Pád Konštantínopolu

29. máj. 2013 o 20:43 | Kategória: História | Komentáre vypnuté na Pád Konštantínopolu

88Héaló hé polis. – Mesto je stratené.“

To boli slová, ktoré sa rozliehali Konštantínopolom 29. 05. 1453. Bol to deň záverečného útoku na mesto. Konštantínopol bol založený v roku 330 n. l. cisárom Konštantínom I. Veľkým. Mesto obmývali z juhu Marmarské more, na východe Bospor a severnú hranicu mesta tvoril hlboký záliv zvaný Zlatý roh. Ústie Zlatého rohu do Bosporu prehradzovali mohutné reťaze. Pobrežie bolo chránené hradbami a vojnovým loďstvom. Z pevniny bolo mesto obohnané dvojitým systémom hradieb, zaisťovali mu prakticky nedobytnosť. Jednotlivé časti mesta boli spojené niekoľkými triedami. Hlavná trieda zvaná aj Víťazná pretínala mesto od západu k východu. Bola zdobená sochami cisárov, víťazných stĺpov a oblúkov. Po celej dĺžke ju lemovali prepychové paláce boháčov, chrámy a kláštory. Pre zábavu obyvateľov tu bol hipodrom, ktorý vedel pojať až 35 000 ľudí. Srdcom mesta bolo cisárske námestie s cisárskym palácom, ktorý bol opevneným mestom v meste. A samozrejme chrám Božej múdrosti (gr. Hagia Sofia) – najväčšia a najúžasnejšia stavba vtedajšieho kresťanského sveta, ktorú dal vybudovať cisár Justinián I. za necelých šesť rokov. Ale Konštantínopol bol predovšetkým centrom obchodu. Jeho trhoviská, prekladiská, obrovské skladiská tovaru a hostince fungovali nepretržite. Karavány prichádzali a odchádzali. V meste bolo desať prístavov. Lode privážali tovar z najexotickejších diaľav. A z tohto mraveniska tovaru a ľudí ťažili tiež burzy a banky. Nebolo jazyka, ktorý tu nezaznel, nebolo rasy, ktorá by tu nemala svojho zástupcu, nebolo kultúry, ktorá by tu nezanechala svoju stopu.

V Byzantskej ríši  na rozdiel od vtedajšieho západu bola gramotnosť samozrejmosťou. Už v roku 425 založil cisár Theodiosios II. v Konštantínopole univerzitu, kde sa časom začalo vyučovať právo, filozofia, latinčina, grécka gramatika, rétorika. Prednášala sa aj aritmetika, geometria, fyzika, astronómia, hudba a medicína. Čítať a písať robilo zo západného človeka príslušníka privilegovanej spoločenskej vrstvy, avšak v Byzancii to bolo nutnosťou. Bez byrokratického aparátu ríša nemohla fungovať, vládlo sa tam zväčša písomnými príkazmi.

14

V šiestom storočí mala ríša viac ako 900 miest. Každé malo vodovod, agoru (zhromaždisko a trhovisko), kúpele, divadlo, lekára, učiteľa, knihovňu a samozrejme školu. Armáda bola hlavnou oporou ríše a od nej závisela aj voľba cisára. Nebola veľmi početná, no jej sila spočívala predovšetkým v jej organizácii, disciplíne, výcviku a rýchlych presunoch. Vojna pre ríšu predstavovala krajný prostriedok. Uprednostňovala diplomaciu, v ktorej Byzantínci vynikali. Tak veľká a bohatá ríša priťahovala útočníkov, ktorých nebolo málo: Avari, Arabi, Bulhari, Rusi… Všetkým dokázala odolať svojim vojenským umením a diplomaciou.

Ale schizma z roku 1054 a rozdelenie cirkvi na  východnú a západnú oslabila ríšu hlavne duchovne. Ľstivý vpád Latinov do Konštantínopolu v roku 1204 počas štvrtej križiackej výpravy uvrhol ríšu do doby temna na 60 rokov. Východorímska ríša sa z toho už nikdy celkom nespamätala, de facto krížiaci zničili Byzanciu. Po vyhnaní Latinov v roku 1261 bola ríša vyčerpaná a neschopná brániť sa osmanským Turkom. Okolo roku 1330 za vlády Andronikosa III. Byzancia kontrolovala už len úžiny v Marmarskom mori – jedinú bariéru prenikania Turkov do Európy. V roku 1341 sa po smrti Andronikosa III. ocitla ríša v bratovražednej vojne o cisársky trón a dá sa povedať, že sa stala vazalom Osmanov. Agónia Byzancie trvala ešte sto rokov a osamotené mesto vo vnútri Osmanskej ríše čakalo na popravu.

 Sultán Osmanskej ríše Mehmed II., zvaný Dobyvateľ, rozkázal, po viac ako dvojmesačnom obliehaní  mesta, deň predtým všeobecný oddych. Počas prehliadky svojho vojska sľúbil, že ak mesto dobyjú,  tri dni ho budú môcť plieniť.  „Múry mesta a budov sú moje, zvyšok je Váš.“

Napriek veľkým stratám sa valila vlna za vlnou tureckých vojakov proti hradbám mesta. A nakoniec elitné oddiely jeho milovaných janičiarov prerazili. Spolu s nimi skupina Osmanov prenikla do mesta cez „zabudnutú“ otvorenú bránku zvanú Kerkoporta.

Keď sa cisár Konštantín XI. dozvedel o Tureckom vpáde  do mesta, vrhol sa do najväčšej bojovej vravy pri Bráne sv.  Romana a zomrel s mečom v ruke. Konštantínopol padol.

Odhaduje sa, že len prvý deň zahynulo viac ako štyritisíc obyvateľov a päťdesiattisíc ich bolo predaných do otroctva aj s príslušníkmi starých byzantských rodín. Mladých chlapcov klieštili , starým stínali hlavy. Viac ako tisícročná Východorímska ríša prestala existovať.

Je tomu 560 rokov, keď kresťanská Európa hrôzou strnula. Mesto, ktoré bolo osem storočí hrádzou moslimskej expanzie, centrom učenosti, filozofie, kultúry, obchodu  a východného duchovenstva, padlo. Cesta do Európy bola voľná…

 Dušan

Zdroje:

–          Mika Waltari – Pád Carihradu

–          Historická revue 2/2013

–          Jindra Jarošová –  Svätí kacíři

–          Pavol Horváth a Vojtech Kopčan – Turci na Slovensku

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: