Ján Andraščík – Šenk pálenčený

6. január. 2014 o 20:46 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Ján Andraščík – Šenk pálenčený

unnamedŠenk pálenčený je bez pochyby naj- populárnejším protialkoholickým spisom v slovenských dejinách. Autorom tejto veršovanej činohry je bardejovský kňaz Ján Andraščík. Andraščík ako rodák  z Východného Slovenska bol dobre znalý miestnych pomerov, poznal príčiny mravnej a hospodárskej  biedy jednoduchého ľudu, preto aj dej zasadil do jemu známej oblasti severného Šariša. Ako svedomitý kňaz a neúnavný ľudovo-výchovný pracovník zakladal takzvané „Bratstvá kresťanskej triezvosti“, ktorých snahou bolo odnaučiť ľudí piť alkohol. Práve na podporu boja proti opilstvu a alkoholizmu mala slúžiť divadelná hra Šenk pálenčený. Ján Andraščík dielo napísal v šarišskom nárečí v roku 1844, o rok neskôr ho M.M. Hodža preložil do štúrovskej slovenčiny, čím dielo získalo celonárodný význam. Šenk pálenčený sa počas Andraščíkovho života, i po jeho smrti, dočkal viacerých ďalších vydaní, čo svedčí o jeho nesmiernej popularite medzi slovenským ľudom. Jeho popularitu neznížila ani uhorská cenzúra, ktorá rozkázala celé prvé vydanie zhabať.

Dej sa odohráva v židovskej krčme, kde sa stretáva niekoľko postáv, z ktorých najvýraznejšie sú židovský krčmár Lajzer, jeho žena Ráchel, vojak Tomáš, čižmár Daniel a napokon furman Ďuro (v nárečí nazývaný Dzura). Do krčmy prichádza pocestný furman Ďuro, ktorý nechce nič viac iba krmivo pre svoje kone. Krčmár mu núka aj pálenku, no on alkohol odmieta s odôvodnením, že si nechce kupovať otravu a jed. Taktiež dodáva, že iba hlúpi ľudia pijú pálenku. Osadenstvo krčmy ho chce za tento názor zbiť, ale on im povie, že ráno za nimi príde, a keď budú triezvi, tak im svoj názor na pálenku vysvetlí. Na druhý deň ráno je všetkým opilcom v krčme zle. Tu prichádza aj Ďuro, ktorý im vysvetľuje, prečo by rozumný človek nemal piť pálenku. Vysvetľuje im, že si tým ničia zdravie, ohlupujú rozum, prichádzajú o majetok, ktorý prepíjajú u žida, ktorý pálenku predáva, no nikdy ju nepije. Celé osadenstvo krčmy, okrem Katy Šmerdzuchy, nasleduje Ďurove rady a prestávajú s pitím. Žid Lajzer horekuje, že čo s ním teraz bude, keď Ďuro svojimi protialkoholickými prednáškami vytrhol pijanskú obec z pazúrov jeho pálenky. V krčme nastáva ešte niekoľko zápletiek, napríklad keď do krčmy prichádzajú vyrovnať svoj dlh murári, ktorí tri mesiace v dedine murovali, no aj každý večer popíjali v krčme. Ich trojmesačný dlh za pálenku sa rovná tomu čo aj zarobili, a tak domov ženám a deťom neprinesú žiadny zárobok. Na konci deja všetci dedinčania, okrem Katy Šmerdzuchy, v kostole zložia prísahu, že už pálenku piť nebudú a založia aj protialkoholický spolok „Bratstva miernosti a kresťanskej triezvosti“. Keďže ide o veršovanú činohru, tak celé dielo sa pekne rýmuje, preto si dovolím na ukážku vybrať pár veršov:

Ďuro vysvetľuje dedinčanom, čo je vlastne pálenka:
„Že každá pálenka je jed a otrova,
ku nešťastiu hlúpych všetko spraviť hotová.
Tak telo jak dušu jedom zaplňuje,
chudobu, chorosť a smrť priťahuje.
Preto každý múdry pod prísahou sľúbi,
že ju piť nebude, bo celého ho zhubí.“ (Andraščík, 1844)

Ďalej o pálenke hovorí:
„Diabol ju dal Židom do rúk v tej chvíli,
 žeby s ňou kresťanoch za radom otrávili.“ (Andraščík, 1844)

Ďuro vysvetľuje krčmárovi Lajzerovi, prečo prestal piť pálenku:
„Vtedy sa mi žide môj rozum navrátil,
jak som k pálenke skrz múdrosť chuť stratil“ (Andraščík, 1844)

Opis dedinskej alkoholičky Katy Smerdzuchy:
„Tá Katka Smerdzucha štyri dzeci mala,
 teraz v pijatice muža zanechala.
 Dve z nich už zomreli, dvoje ešte žijú-
 chudé, otrhané, bo rodičia pijú.
 Muž bol dobrý gazda – len od vtedy pije,
čo žena, pijačka, s korheľami žije.“ (Andraščík, 1844)

Rozhovor krčmára Lajzera so svojou ženou Ráchel, v čase keď dedinčania prestali s pijatikou:
Keď oni osvietia kresťanských sprostákoch,
nebude na svete už viacej pijakoch.
Keď už ľudia nedajú sa klamať,
bohatstvo mi nebudeme z nich mať.“
[…]
 „Lajzerku ja to znám, srdce vo mne puká,
bo vidím, že psota z blízka na nás kuká.
Ja som si šumne pri chyži sedela,
do roboty za mňa pijačka bežela.“ (Andraščík, 1844)

O zhubnom vplyve pálenky na rodinný rozpočet hovoria bývalí pijani:
„Mám štyroch kočišov, sluchajte ja piaty,
tak som za pálenku platil denne zlatý.
Tristošesťdesiatpäť dní čítame v roku,
tak mi toľko zlatých zostane pri boku.“
Pavel – Ja som veru viacej do roka ver vydal
a deťom na boty už som viacej nemal.[…]
Hric – Ja za päť a dvadsať rokov jak drotujú,
Sto zlatých na ten jed, každý rok keltujú.
Dvetisíc i päťsto zlatých som tak stratil,
otrhaný chodil, židov krásne šatil.“ (Andraščík, 1844)

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: