Jonáš Záborský- Dva dni v Chujave

7. júl. 2013 o 21:51 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Jonáš Záborský- Dva dni v Chujave

Dva dni v ChujaveDva dni v Chujave je známe dielo napísané Jonášom Záborským v roku 1873. Imaginárna dedina Chujava sú údajne Župčany na Šariši, kde Záborský pôsobil ako farár a odkiaľ aj čerpal námety na písanie. Charakteristickou črtou tejto novely, ktorú autor tituluje ako novovekú povesť je, že sa skladá z dvoch častí. Prvá časť je nazvaná „Deň škaredý“ a ako názov napovedá, tak celý dej sa odohráva v jediný deň. Záborský tu čitateľom predstavuje bezcieľnosť živoriaceho ľudu v zaostalej obci Chujava, ktorá je v materiálnom aj morálnom rozklade. Ľud zdiera nielen vrchnosť, ale aj tunajší krčmári a úžerníci. Kritiku alkoholizmu, ktorý sa šíri medzi zaostalým ľudom, vyjadruje autor už pri úvodnom opise miestneho opilca Lipnického, ktorého opisuje takto: „vysoký chudorľavý Lipnický je bosý a bez lajblíka. Hlava sa mu trasie, ako čoby vždy dačo schvaľoval alebo zapieral. Trasú sa mu i nohy i ruky, keď ich podvihne. Na príčine je planý krčmár, že mu dnes pálenku na úver nedal. Bo u Lipnického tremula len vtedy prestane, keď holbičku buchne do seba.“

Do Chujavy prichádza vyberať dane a poplatky predstaviteľ vládnej moci, ktorého autor nepomenúva menom, ale ho nazýva „pán s veľkým nosom“. Tento udelí obci pokutu, za to že nezabezpečila dosť štrku na spevnenie cesty. Na príčine tomu bol miestny maďarský gróf Kobzay, ale pokutu za neho musia zaplatiť obyčajní sedliaci, čo dedinčania vnímajú ako veľkú neprávosť. Nespravodlivosť „pána s veľkým nosom“ sa prejavila aj pri dvojakom rozhodnutí v prípade miestneho učiteľa a naopak miestneho krčmára, o čom sa v diele píše toto: „Ale práve vtedy, keď im to nakazoval cez zuby a nechutne zase, čo sa im už stokrát márne nakazovalo, predstaví sa krčmár žid so šelmovským úsmevom. A tu sa zase makave objavil veliký rozdiel medzi právom židovským a právom učiteľovým. Pán s velikým nosom neizékoval teraz do sveta, netázal sa čo ako, lež uhodil hneď na pravú cestu. Osvedčil sa, že zajtra prídu pandúri a zostanú tam, pokiaľkoľvek židove dlžoby do babky vybrané nebudú.“

Dedinčania síce hromžili na útlak zo strany vrchnosti, ale ako zvyčajne len sklopili hlavy a zaliezli do krčiem, kde prepíjali aj to málo čo mali. Záborský to vyobrazil takto: ..celá Chujava teraz pila. Staré, mladé, mužovia, ženy boli v štyroch krčmách. Každá mala dosť hostí. Vo všetkých robili pijani lomoz, nedbajúc nič, že im zajtra budú vláčiť periny za dlžoby. Podivná je ľahkomyseľnosť slovenského ľudu. Na kraji priepasti spieva, huláka, výska, ako kto sa rozumu pozbavil.“  V tejto časti diela Záborský zobrazuje aj scény odpornej duševnej spustnutosti a morálneho úpadku dedinčanov, ktorý celý majetok prepíjali u úžerníckych krčmárov. Jednou zo štyroch krčiem bola aj krčma u Šofelesa odkiaľ pochádza aj nasledujúce vyobrazenie: „Strach bolo vkročiť do tohto smradľavého brloha a predsa to bolo plné, ako nabité. Mužovia a ženy cítili sa tam veľmi dobre. Mnohé pijanice si tu hoveli, keď mužovia ich pili v iných krčmách. Šofeles mal čo robiť… Úver mal u neho každý, len trasúci sa na celom tele Lipnický darmo modlikal o holbičku. Šofeles mu vytýkal, že sa nedrží verne jeho, ale pije i po iných krčmách, a hovoril, že mu už nemá na čo dať. „Počkaj, žide,“ vychytil sa smädný pijan a odišiel. Po chvíli sa strhol veľký rehot v krčme. Lipnický voviedol do chyže asi jednoročné, vychudnuté, strapaté žriebä. „No, dáš teraz pálenku, žide?“ zakričal víťazne do stredu chyže. „Tu ostatná srsť z môjho domu…“ Lipnický sadol si za špinavý stôl a pil. Prvé poháre vylial napoly, pokiaľ ich k ústam priniesol; pri ďalších prestala sa mu triasť ruka. Ako sa o tom doznala Lipnického žena, letela bez meškania, nie ochrániť posledný kus statočku, lež pomáhať ho prepiť. „Dievka ti na vydaj, deti nahé plačú od hladu a tys’ ostatnú srsť vyviedol z chlieva, ty pijan. Ale neprepiješ, neprepiješ žriebä sám. Keď ty piješ, i ja budem.“  Takýmto naturalistickým výjavom pijanstva, duševnej hrubosti a nízkeho ľudského charakteru sa končí Deň škaredý v Chujave. V tejto prvej časti diela Záborský podal realistický obraz biedy dedinského ľudu a aj keď táto časť možno mala byť aj trochu satirická, obraz bohatnúcich vykorisťovateľov a naopak upadajúcich slovenských gazdov bol pre mňa smutný, ba až krutý.

Druhá časť novely nazvaná Deň pekný začína takto: „Ale videla Chujava i deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež až po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom.“  V tejto časti novely sa stretli významní Slováci na oslave narodenín nového farára Rastica, kde sa rozprávalo o postupnom prerode Chujavy na prosperujúcu dedinu. Do zanedbanej Chujavy prišiel za farára slovenský vlastenec Rastic, ktorý sa spojil s úradníkom Rozumovským, advokátom Stupnickým a novým učiteľom Semenákom. Farár Rastic spomína v akej biede prevzal ľud od svojho predchodcu: „Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený sedliak zle užíval svoju slobodu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tisíc ráz horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského. Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i samotný základ hospodárstva, osminy. Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich možno i predať, hybaj, pili a brali na ne, ako baran na rohy, až im židia dali výstav (exekúciu) a vyháňali ich nahých z domu.“  Noví národne orientovaní predstavitelia dediny si postupne získajú dôveru ľudí  a spoločnými silami sa im podarilo zriadiť detské jasle, vystavať novú školu i spoločnú sýpku. Na najväčší problém, ktorým bolo opilectvo a úžera sa však riešenie hľadalo iba ťažko, čo autor ústami farára Rastica charakterizuje takto: „Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu nešťastných, uvažovali sme, ako by smierniť tú hroznú úžeru, ktorou si židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje, ako židia vedia koristiť z večných peňažitých nesnádzí aj hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače.“ Kolektív národne uvedomelých predstaviteľov dediny napokon našiel riešenie a vybudovaním obecnej pokladnice prekazil úžerníkom zdieranie ľudu. Obyvateľom dediny sa neskôr podarilo spoločnými silami získať aj panské pozemky grófa Kobzaya a vybudovať si nové domy.

Celý dej sa končí, keď na oslave narodenín slovenského farára Ľudomila Rastica všetci prítomní hostia i dedinčania volajú Rasticovi na slávu a richtár Hučko sa mu prihovára týmito slovami: „Cirkev a obec chujavská vyslovujú mojím jazykom vašej velebnosti svoju najsrdečnejšiu vďačnosť a najpokornejšiu úctu. Vy ste ten muž, ktorý ste obec povýšili a zvelebili. Boli sme pred vaším príchodom tí najbiednejší ľudia. Spustlosť naša bola nesmierna. Chýlilo sa k tomu, že všetci klesneme za židovských paholkov. Vy ste nás nielen zo židovskej, lež i z panskej poroby vytrhli. Až teraz, vaším pričinením, cítime sa naozaj slobodnými, môžeme žiť dôstojne. Znášali ste s hrdinskou vytrvalosťou nerozumný náš odpor. Nedali ste sa mýliť ani klebetami ani nevďačnosťou, až ste slávne zvíťazili. Živ vás na mnohé, mnohé letá Boh. Pamiatka vaša bude požehnaná medzi nami aj u potomstva nášho. Privolávame vám z celej duše: Sláva!“

V záverečnom zhrnutí musím iba konštatovať, že Dva dni v Chujave sú na poli osvety slovenského národa jedinečné dielo. Som toho názoru, že práve časť Deň pekný je ukážka ako má fungovať národná osveta a akým smerom sa má poberať práca národnej inteligencie medzi obyvateľmi. Jonáš Záborský týmto dielom vie čitateľa presvedčiť, že uvedomelí a vzdelaní vlastenci dokážu nastoliť zmenu v spoločnosti. Veľmi, veľmi, veľmi vrelo odporúčam prečítať si túto krátku novelu, nakoľko je to naozaj dielo, ktoré ukazuje, že morálni a odhodlaní ľudia, ktorí si idú za svojim cieľom dokážu aj z Chujavy spraviť krásne miesto pre život. Čo vy na to, spravíme aj zo Slovenska, ktoré v mnohom pripomína Chujavu, lepšie a krajšie miesto pre život? Dá sa to, slovenskí vlastenci vstávajte!

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: