouto veľkou jednotkou operovať na viacerých miestach a v prípade prepadu väčších partizánskych zoskupení využíval aj pomoc pravidelnej armády, zložiek SD a spoluprácu s jednotkami PO HG.
Využitie momentu prekvapenia zohrávalo v taktike Edelweissu veľmi dôležitú úlohu. Uplatnenie tejto taktiky bolo umožnené dokonalým materiálnym zabezpečením jednotky, ktorá využívala sklady partizánskych a civilných oblekov a výzbroje, skupiny hovoriace slovensky a rusky. Aby však bolo možné uplatniť taktiku prepadov do dôsledku, musela Abwehrgruppe 218 získavať konfidentov, ktorí by jej príslušníkov priviedli na stopu partizánov. Velitelia Edelweissu získavali informácie o partizánoch od platených, alebo dobrovoľných zradcov. Vybraní príslušníci Edelweissu dostávali na podplatenie informátorov pri akciách značné sumy. Veľa dôležitých údajov získali samotní príslušníci Abwehrgruppe 218, keď v preoblečení za partizánov vykonávali pred každou akciou prieskum v obciach. Sondáž na mieste budúcej akcie sa robila už niekoľko dní pred jej realizáciou a bola jej dôležitou fázou. V priebehu akcie získavali potrebné informácie aj od zajatých partizánov, ktorí zradili a boli potom zaradení do špeciálneho oddielu pod priamym Thunovým velením. Dôležitým zdrojom informácií boli aj údaje, ktoré jednotke poskytovali ortskomandatúry a orgány SD. Týmto však spolupráca s nemeckými bezpečnostnými zložkami neskončila. Zajatých partizánov a účastníkov odboja, potom príslušníci Edelweissu odovzdávali príslušným orgánom SD, prípadne oddeleniu 1. s. divízie Tatra. Väčšiu časť zajatcov však transportovali do špeciálnych zajateckých táborov v Banskej Bystrici a Štubni.

Edelweiss v nasledujúcich mesiacoch vykonal niekoľko akcií na území stredného a západného Slovenska. Jeho činnosť bola zameraná na protipartizánske akcie a likvidáciu zásobovacej bázy partizánov v podhorských obciach a osadách. Jednotka bola mobilná a často menila miesta pobytu.

Pred postupujúcim frontom sa v polovici marca premiestnila Abwehrgruppe 218-Edelweiss do Makova, kde pôsobila v úzkej súčinnosti s jednotkou ukrajinských nacionalistov pod velením kpt. Roa-Panina.

Špeciálna protipartizánska jednotka, ktorá predstavovala výkonný hrot protipartizanského systému sa však v tej dobe už rozpadala a slabla. Množili sa dezercie najmä príslušníkov slovenskej roty, vyskytlo sa často odmietanie poslušnosti. Každý si chcel vo vojnovom zmätku nájsť miesto, kde by sa nevedelo o jeho činnosti. Slovenskí príslušníci videli východisko v odchode od jednotky a návrate domov, za líniu frontu. Velenie, nacionalistickí príslušníci národov ZSSR a Nemci sa snažili dostať do amerického zajatia.

Už od polovice marca 1945 zlyháva spojenie Edelweissu s jeho nadriadeným orgánom Frontleitstelle II.-Süd-Ost so sídlom vo Viedni, ako aj s odborom 1. s. veliteľstva nemeckých okupačných vojsk na Slovensku. Situácia sa ešte komplikuje, keď 10. apríla 1945 dostal Thun šifrovaný telegram o prerušení spojenia s Frontleitstelle, nakoľko táto sa ocitla v obkľúčení. Od tohto okamžiku sa Edelweiss podriaďuje odboru 1.s.1. tankovej armády, ktorá však má dosť vlastných problémov a preto Edelweiss neriadi. Právomoc tak zostáva plne v rukách štábu Edelweissu, ktoré naďalej podniká protipartizánske akcie. Konečne 20. apríla 1945 dostal Thun armádny rozkaz od odboru 1. s. l. tankovej armády, aby sa premiestnil aj s jednotkou z Makova do Vsetína. Tu sa Abwehrgruppe 218 Edelweiss zdržala len krátko a po dvoch dňoch sa začali s jednotkami 1. nemeckej armády premiestňovať v smere Olomouc-Nemecký Brod-Tábor s úmyslom dostať sa do amerického zajatia. Takéto rozhodnutie prijal Thun po porade s Königom v Olomouci 5. mája 1945. Za týmto účelom sa v Nemeckom Brode pripojili k vojenskej kolóne, ktorá smerovala do Tábora. Ráno nasledujúceho dňa odišiel Thun s Nižňanským do Českých Budějovíc, kde mala sídlo hospodárska skupina jednotky. Thun zveril velenie Edelweissu Königovi. Hrozba sovietskeho zajatia spôsobila, že König s poručíkom Junghansom, slobodníkom Ottom a dvomi radistami využili Thunovu neprítomnosť a odišli smerom na Plzeň, kde sa dostali do amerického zajatia. Aby neprišli s prázdnymi rukami, zobrali osobné a nákladné auto, na ktoré naložili vysielačku a trezor s dakumentami a kódom. Medzi dokumentami boli aj zoznamy príslušníkov jednotky a zoznamy ich konfidentov na Slovensku. O niekoľko dní sa naplnil aj osud ostatných príslušníkov Edelweissu, ktorí boli zajatí Sovietskou armádou 9. mája 1945. Bol medzi nimi aj veliteľ jednotky major gróf Ervín Thun von Hohenstein. Sovietske orgány, ktoré Thuna stíhali aj za jeho činnosť na území ZSSR, ho zaistili o niečo neskôr aj s niekoľkými ďalšími príslušníkmi Edelweissu v zajateckom tábore Neuhras.

Abwehrgruppe 218-Edetweiss bola jednou z mnohých výkonných pák na území Slovenska v období od októbra 1944 do apríla 1945. Za tento krátky časový úsek vykonala najmenej 50 trestných akcií, pri ktorých jej príslušníci zlikvidovali viac ako 300 banditov a ich prisluhovačov a zajali cez 600 ľudí, ktorí sa ocitli vo väzniciach a koncentračných táboroch. Činnosť Edelweissu a podobných jednotiek na území Slovenska bola dôkladne utajovaná, pretože okrem pacifikácie mali ich príslušníci na oslobodenom území vykonávať diverznú činnosť v tyle osloboditeľských armád a v povojnovom období sa mali stať základom agentúrnej siete.

STANISLAV MIČEV Múzeum SNP