Pohľad na policajný teror v Bratislave dňa 22.11. 2012

26. november. 2012 o 17:36 | Kategória: Domáce udalosti | Komentáre vypnuté na Pohľad na policajný teror v Bratislave dňa 22.11. 2012

Slovenská pospolitosť sa zúčastnila protestov dňa 17.11. 2012. Svoju podporu protestom sme vyjadrili v štyroch slovenských mestách (Bratislava, Banská Bystrica, Poprad a Košice). Na protestoch zazneli požiadavky nespokojných ľudí, že chcú vystúpiť vo verejnoprávnej televízii a predstaviť požiadavky z Memoranda slobodného občana, diskutovať a oboznamovať verejnosť so stavom našej spoločnosti, nakoľko verejnosť je úmyselne klamaná všetkými „slovenskými“ médiami. Aktivisti zaslali žiadosť o vystúpenie v STV alebo Slovenskom rozhlase týmto dvom verejnoprávnym médiám. Do dnešného dňa však nedostali odpoveď. Sú úmyselne ignorovaní, aby neoboznámili verejnosť s pravdou. Verejnoprávne médiá platia všetci daňoví poplatníci, teda my, slušní občania a máme teda právo vystúpiť alebo podávať pripomienky k vysielaniu.

Ako reakciu na ignoráciu zo strany STV a SRO aktivisti z iniciatívy „Berieme si späť svoju krajinu!“ zorganizovali tzv. Blokádu verejnoprávnych médií. Touto blokádou chceli poukázať na to, že verejnoprávne médiá nie sú v skutočnosti verejnoprávne, ale sú iba hlásnou trúbou vlády, politických strán a finančných skupín. Blokádu sme sa rozhodli podporiť aj my, členovia Slovenskej  pospolitosti, nakoľko máme dlhoročné skúsenosti s médiami, ktoré nás už takmer 20 rokov očierňujú, robia z nás extrémistov, fašistov, nacistov a všeličo iné.

Priebeh zhrniem stručne iba na dotvorenie atmosféry, ktorá na blokáde panovala. Aktivisti spočiatku len postávali so slovenskými vlajkami pred budovou Slovenského rozhlasu a diskutovali s okoloidúcimi ľuďmi, aby vedeli, prečo blokáda prebieha. Aktivistom bolo bránené políciou vstupovať do budovy. Pustení dovnútra boli asi iba dvaja ľudia, ktorí sa snažili skontaktovať sa s riaditeľom RTVS Václavom Mikom, ktorý sa ale zatajoval a cez svoju sekretárku odkázal, že sa nenachádza ani v Slovenskej televízii ani v Slovenskom rozhlase. Medzitým dorazila kolóna áut, ktoré prichádzali k rozhlasu a zablokovali dopravu pred rozhlasom. V tom sa k automobilovej blokáde pridali i všetci aktivisti, ktorí sa sústredili pred vchodom do rozhlasu a húfne vybehli so slovenskými vlajkami na cestu. Mávali vlajkami a kričali heslá ako „médiá klamú!“, „chceme slobodné médiá!“ a podobne. Potom sa protestujúci vydali smerom do centra mesta po cestných komunikáciách, aby dali všetkým ľuďom jasne najavo, že sa niečo deje, že niečo v našej spoločnosti nie je v poriadku a aby urobili i menší nátlak na vedenie RTVS. Po asi hodinovom pochode Bratislavou sa protestujúci rozhodli vrátiť sa späť k budove Slovenského rozhlasu. Počas celého pochodu mestom policajti napádali účastníkov demonštrácie podlo, odzadu a v presile. Zatýkali osamotených ľudí, ktorí šli pozadu. Zatýkali dokonca aj neplnoletých chlapcov a najmä muža s megafónom, aby mu zabránili slobodne rozprávať.

Vyhrážali sa fyzickým násilím účastníkom pochodu, aby ich tak zastrašili, aby sa už nezúčastňovali na protestoch. Od Hodžovho námestia šli demonštranti po chodníku smerom k rozhlasu, keď v tom ich obkľúčila tlupa asi päťdesiatich po zuby ozbrojených policajtov. Okamžite napadli obuškami niekoľko demonštrantov, medzi ktorými som bol i ja, pretože som kráčal na čele sprievodu spolu s aktivistom Štefanom Potockým, ktorého okamžite napadli, zvalili na zem, dobili a odviedli do tmavej uličky.

Pri zatýkaní Štefana Potockého som bol pritlačený niekoľkými policajtmi k stene. Nasledovalo asi 15 minútové ticho. Boli sme obkľúčení a pritlačení ku stene. Ticho prehlušovali iba otázky ľudí, prečo je obmedzovaná ich osobná sloboda, prečo je im bránené v pohybe. Na svoje otázky vysvetlenie nedostali. Žiadali sme vysvetlenie od veliteľa zásahu, no ten sa tam nenachádzal. Jeden z protestujúcich, Filip Rázga volal o pomoc na čísle 158. Vysvetlil, že organizovaná skupina, ktorá pripomína policajtov nás drží pod vyhrážkami násilia a nevieme prečo. Na tiesňovej linke mu bolo odpovedané, že „nie sú zvedaví na projekciu jeho ega“. Chcel iba vysvetlenie, nakoľko na mieste sa nám vysvetlenie nedostalo. Takto polícia počúva volania o pomoc od obyčajných ľudí.

Medzi zadržiavaným davom boli aj deti a starší ľudia. Asi po pätnástich minútach si policajti prišli vyberať „náhodných“ ľudí z davu. Ako prvého prišli zatknúť mňa. Prišiel za mnou príslušník PZ, ktorý mi oznámil, že mám ísť okamžite s ním. Na moju otázku, že prečo nevedel odpovedať, tak ma skupina asi šiestich policajtov napadla a zvalila na zem. Nakoľko som sa ničoho nedopustil, kládol som pasívny odpor. Odtiahli ma do tmavej uličky, kde predtým odviedli Štefana Potockého, kde mi nasadili putá. Pri zatýkaní ma slovne vulgárne napádali. Citujem: „Daj tie ruky za chrbát, ty sk*rvený k*k*t!“.

Potom ma s putami na rukách postavili k výkladu do reštaurácie, kde na mňa pozerali prekvapení stravníci. Stále mi neuviedli dôvod, prečo som bol zadržaný. Potom začalo hromadné zatýkanie. Do tmavej uličky viedli ostatných demonštrantov. Urážali ich, strkali do nich, či inak ich fyzicky atakovali. Dokonca boli zatknuté aj dve ženy, ktoré tiež sácali a urážali. Na moje prekvapenie boli zaistení aj dvaja novinári, ktorí protestovali, no policajti si ich protestov nevšímali. Potom bol pristavený väzenský autobus, ktorým nás všetkých odviezli na policajnú stanicu. Počas jazdy autobusom nás šikanovali a bolo nám zakázané rozprávať sa medzi sebou.

Po príchode na policajnú stanicu sme stáli v rade s rukami za hlavou asi pol hodinu (ja nie, mal som totiž stále na rukách putá). Ani v tejto chvíli nám nebolo oznámené, prečo sme boli zaistení. Odňali nám osobné veci, šnúrky z topánok, opasky, šperky a zavreli nás do ciel. Opäť nám bolo zakázané rozprávať sa medzi sebou. Na CPZ už boli policajti ústretovejší, nakoľko im začala práve večerná zmena. Dokonca nám dali za pravdu, že bojujeme za správnu vec a máme oprávnené požiadavky. Asi po troch hodinách väznenia nám boli konečne rozdané rozhodnutia o zaistení, ktoré však ale boli plné klamstiev. Kým nám nerozdali tieto rozhodnutia, policajti nám odmietali povedať, prečo sme boli obmedzení na osobnej slobode.

Čas nášho väznenia sme strávili rozhovormi medzi sebou. Bolo zaujímavé sledovať zloženie väznených. Otec so synom, novinári, punkáči, ženy, ja, člen SP… Všetkých však spájali spoločné ideály. Láska k Slovensku, odhodlanie vravieť pravdu a túžba po slobode a spravodlivosti. Po rozdaní rozhodnutí o zaistení konečne začali s výsluchmi. Ja som prišiel na radu medzi poslednými. Vypočúval ma arogantný vyššie postavený policajt, ktorý ma pred výpoveďou nepoučil o mojich právach. Ďalej tvrdil, že vypovedať musím, aj keď v poučení, ktoré som si vyžiadal bolo jasne napísané, že výpoveď môžem odmietnuť, ak by som sebe, alebo osobe mne blízkej mojou výpoveďou mohol privodiť trestné stíhanie. Odmietol som vypovedať, pretože sa odmietam podieľať a zúčastňovať sa totalitnej policajnej šikany. Na to sa ma pán policajt opýtal, že či sa neponáhľam domov, pretože ak odmietnem vypovedať, tak si ma môžu podržať až 48 hodín v cele. Odvetil som mu, že na mojom rozhodnutí trvám. Začal si ťukať do mobilu, nachvíľu si odbehol. Pravdepodobne volal nadriadenému, aby sa ho spýtal na radu. Prišiel asi o 5 minút, naťukal do zápisnice, že odmietam vypovedať, vytlačil na tlačiarni zápisnicu a hodil mi papiere na podpis. Podpísal som zápisnicu, že poučeniu som porozumel a odmietam   vypovedať. Potom som už mohol ísť domov. Výsluch prebiehal o 22:20 hod., čiže od doby môjho zatknutia po výpoveď uplynulo približne 5 hodín. Výsledok? Žiadny. Pravdepodobne predpokladali, že ma zastrašia. To sa im však nepodarilo a dúfam, že ani u ostatných nie.

Aký z toho ale plynie záver? Vo štvrtok 22.11. 2012 sa ukázalo viacero zaujímavých vecí. Ukázalo sa najmä to, že Ficova vláda bude proti svojim oponentom používať totalitné praktiky, tak ako sme tomu boli svedkami keď už raz Fico vo vláde bol. Krvavý koniec demonštrácie v Šarišškých Michaľanoch, kedy policajti na príkaz Kaliňáka dobili ľudí, ktorí demonštrovali preto, že sa báli. A tak totalitné, priam boľševické praktiky pretrvávajú do dnešných dní. Zaujímavé však na týchto represiách je, že už sa netýkajú iba nás, „extrémistov“, ale už i obyčajných ľudí, ktorí nie sú spokojní so systémom. Nikdy som nebol svedkom toho, že by boli zatknuté ženy, matky, len preto, že kládli policajtom otázky, ktoré im boli nepríjemné. Ďalšou vecou, ktorá je zarážajúca je, že rozhodnutie o zaistení je plné bezostyšných klamstiev. Tak priehľadných, ktoré jasne ukazujú, že polícia tu má totálnu moc nad spravodlivosťou. Každý zo zadržaných dostal rovnaké odôvodnenie, prečo bol zaistený. V skratke: Bol som zaistený preto, že som neuposlúchol výzvu polície, aby som opustil cestnú komunikáciu a pokračoval som v páchaní priestupku. Pravdou však je, že žiadnu policajnú výzvu som nedostal. Policajné hliadky nás sprevádzali po celú dobu našej prechádzky. Bolo tam i uvedené, že na otázku, či som si vedomý toho, prečo som bol zaistený uvádzam, že neviem. Nikto sa ma však nič nepýtal. Túto otázku som kládol ja, no nebolo mi na ňu odpovedané. Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že som sa zúčastnil verejného zhromaždenia, čo nie je pravda, pretože to verejné zhromaždenie nebolo, bola to iba prechádzka po meste s občasným skandovaním proti ponovembrovým politikom a zapredaným médiám. To im tak strašne prekážalo. Ďalšou zaujímavou vecou je, že neboli zaistení všetci účastníci protestu. Z celkového počtu približne 50 ľudí bolo zadržaných približne 20. Je to zaujímavé najmä pre to, že brali iba niektorých. Ak sme sa dopustili priestupku, tak všetci, nie len polovica. Ale kľúč výberu zatknutých bol jasný. Tí najaktívnejší ľudia, ktorí sa najviac zúčastňujú protivládnych demonštrácií boli zatknutí. Zvyšok bol legitimovaný.

Na rozdiel od protestu, ktorý sa konal 17.11. 2012 bol tento lepšie zorganizovaný, aj keď sa spočiatku zdalo, že ten deň nič svetoborné neprinesie. Aj keď ešte treba veľa vecí doladiť (najmä komunikáciu). Ľudí bolo naozaj veľmi málo, čo ale nahradila ich odhodlanosť. Malá občianska neposlušnosť politikom a najmä polícii ukázala, že sa nenecháme len tak umlčať a že za svoje práva  budeme bojovať i naďalej. Slúžiacim policajtom sme pripravili športový deň, kedy mali možnosť si vyskúšať svoju kondičku, šoférske umenie a taktické schopnosti. Boli dosť prekvapení, že sa stretli s tak odhodlanými (možno zúfalými) ľuďmi. Jasne sme ukázali, že nechceme veci riešiť násilím. Aj bez násilia sme vytvorili obrovský tlak. Ukázali sme, že sa nenecháme ovládať ako ovce a máme vlastné názory. Boli sme mimo kontroly polície, no i tak sme sa nedopustili násilností a výtržností. Jasne sme ukázali, že na rozdiel od nich máme argumenty. Tým, že nás ignorujú a nejdú s nami do diskusie to jasne ukazuje. Každý, kto nemá argumenty pristúpi k násiliu. Ale to najdôležitejšie, čo sa vo štvrtok ukázalo je to, že sa ľudia spájajú, aby bojovali za lepšiu budúcnosť. Protestu sa zúčastnili rôzne subkultúry, ľudia rôzneho veku, mládež, dôchodcovia, zamestnaní, nezamestnaní, ženy, deti… Všetkých spája túžba po slobode a slušnom živote. Nesmieme však poľaviť.

Rád by som napísal, že takýto policajný teror nemá obdoby, no bohužiaľ toto sa na Slovensku deje už veľmi dlho. Smutné je, že na to prišli ľudia až teraz, poniektorí ešte o tom vôbec netušia, alebo sa trasú od strachu o svoj pohodlný život. Jasným príkladom nám boli súdni úradníci, ktorí v ten deň organizovali protestnú akciu pred ministerstvom spravodlivosti za vyššie platy. Škoda, že iba za vyššie platy pre seba. Naša skupina sa stretla s ich skupinou (o mnoho početnejšou) a prosili sme ich, aby sa pridali k nám, pretože Slovensko potrebuje, aby sa nespokojní ľudia spájali a organizovali sa. No už sa rýchlo ponáhľali domov, ich požiadavky boli splnené, platy im boli zvýšené a na ostatných kašlú.

Blokáda verejnoprávnych médií mnohým ľuďom ukázala, ako to naozaj funguje, ako funguje policajná mašinéria i ako ľudia pristupujú k sebe navzájom. Pokiaľ budeme egoistickí (tak ako súdni úradníci), nikde sa nepohneme, nič nedosiahneme. Ak naše kroky bude sprevádzať chaos, tak isto nič nedosiahneme. Ale prišiel som na jednu veľmi zásadnú vec. Súčasný systém mi poskytuje asi toľko slobody, ako cela, v ktorej som trčal. Mám stále ten istý pocit ako keď som trčal za mrežami. A preto ak chceme niečo dosiahnuť, mali by sme sa riadiť heslom Ľ. Štúra, „naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“.

Jakub Hromoslav Škrabák

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: