Jozef Cíger Hronský – Svet na Trasovisku

2. august. 2013 o 12:57 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Jozef Cíger Hronský – Svet na Trasovisku

obr. Svet na TrasoviskuKoncom mesiaca august (konkrétne 29-teho) si Slovensko pripomína udalosť, ktorej je v tento deň venovaný aj štátny sviatok- výročie SNP. Táto dejinná udalosť bola hlavne v období komunizmu nekriticky heroizovaná, avšak história nie je iba čierna alebo biela, a preto mýtizovať toto obdobie by bola chyba. V knižných dielach z obdobia komunizmu, ktoré sa venovali SNP, poväčšine absentoval rovnovážny a reálnejší pohľad na tieto udalosti. Diela s povstaleckou tematikou, vytvorené v období komunizmu, boli bohužiaľ ideologicky značne poznačené, no ideologizácia dejín nikdy netrvá večne. V našej rubrike „Slovenská kniha na tento mesiac“ vám preto prinášame recenziu románu „Svet na Trasovisku“, ktorý podáva odlišný pohľad na obdobie Povstania z roku 1944.

Autorom románu Svet na Trasovisku je významný slovenský predstaviteľ Jozef Cíger Hronský.  Jeho priama skúsenosť s Povstaním začala keď ho ako predsedu Matice slovenskej,    povstalci v Martine na krátko uväznili. To ho prinútilo ukryť sa u sestry, ktorá žila na laze pri Krupine. Z prostredia krupinských lazov čerpal námety pre tento román, viaceré postavy boli inšpirované reálnymi ľuďmi a zobrazil aj skutočné udalosti, ktoré sa tu odohrali. Román Svet na Trasovisku sa skladá z dvoch častí a stal sa Hronského posledným a zároveň najdlhším románom. Práve kvôli kritickému nazeraniu na niektoré aspekty Povstania nemohol byť do roku 1989 u nás knižne publikovaný.

Dej sa odohráva od žatvy v roku 1943 do konca vojny v roku 1945 na malom laze Trasovisko na úpätí hôr. Na pozadí osudov a príbehov ľudí žijúcich na Trasovisku autor zobrazuje pomaly sa približujúcu vojnu, ktorá čoraz viac zasahuje do života obyčajných ľudí. Vojna nie je prítomná reálne, ale blížiace sa boje a strach z vojny stále viac vstupuje do popredia príbehu. Hlavnou postavou je Martin Hrančok, človek s pozitívnymi ľudskými vlastnosťami, ktorý by svojím zmýšľaním a konaním mal byť vzorom pre každého človeka. Blízkosť vojny spojí aj dovtedy znepriatelené rodiny Hrančokovcov a Benkovcov žijúce na Trasovisku, pričom zjednocujúcim činiteľom sa stane Martin Hrančok so svojimi dobrými vlastnosťami. V závere románu sa manželstvom Martina Hrančoka a Evy Benkovej spoja obe rodiny z Trasoviska. Svadbou je spečatené zmierenie týchto rodín a rúca sa aj pomyselná bariéra medzi konfesiami, keďže Hrančokovci sú katolíci a Benkovci evanjelici.

Táto hlavná dejová línia však v románe nehrá až takú dôležitú úlohu, podstatnejšie sú najmä  názory, ktoré Jozef Cíger Hronský vyjadruje cez vnútorné monológy postáv i cez vševediaceho rozprávača. Hronský v diele napríklad vystihuje význam slovenskej štátnosti, keď píše: „..všeličo sa môže stať, ten vyhrať, onen vyhrať, Slovensko do všeličoho sa môže dostať, môžu tu strieľať, vešať, celý náš štát vyvrátiť, ale Slovensko už nikto nedostane ta, kde pred slovenským štátom bolo. Kto má raz svoju strechu nad hlavou, veľmi sa na ňu priučí.“ (Hronský, s. 103, 2008). Na inom mieste predkladá známy fakt, že vo vtedajšej vojnou zmietanej Európe bol hospodársky rozvoj na pokojnom Slovensku nevídaný, čo potvrdzuje postava rumunského lekára, ktorý o návšteve Slovenska hovorí toto: „Slovensko je iný svet. Ale to ti nemusím hovoriť, kedysi vravel si mi to sám. … Tu nová stanica, tam nová stanica, súkromné domy… to som už dávno nevidel. Vo Viedni stretol som sa s istým švajčiarskym novinárom, ktorý sa vracal zo Slovenska, vtedy som si myslel, že ten zveličuje veci, ale naozaj sa tu deje, čo nikde na svete, najmä nie v Európe. Vieš v Tarnopole díval som sa na to tvoje nadšenie za slovenský štát trochu ináč. Myslel som si: národ, ktorý sa dožil svojho štátu, má byť nadšený, spokojný, aj doktor Budiš má byť spokojný, i keď je veľmi reálny občan, i ten má právo nadchýnať sa, keď sa mu národ dožil najvyššieho úspechu…” (s. 174, 2008). Avšak niektorým ľuďom akoby prekážalo, že Slovensko je ušetrené od vojnových hrôz a štát v pokoji hospodársky prekvitá. Postupne aj v okolí Trasoviska začali rôzni agitátori hovoriť o povstaní voči Nemcom. Ale načo by ľudia na Slovensku povstávali proti Nemcom, keď Nemcov na Slovensku nebolo? Obyčajný slovenský ľud sa o Nemcov a ich vojnové šialenstvo nestaral a bol rád, že na Slovensku je vláda, ktorá vo vojnových časoch zabezpečila pre náš malý národ pokoj a mier. V románe sa o tom píše toto: „Ľud o Mníchove a Berlíne vedel málo, ale vedel, že jeho prezident Tiso i jeho vláda odráža nemecký politický a hospodársky tlak tak, ako sa dá a nakoľko sa dá, nuž národ sa svojich vodcov nevzdával.“ (s. 242, 2008).

Začiatkom leta 1944 bolo na územie Slovenska vysadených niekoľko desiatok partizánskych skupín zo Sovietskeho zväzu. S príchodom sovietskych partizánov a komunistických agitátorov prichádzali aj represie voči obyvateľom a vynárali sa aj nové heslá, čo je v románe charakterizované nasledovne: „Smrť kolaborantom! Toto heslo prišlo dosť chytro. Heslo nebolo jasné, nuž platili zaň i životom aj takí, čo ho deň predtým i sami vyvolávali. Nevedelo sa, na koho ono platí, ale ukázalo sa chytro, že môže platiť na hocikoho, kto mu príde pod ruku, veď mreli deti, starci, ženy, začali sa napĺňať masové hroby v horách, v Sklabini, na Liptove, v Kováčovej. Plnili sa väznice ľuďmi, čo ani toľko nevedeli, že také heslo jestvuje, nie by boli konali v jeho duchu. Židov poukrývaných, bezpečných, vyvolal zmätok na ulice, iste nezahynulo ich toľko v transportoch ani v lágroch, iste neublížil im toľko nijaký zákon ako toto povstanie, čo ich vylákalo z úkrytov a potom postavilo pred nemecké pušky.“ (s. 242, 2008).  Praktiky partizánov voči dedinčanom sú ďalej zachytené takto: „V tej noci odviedli organistu a Jana kostolníkovie. Ani Jano nevrátil sa do dediny hneď, stalo sa to až po týždňoch, hoci ten hneď pri stodolách za dedinou odskočil, keď zišli s autom do priekopy a auto muselo zastať. Stratil sa v tme, hoci husto strieľali za ním, a organista vracal sa do Bebravy až pred samými Dušičkami veľmi tichý. Tichší, ako bol. Až pred samými Dušičkami ho viezli cez Trasovisko v nezafarbenej truhle. Odstrelili ho hneď vtedy nadránom v hore vyše Trasoviska, pri Suchej ceste.“ (s. 265, 2008).

Povstalci obsadili dediny a aj chlapov z Trasoviska nútili narukovať do Povstania a bojovať v horách. V románe sa táto situácia preberá pri rozhovore dvoch obyvateľov Trasoviska, Joža Gondovie a Martina Hrančoka a ich rozhovor si dovolím odcitovať celý: „Bojovať a len bojovať! Aký boj? Boj proti Nemcom, smrť Nemcom!… Jozef, veď je toto všetko faloš! Veď je to všetko klamstvo! Kde si tu mal Nemcov? Kde si tu videl jedného? Teraz idú! Teraz! Aj prídu, lebo sme si ich sami privolali. Toto tu všetko ešte dobavia, aj keď už idú dolu vodou, bude nad čím nariekať, ale ten klam! Smrť Nemcom – a tu sa vraždí, tu sa ničí, tu sa kradne, tu sa podpaľuje, drúzga, strieľa, tu sa to robí! Smrť Nemcom, smrť Nemcom – a pod tým kepienkom strhávajú slovenskú zástavu. Choď pozrieť, aká teraz visí na obecnom dome.. Smrť Nemcom – a pozri na čiapky žandárov, opýtaj sa ich, kde majú znak slovenský. Smrť Nemcom, smrť Nemcom, to vykrikovali v krčme, – veď si to počul, – to vykrikovali, rozmykali obraz Andreja Hlinku. Jožo, akože to? Veď Hlinka nebol Nemec. Všeličo naň vymysleli, ale za Nemca ho predsa nik nevyhlásil. Ani tí, čo tam vrieskali, ani tí nie, ale zrazili jeho obraz a kopali doň. Čo je to? Nikdy som ja na nijaké reči nechodil, veď to vieš, nestaral som sa, ale už to vo mne vrie. Veď ja to zmôžem, Jozef, veď sa ja do poriadku dám, ale tuto, keď sa dívam zavše na cestu, tak by som bol rád, keby som tú flintu v rukách mal. I náš Rus mi povravel všeličo. Smrť Nemcom, Jozef, díval som sa i dnes ráno, smrť Nemcom revali na tom červenom aute – a auto kopcom pivových fliaš. Nášmu dekanovi už po dva razy v noci do dverí strieľali a odkedy je náš dekan Nemec? Hútaš o tom hnusnom klamstve?…“  (s. 272, 2008).

Áno román Svet na Trasovisku sa môže zdať zaneprázdnenému čitateľovi príliš rozsiahly, avšak to najpodstatnejšie je povedané v krátkej, iba štvorstranovej desiatej kapitole druhej časti románu. Ak sa niekomu zdá tento román príliš dlhý, nuž nech si prečíta aspoň tieto štyri strany. V reedícii z roku 2008 sú to strany 240 až 244. Práve v tejto najzaujímavejšej časti celého románu vyjadruje Jozef Cíger Hronský svoj postoj k Povstaniu z roku 1944,  opisuje aký mala väčšina Slovákov názor na svoj samostatný štát, svojho prezidenta a vládu. Povstanie v prvých dňoch od svojho vypuknutia deklarovalo, že nechce zachovať samostatné Slovensko. To bol hlavný dôvod, prečo sa slovenský národ živelne nepridával k Povstaniu a Jozef Cíger Hronský to opisuje v tejto pasáži: „Až raz budú dejiny opäť dejinami, nejaký historik ponapráva si okuliare raz i druhý raz, nachýli sa lepšie nad rok 1944 a nad mapu, kde býva neveľký národ slovenský, i pokrúti hlavou. Toto nie je možné! Nie, v dejinách na to príkladu niet. Niet na to príkladu, aby národ povstával proti svojmu vlastnému štátu, aby si niekto podpaľoval dom, v ktorom sa mu žilo dobre, za ktorým dlho túžil a ktorý si napokon ťažko vydobyl, postavil a zariadil. To nie je možné! […] slovenská zem takou rodnou zemou materskou ako iné zemi národov, ani tá neporodila hlúpy národ, ktorý by si strhával vlastnú strechu sponad hlavy, keď to pred ním nevykonal nik a za ním nikto nevykoná. Lebo nie je to možné. Ani na Slovensku nebolo to možné. […]  nikdy nikde nepovstával národ, aby zboril svoj vlastný štát a hodil svoje národné telo, svoju zem, svoje imanie, svoje mozole, svoj život a svoju moc niekomu inému, cudziemu napospas. To sa nestalo ani na Slovensku.“ (s. 240-241, 2008).

Bohužiaľ sa nepodarilo na Slovensku udržať pokoj a mier, predsa len naša zem nebola ušetrená od tragédie bojov a to dokonca dvojnásobne, prvý krát počas Povstania a druhý krát pri prechode frontu. Nemcom aj Rusom bol osud Slovenska a Slovákov ľahostajný, a tak sa aj správali pri bojoch na našom území, keď tu v krvavom boji zápasili dve ohavné protikresťanské totality o vládu nad Európou. Silná láska k rodnej zemi a slovenskému národu je to, čo vedie Hronského k odsúdeniu tohto ničenia a zabíjania na našom území. Záverom Hronský sumarizuje hrôzy bojov na Slovensku, ale spomína aj teror, ktorý doľahol na Slovensko po vojne: „Tisíce odvliekli do Ruska a nevrátili sa. Tisíce odchádzali za hranice. Tisíce do žalárov a nik nevedel, čo s nimi bude.” (s. 400, 2008).

Doslov recenzenta:

Pri čítaní tejto knihy musí mať čitateľ na pamäti, aká ťažká skúška prišla na slovenský národ  v období, kedy boli zavlečené boje a vojna na územie Slovenska. Hrozná doba vtedy nastala pre náš národ, veď vojna je najhoršia vec aká môže postihnúť krajinu a jej obyvateľov. Ale aj vo vojne sú ľudia takí aj onakí, dobrí aj zlí. Rovnako ako si nedovoľujem zovšeobecňovať celé Povstanie z roku 1944, tak si nedovoľujem plošne hodnotiť účastníkov Povstania. Zlé meno medzi obyvateľstvom mali hlavne sovietski partizáni (záškodníci) pozhadzovaní na naše územie, či komunistické živly, ktoré boli v ideologickej opozícii voči národno-kresťanským princípom Slovenského štátu. Práve oni svojimi nezmyselnými sabotážnymi akciami a represiami (vrátane zákerných vrážd civilistov) prispeli k príchodu nemeckej armády na Slovensko. Dovtedy na slovenskom území nemecká armáda nebola. A keď už Nemci prichádzali, tak mnohí komunistickí agitátori a sovietski partizáni namiesto toho aby sa postavili postupujúcej nemeckej armáde, sedeli schovaní v lesoch, poprípade rabovali alebo sa venovali pijatike.

Bola tu však aj časť slovenského vojska, ktorá sa k Povstaniu pridala z presvedčenia, dokonca z vlasteneckých ideálov, majúc na srdci zachovanie slovenskej samostatnosti a zabránenie  nemeckej okupácii Slovenska. Vtedajší minister obrany Ferdinand Čatloš vypracoval plán, ktorý zahŕňal otvorenie karpatských priesmykov blížiacej sa Červenej armáde, ktorá by bez boja prešla cez Slovensko a pokračovala by ďalej na Západ. Tento plán mal v úmysle zachovať samostatnú Slovenskú republiku. Čechoslovakisti na čele s Edvardom Benešom myšlienku zachovania slovenskej samostatnosti odmietli a Čatlošov plán napokon nepodporil ani Stalin. Je nutné povedať, že prevažná časť bežných, radových vojakov slovenskej armády bojujúcich v Povstaní nebojovala za nejakú komunistickú utópiu alebo za obnovenie ČSR, ale bojovali za zachovanie samostatného Slovenska a proti nemeckej okupácii. Práve slovenskí vojaci zaznamenali proti nemeckej armáde postupujúcej na územie Slovenska viaceré bojové úspechy, naopak sovietski partizáni mali častokrát veľmi nízku bojovú morálku. Známy je prípad, keď mali partizáni pod velením ruského kapitána Veličku vojensky zabezpečiť dohodnutú pravú stranu Váhu, no ani sa neunúvali doraziť z hôr. Na nechránenej ľavej strane Váhu potom umierali francúzski dobrovoľníci i slovenskí vojaci, ktorí sa tu Nemcom postavili. Paradoxne práve partizáni z Veličkovej skupiny boli aktérmi viacerých rabovaní, znásilnení, vrážd civilistov, či nepremyslených sabotážnych akcií, ktoré vyvolali vstup nemeckej armády na Slovensko. Slovenskí národ sa hromadne za Povstanie nepostavil aj kvôli týmto pseudopartizánom, ktorí pod rúškom povstania chceli rabovať, zabíjať, pripraviť Slovensko o samostatnosť alebo tu zavliecť bezbožnú a krutú ideológiu komunizmu.

Každému čitateľovi, ktorého hlbšie zaujíma problematika Povstania z roku 1944 odporúčam k prečítaniu aj útlu (pár stranovú) publikáciu „Povstanie s legendou“ od autora Jána Mikulu.(TU) Táto publikácia sa snaží na obdobie Povstania z roku 1944 pozrieť iným uhlom pohľadu, prinášajúc aj nové informácie, ktoré v iných publikáciách nenájdete.

 Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: