Martin Rázus – Krčmársky kráľ

9. február. 2014 o 23:34 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Martin Rázus – Krčmársky kráľ

unnamedK vrcholným dielam tvorby Martina Rázusa nepochybne patrí román Krčmársky kráľ. Dej románu sa odohráva pred prvou svetovou vojnou v imaginárnom regióne Ryčava (v skutočnosti Horehronie) a v dedine Žajdlice – tu sa jedná pravdepodobne o mesto Brezno, kde Rázus pôsobil ako farár. Ústrednou tému románu je snaha advokáta Gelba o získanie licencií na prevádzku krčiem na Ryčave pre židov. Na pozadí tejto hlavnej dejovej línie je potom vykreslený morálny úpadok dynastie Gáblikovcov. Hlava rodiny Ján Gáblik je spriaznený s miestnym grófom Galassym, ktorý má právo udeľovať licencie na prevádzkovanie krčiem v regióne Ryčava (Horehronie). Tieto licencie udeľuje výhradne Jánovi Gáblikovi a jeho príbuzným, ktorí mu za to v čase volieb zabezpečujú podplatených voličov z celej Ryčavy. Ján Gáblik je prospechársky človek, ktorý celý život zhŕňal majetok a rovnako nedobre vychoval aj svoje tri rozmaznané deti. Dcéra Gaby sa len parádi, vystrája hostiny a zvádza chlapov. Syn Imro je zhýralý sukničkár a Gejza zase míňa obrovské sumy na karty a iný hazard. Z celej rodiny sa jedine mama Eva Gábliková štíti toho, že bohatnú na predávaní pálenky. Z peňazí, ktoré im prinesie krčma sa mama Gábliková vôbec neteší, lebo jej rodine priniesli iba morálny úpadok a nešťastie. Jej pocity sú opísané v týchto slovách: „Čím je obrat väčší, tým je viac i samopaše a hriechu v dome. Čím je viac kapitálu a bohatstva, tým viac kliatby sa rúti na celú rodinu“ (Rázus, 1935). 

Gáblikovým protivníkom je židovský advokát Jakub Gelb, ktorý sa nechce zmieriť s faktom, že Ryčava je jediným regiónom v Uhorsku bez židovských krčmárov. Gelb o tejto skutočnosti premýšľa takto: „V celej krajine toto je jediný vidiek, kde žid dosiaľ márne žiadal licenciu. Márne prišli Samuel Kohn a Izák Weiss, márne Schlesinger Mark, Polák Ignác a iní…[…] Vymohla sa krčmička v Nitre, v Žiline, v Banskej Bystrici — i kdekoľvek inde, ale v Žajdliciach alebo na Ryčave — to nie! A čo je tých potrebných! Židia sa množia, i z cudziny dochodia mnohí, potrebujú jesť. Všetci nemôžu byť lekármi a advokátmi“ (Rázus, 1935).

Advokát Gelb si teda zaumieni, že za každú cenu musí židovských krčmárov dostať aj do tohto regiónu. Tomu venuje všetky svoje sily i svoju húževnatosť, ktorá je v románe opísaná takto: „Jakub je človek, ktorý nemárni čas podaromnici. Jeho kresťanskí kolegovia v Klátovciach nerozumejú tomu. Robia si z neho vtipy. Ale on vie, to je prednosť jeho zaznávanej rasy. Tak život sformoval jeho deda i pradeda a tak i jeho samého“ (Rázus, 1935).

Na ministerstvo financií teda Gelb posiela žiadosti, v ktorých zdôvodňuje, že židia sú najspoľahlivejší uhorskí občania, verní maďarizačnej myšlienke, preto by mali vlastniť krčmy aj na Ryčave. Žiadosti ostávajú bez odozvy, avšak o licencie chodia žiadať stále ďalší uchádzači, medzi nimi aj židovský obchodník Nátan Rosenkranz, ktorý za Gelbom prichádza so slovami: „Počul som o vás, pán advokát, až k nám do Podolínca som počul, ste starostlivým otcom našej rasy. A tu u vás, vzopne sa kazateľsky, na celej Ryčave nieto žida-krčmára“ (Rázus, 1935). Advokát Gelb vyhľadá v Budapešti herečku židovského pôvodu Rosu Samlerovú, ktorá je milenkou uhorského ministra financií. Gelb chce aby herečka presvedčila ministra, že musí v regióne Ryčava prideliť krčmárske licencie židom. Jej povinnosť voči ostatným židom jej vysvetľuje týmito slovami: „To je ten záväzok krvi. Bez toho záväzku a jeho plnenia my židia nemohli by sme obstáť vo svete. Žijeme medzi inými národmi, ktoré majú svoj mrav i svoje chyby. Ony si môžu dovoliť nedbať na svojich – my nie. Ony môžu ničiť, pustošiť svojich – my nie!“ (Rázus, 1935). Ďalej jej prízvukuje, že musí byť nápomocná ostatným židom, keďže aj za jej úspechom stoja židovskí novinári: „Dostali ste sa k divadlu. Viete, kto vám upravoval cestu vždy vyššie a vyššie? Boli to naši novinári – nie? Ste iste pekná i schopná dáma, ale nech sa novinári postavia proti vám, čo je z vašej krásy a čo z vášho umenia?“ (Rázus, 1935). Róza Samlerová napokon zariadi Gelbovi stretnutie s ministrom financií, ktorý prisľúbi, že krčmárske licencie pre židov v tomto regióne vybaví. Gelb a Rosenkranz taktiež premýšľajú ako by znížili vplyv grófa Galassyho, čo je opísané takto: „Pán gróf Galassy ešte židovského úveru nepotrebuje. Ináč by bolo s ním ľahko. Napádať ho v našej peštianskej tlači pre všelijaké kúsky neosoží“ (Rázus, 1935). Nakoniec sa teda obaja dohodnú, že obmedziť jeho vplyv u peštianskej vlády môžu podporou opozičného kandidáta pri najbližších voľbách. Na Ryčave sa teda rozbehnú predvolebné kortešačky spojené s kupovaním hlasov. Gábliková dcéra Gaby odcestuje aj s grófom Galassym do Budapešti. Tu sa jej podarí dostať do priazne premiéra aj ministra financií, pričom obaja prisľúbia, že Ján Gáblik ostane naďalej jediným krčmárskym kráľom na Ryčave a licencie pre židovských krčmárov na Ryčavu nevydajú. Po tomto neúspechu sa advokát Gelb v hotelovej izbe otrávi jedom. Na Gelbovom pohrebe vysloví Rosenkranz kliatbu nad Gáblikovskou rodinou. Čochvíľa na to zomiera mama Eva Gábliková a Ján Gáblik príde o rozum. Neskôr umierajú aj záletník Imro a kartár Gejza, a tak Gaby ostane z troch súrodencov jediná. Gaby sa však smrťou matky zmenila, začala sa starať o zadĺžené hospodárstvo a po mame prevzala aj pomoc chudobným a chorým v dedine. Do obce však prichádza exekútor so žandármi, dražiť majetok ľudí z dediny, ktorí si nedávno zobrali úver. Majetok tunajšieho zadĺženého gazdu Dudroša vydraží Adolf Rosenkranz a túto situáciu autor vykreslil v diele takto: „V miestnosti povstane zmätok. Žena kričí, deti na stole nariekajú, občania sa pohoršujú. Žid sa nám vlúdil do dediny! hučí nebezpečne z kúta do kúta. Židák sa nám vlúdil… Von s ním!… Von s ním!“ (Rázus, 1935). Dudroš sa radšej obesil v stodole, než by sa pozeral ako mu žena a deti končia na ulici. Rosenkranz potom prichádza za židovkou Dinou, ktorá teraz pracovala v krčme u Gáblikovcov. Chce, aby mu pomohla prevziať ich majetok, no tá to odmieta a vyčíta mu aj to ako pripravil Dudrošovu rodinu o dom. Na to sa spustí medzi nimi výmena názorov:

 —„Tak ty si už pokazená židovka, vieš? – hodí na ňu rukou. Ty si už infikovaná…tréfle! Ja sa bijem za kus chleba pre chudobných židov, a ty tomu nechceš rozumieť. Fuj!

 — A myslíte, osožíte židom svojou bezohľadnosťou?

 — Na mojej strane je právo.

 — A čo bude z práva, keď nás ľudia, medzi ktorými žijeme, raz znenávidia?

—[…] Poviem ti, čo azda nevieš. Oni nás i tak nemajú radi, len sa boja našich peňazí, nášho rozumu a našej šikovnosti“ (Rázus, 1935).

Pre dlžoby sa napokon musí vydražiť aj celý Gáblikovský majetok. Rosenkranz, aby dostal krčmu tak podplatí človeka, čo na dražbe vydraží krčmu pre jeho syna. Starý Rosenkranz však hneď po dražbe zomiera. Gaby zmierená s osudom odchádza za svojim manželom a začína žiť pokojný život. Takto sa končí román o rodine Jána Gáblika, krčmárskeho kráľa, ktorý neraz svoje sudy s pálenkou prirovnával k továrni vyrábajúcej peniaze. Avšak peniaze, ktoré krčma ich rodine za tie dlhé roky zarobila, ich neurobili šťastnými, pretože: „Ryžovať zlato možno z piesku i z vody, ale nemožno zo sĺz tisícov…“ (Rázus, 1935).

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: