Kniežatstvá na strednom Dunaji: od Sama po Pribinu

9. októbra. 2009 o 13:35 | Kategória: Projekt Studnica | Komentáre vypnuté

Na začiatku 9. storočia nepochybne existovali na strednom Dunaji viaceré kniežatstvá: žili tu predsa Marhari a Merehani. „Dnes prevládajúca interpretácia trochu nejasného latinského textu nazývaného Bavorský geograf umožňuje asi k roku 843 tvrdiť, že obyvatelia (dnešnej Moravy) sa nazývali ,Marhari´ a obyvatelia (dnešného Slovenska) ,Merehanos´ (čiže ide azda o niečo ako Moravania a Tiež-Moravania)“, uvádza sa vo Wikipedii pri hesle Veľká Morava. Inde (R. Irša) sa dočítame, že Marehanmi boli Moravania (sídliaci pri Tise) a Marharmi Sloveni (Nitrania), sídliaci na dnešnom Slovensku.
A čo bolo predtým? Kto tu vládol?
Život našich predkov okolo zmeny letopočtu, teda pred 80 generáciami (vychádzame pritom z predpokladu, že sa v priebehu storočia vystriedajú štyri generácie), významne ovplyvnili Kelti. „Meno Keltov sa po prvý raz objavuje v názve krajina Keltiké, ktorú grécky historik Hekataios Milétsky kladie na začiatku 5. storočia pred Kristom do bezprostredného susedstva Ligúrie“, oblasti dnešného severného Talianska okolo Janovského zálivu, uvádza Jean-Baptiste Duroselle. Pravda (a zase podľa Durosella), „Herodotos písal o Keltoch už v 5. storočí pred Kristom. Umiestnil ich do Podunajska“ a stotožnil ich s ľuďmi popolnicových polí. Popolnicové polia, pohrebiská s keramickými urnami, sa od roku 1250 pred Kristom objavujú v strednej Európe. Sú prejavom roľníckej civilizácie, tesne spätej s pôdou, a svedčia o spoločenskej rovnosti. Zhruba o dvesto rokov neskôr sa nositelia tejto kultúry dostali do severného Talianska, v 9. storočí do Gálie, v 8. storočí do južného Francúzska a krátko nato do Španielska.
Kelti teda „vzišli“ z presne neidentifikovaného širšieho územia strednej Európy a patrili skôr medzi „koristníkov“, ich expanzia po takmer celej Európe bola jedným z najväčších sťahovaní sa v dejinách Európy, išlo pritom o neusporiadanú migráciu, pričom ňou (ako konštatuje André Aymard u Duroselleho, s. 48) „spôsobili zmenu osídlenia celých krajín, vyvrátili, alebo prinajmenšom oslabili postihnuté ríše, ako napríklad ríšu etruskú, a naplnili domáce obyvateľstvo strachom a hrôzou“.
Aj jedna zo základných charakteristík Keltov, výroba železa, má svoje korene v centrálnej časti európskeho kontinentu. Kelti sa jej priučili v strednej Európe, kde sa v 7. storočí pred Kristom naplno rozvinulo hutnenie a kováčstvo železa. Železná dýka z Gánoviec je najstarším dokladom výskytu železa v strednej Európe. „V 7. storočí pred Kristom dosiahlo hutnenie a kovanie železa (čo je zložitejšia činnosť ako získavanie medi alebo bronzu) osobitne v strednej Európe plný rozvoj, ktorého presvedčivým prejavom bola výroba dlhých mečov“. Išlo o 108. a možno aj staršie generácie pred nami, ktoré sa stretli s bronzom a aj so železom, s výrobou ktorého pravdepodobne už v 15. storočí pred Kristom začali Chetiti.
Kelti však predsa len boli iní ako „klasickí koristníci ázijského typu“. „Túlali sa“ po celej Európe (v roku 387 ohrozovali dokonca Rím a nebyť husí, ktoré ich vyplašili, by ho možno aj zdolali; v roku 274 vyplienili veštiareň v Delfách), no popri výbojoch zaujali ich aj mnohé civilizačné vymoženosti. Spoznali výhody používania mincí a začali s ich razbou. Ich významným strediskom bolo Bratislavské oppidum s najreprezentatívnejšou rímskou stavbu v keltskom prostredí severne od Álp v prvom storočí pred Kristom na dnešnom Bratislavskom hrade. Bratislava v tej dobe bola kráľovským sídlom s vlastnou razbou mincí (na dnešnej Panskej ulici – inde v Európe sa zatiaľ keltská mincovňa nenašla). Razili tu zlaté a strieborné mince rôznej veľkosti a hmotnosti v rokoch 79 – 58 pred Kristom.
Nápis BIATEC je na väčšine bratislavských strieborných tetradrachiem (13,9 – 18,8 g), ktoré sa vyznačujú bohatstvom obrazových motívov, ale aj na zlatých minciach, ktoré sa našli na Bratislavskom hrade v r. 2009. Vyskytuje sa na nich 14 ďalších mien. Boli to ich vodcovia, vysokí úradníci – vergobret a arkantondan – , ktorých každoročne volila rada starších? Biateky ako platidlo „celej Európy“, po ktorej sa Kelti túlali (predobraz eura?), sa našli v Bratislave na mnohých miestach, a to aj v pričlenených obciach (Jarovce, Devín, Devínska Nová Ves, Rača a Vajnory). Správa o prvom náleze je z roku 1776, no priam symbolický bol nález pri kopaní základov Tatra banky v roku 1923 na dnešnom Námestí SNP – aj preto je štylizovaný Biatek v logu Národnej banky Slovenska.
Existujú určité doklady o možných mincovniach zo Šaštína a Liptovskej Mary, Veľkého Bysterca, dnes súčasti Dolného Kubína, ako aj z Janoviec na Spiši. Na niektorých minciach zo striebra a z medi, ktoré majú na averze hrboľ namiesto zobrazenia hlavy, na reverze štylizovaného koňa, sa objavujú písmená CAT, čo sa považuje za skratku názvu kmeňa Cotinov. V súbore mincí s hrboľom samostatné miesto zaujíma zemplínsky variant drobných strieborných mincí so silne štylizovaným koňom s miestom najväčšieho výskytu na hradisku Zemplín.
A potom, okolo roku 50 pred Kristom, Dákovia porazili Keltov, vystupujúcich ako Kotíni a Bójovia a keltsko-dácke spoločenstvo tu vládlo do druhého desaťročia po Kristovi. Nato ustúpilo kmeňom Markomanov a Kvádov. Nezabúdajme: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia, inak povedané, objavenie sa nových „mien“ nijako neznamená, že tu nežili aj ovládaní roľníci: veď aj koristníci zvyknú byť hladní!