Pavol Jozef Šafárik- Slovanské starožitnosti

10. máj. 2013 o 20:15 | Kategória: Slovenská kniha... | Komentáre vypnuté na Pavol Jozef Šafárik- Slovanské starožitnosti

Slov.starožitnostiTento mesiac si predstavíme dielo, ktoré síce môžeme označiť ako ťažké čítanie pre náročného čitateľa, avšak kto si toto dielo prečíta, bude mať do konca života dostatok argumentov o starobylosti Slovanov. Jedná sa o dielo Slovanské starožitnosti, ktoré prináša pohľad do histórie Slovanov, opisujúc pôvod, sídla a dejinné udalosti Slovanov na základe veľkej zbierky historických prameňov.

Autorom tohto rozsiahleho diela je Pavol Jozef Šafárik, monumentálna osobnosť slovenských dejín. Práve Slovanské starožitnosti sú označované za jeho najdôležitejšie dielo, ktorým si získal povesť vynikajúceho slavistu a dobrého znalca slovanskej histórie. Šafárik na konečnej podobe Slovanských starožitností pracoval niekoľko rokov a svetlo sveta uzreli v roku 1837. Veľa cenných informácii nazhromaždil pri svojom pobyte v Srbsku, kde sa mu podarilo získať prístup do archívov a knižníc pravoslávnych kláštorov. Toto dielo vzbudilo široký medzinárodný ohlas a stalo sa kľúčovým pre obraz histórie Slovanov v najstaršom období. Taktiež položilo základy vedeckej slavistiky, ktorá sa stala národne orientovanou vedou slovanských vlastencov. Záujem o slovanskú minulosť bola v tomto období u slovanských vzdelancov obzvlášť silná, nakoľko súčasnosť slovanských národov bola v tej dobe nešťastná. Šafárik vnímal historický vývoj Slovanov nasledovne: „Slávna minulosť, smutná súčasnosť avšak očakávaná slávna budúcnosť.“

Dielo Slovanské starožitnosti obšírne líči dejiny slovanských národov od veku antického historika Herodota (5.storočie pred Kristom) až do konca desiateho storočia, čiže do prijatia kresťanstva u hlavných slovanských národov. Slovanské starožitnosti sa delia na dve časti, prvá sa venuje najstarším dejinám Slovanov o čom Šafárik píše: „Predmet a účel prvej časti je vyskúmanie pôvodu, sídiel a dejín Slovanov v tej dobe, v ktorej oni ešte pod týmto svojim vlastným menom neboli v európskych krajinách všeobecne známi, ale jestvovali ukrytí pod inými rozličnými menami uprostred iných prastarých európskych kmeňov.“ Druhú časť Slovanských starožitností tvorí syntéza dejín slovanských národov, ktoré však Šafárik chápe ako súčasť veľkého slovenského národa.

V prvej časti Šafárik na základe prameňov dokumentuje najstaršiu písomne zachovanú históriu Slovanov od najhlbšej minulosti, kde jednoznačne dokázal, že Slovania sú prastarý európsky národ. Útoky šovinistických štváčov z nemeckých alebo maďarských radov, ktorí označovali Slovanov za Aziatov a novoprišelcov do Európy jednoznačne odmietol a v knihe o tom píše takto: „Domnienka niektorých, žeby Slovania boli vtrhli do Európy až v čase veľkého sťahovania uralských národov alebo o niečo skôr, sa nám už teraz stavia pred oči v správnom svetle, t.j. v celej svojej ničomnosti a nezmyselnosti.“  Na inom mieste zasa uvádza: „Počiatky histórie slovanských národov nemožno hľadať nikde inde, len v Európe, v susedstve a skoro v strede ich najpríbuznejších kmeňov, Trákov, Keltov, Germánov a Litvanov.“

V časti o pôvode Slovanov sa Šafárik veľmi obšírne venuje vymedzeniu pôvodného slovanského územia a označovaniu Slovanov v rôznych jazykoch. Tu sa mu cez množstvo historických dokumentov podarilo jednoznačne preukázať, že Slovania už od pradávna obývajú Európu. To dokladujú ním uvádzané staré písomnosti aj z antického Grécka, ktoré poukazujú na to, že už starým Grékom bol známy národ Venedov (Slovanov), žijúci pri brehoch Baltického mora. Aj slávny Ptolemaios označoval brehy Baltického mora ako venedské (t.j.slovanské). Starobylosť Venedov (Slovanov) medzi Vislou a Baltickým morom je neodškriepiteľná. Šafárik o tom píše: „Ptolemaios (175 — 182) počíta Venedov medzi preveľké národy týchto severných krajín, pripomína venedskú zátoku aj venedské hory a vypočítava značné množstvo mien drobnejších vetví venedského kmeňa.“ Šafárik tak Slovanov jednoznačne považuje za: kmeň európsky, prastarý, od nepamätných časov uprostred iných kmeňov v Európe žijúci, a len pod rozličnými starými, neskôr zaniknutými menami ukrytý.“ Vo svetle veľkého množstva historických dokumentov ďalej píše: „Podľa toho sme hodnotnými príčinami a dôvodmi donútení prijímať za správne, že slovanský kmeň je v Európe rovnako taký starý ako jemu príbuzné kmene litovský, nemecký, keltský, latinský a trácky, že jeho sídla sa v najstaršej dobe rozprestierali od Adriatického mora až k Baltickému, od pobrežia Odry až k prameňom Dnepra a Donu, a že svojou ľudnatosťou sa už vtedy vyrovnal najľudnatejším európskym kmeňom, alebo ich aj prevyšoval.“

Slovania v dávnej minulosti bývali len málokedy stredobodom záujmu historikov a historických dokumentov najstarších čias, veď ako Šafárik pravdivo píše: „Starí Slovania, ak dobre rozumieme ich dejinám, boli ľudia krotkí, ktorí mali radi pokoj, orbu, remeslá a kupecký obchod, a viedli vždy radšej obranný než podmaňujúci život, sa u cudzozemských historikov, menovite gréckych a rímskych, sledujúcich obvykle len hluk vojen a málo si všímajúcich tichú veľkosť národov, preslávili pravdaže omnoho menej, než iné lúpežnícke svetoborné národy, než ich susedia a plienitelia.“ Na ďalšom mieste potom dopĺňa: „Ich drancovatelia, ktorí prichádzali s hlukom odtiaľ i stamadiaľ, sa cez ich zeme prehnali ako kobylky, a zmizli po svojom krátkom jestvovaní ako mračienka, zatiaľ čo Slovania v tichosti a v svojej utiahnutosti, obrábajúc svoje role a polia, vzrástli na národy v počte nespočítateľné a v sile nepremožiteľné.“

Z množstva myšlienok, ktoré ma v diele oslovili, musím spomenúť najmä Šafárikovo presvedčenie, že úloha, ktorú Slovania majú plniť v dejinách, je ochrana Európy pred dobyvačnými národmi z východu. Myslím si, že táto úloha je stále aktuálna aj v súčasnosti. Práve Slovania, obzvlášť naši ruskí bratia, držali ako prví štít pri obrane Európy proti nájazdom z Ázie.

To čo nadchne každého Slovana je samozrejme aj obraz zjednoteného Slovanstva, ktoré si vďaka svojej sile a veľkosti už nikdy nepodrobní žiadny uzurpátor. Úzka spolupráca slovanských národov nemusí byť utópiou, veď už slávny nemecký mysliteľ Herder, ktorý inšpiroval Šafárika i neskôr štúrovcov, považoval za pravdepodobnejšie, že dôjde k zjednoteniu Slovanov než k zjednoteniu Nemcov.

Ťažko povedať, či toto dielo môže byť svojim obrovským, priam až vyčerpávajúcim obsahom vôbec niekedy prekonané. Avšak obrovský rozsah diela, ktorý je jeho prednosťou, je aj jeho nevýhodou, nakoľko sa jedná skutočne o náročné čítanie. V Šafárikovej dobe však bolo nutné takýmto rozsiahlym dielom ukázať vtedajším nepriateľom, najmä maďarským a nemeckým šovinistom, že Slovania nie sú národ bez histórie, práve naopak. Aj toto dielo nám ukazuje, že máme byť na čo hrdí, veď sme Slovania, starodávny, najväčší a najsilnejší národ v Európe!

Miloslav Štítovský

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: