Hlas

27. júl. 2012 o 9:32 | Kategória: Reakcie, Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Hlas

Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, kde roľník oral, sial a žal, remeselník vyrábal, vojak strážil hranice krajiny a kráľ bol prvým hospodárom v krajine. Z chlapcov vyrastali muži a z dievčat vyrastali ženy. Slovo bolo pravdivé a skutky boli priame a čestné. Pre muža bolo dôstojné a čestné byť: roľníkom , remeselníkom, vojakom a kňazom. Kňaz bol: učiteľ, astronóm, astrológ, matematik, staviteľ a pisár. Krajina rozkvitala, lebo všetci pracovali pre blaho vlasti, každý muž bol zodpovedný za svoje činy. Zákony chránili česť a právo. Kráľ mohol udeliť milosť, ale ani kráľ nemohol porušiť zákon. Prišla doba, keď sa začali diať čudné veci. Do kráľovstva prichádzali z cudziny noví, neznámi pútnici čo hlásali zvláštne novoty z ďalekých a vysokorozvinutých svetov. Hovorili, že sú zaostalí, lebo sa neriadia najnovšími poriadkami z vyspelých svetov, kde slovo nie je pravdivé, ale krásne a činy nie sú čestné a priame, ale vycibrené a vyumelkované. Muži boli po novom hodnotení nie podľa činov, ale podľa toho ako vedeli krasorečniť.
Nositelia novôt krasorečnením nadobúdali zo dňa na deň väčšiu moc, keďže podľa novôt nerozhodoval zákon, ktorý chránil pravdu, česť a poriadok, ale rozhodovalo krasorečnenie. Pre mužov už nebolo dôstojné byť roľník, remeselník, vojak a kňaz. Podľa nových poriadkov sa nosilo byť: krasorečník, ojebávač (podvodník), hulič a byť „inaký“. Úrady a tituly v štáte už neudeľovali za službu vlasti a za osobné schopnosti, ale za krasorečnenie a inakosť. Nový kráľ už nebol prvým hospodárom v krajine, ale prvým krasorečníkom. A rovnako to bolo aj s ministrami.
Armádu rozpustili, nebola potrebná, bezpečnosť štátu zaručovali „Vysokie raťingy“ z vyspelej cudziny a „inakosť“.
„Generál, za toto sme tie roky slúžili vlasti, aby tu vládli lož a klamstvo?“, pýtali sa veteráni starého generála, ktorí iba bezmocne zatínal päste a nemo hľadel do zeme. To nebolo všetko.
Na krajinu sa začali valiť hordy kočovníkov. Krajinu nemal kto brániť. Vojakov nebolo treba a tých čo vyrábali bolo čoraz menej. Mladí nevedeli ani bojovať, ani vyrábať, vedeli krasorečniť, huliť a „byť inakí“.
Nový kráľ aj s novou šľachtou si spomenuli, že medzi nepotrebnými starými a odsunutými je aj starý generál a že ešte žijú aj starí veteráni. Povolali generála pred svoje jasnosti a hneď mu „raťingovo“ nakázali: „Generál, do rána zvoláš všetkých bojaschopných veteránov, a ešte predvčerom vybojuješ víťaznú bitku s kočovníkmi, ktorí nedemokraticky ohrozujú naše vysokovyspelé a najdemokratickejšie krasorečnenie, hulenie a „inakosť“ najvyššieho raťingu!“ Ako môžem vybojovať bitku predvčerom, keď mám do rána zmobilizovať veteránov, ktorí žijú roztrúsení po celej krajine?, pýtal sa generál. „Ty mlč a konaj tak ako sme Ti rozkázali!“, znelo od nového kráľa. A preto, že nevieš, čo je to krasorečniť, huliť a byť „inaký“, tak Ti prideľujeme Vysokoraťingového komisára, ktorý bude dozerať na Tvoju činnosť.
Vtedy starý generál pochopil a súhlasil. Zvolal „Nech rozkvitá krasorečnenie, hulenie a „inakosť“.
Nech žije Vysokoraťingový komisár!“, uklonil sa a šiel konať.
Zvolal veteránov o ktorých vedel, že sú v hlavnom meste, ustanovil štáb a rozposlal poslov. Mal voľné ruky, rozkaz znel : „do rána zmobilizovať a do predvčera vybojovať víťaznú bitku!“ Veteráni pochopili aj bez slov generálov zámer, veď slúžili spolu roky. Do rána bolo hlavné mesto vyčistené od novej šľachty, neprežil nik. Starí vojaci ráno padali od únavy, ale mesto bolo vyčistené. A tak generál do rána víťazne vybojoval bitku ktorú mal vybojovať už predvčerom.
Ráno tí, čo boli bojaschopní a práceschopní, naložili potrebné na vozy a vyrazili vpred. Začala partizánska vojna. Bojovali za seba.
Od toho dňa sa táto krajina stala pre kočovníkov nočnou morou. Nikto z nich nevedel, či sa dožije rána. Po jednom boji zhromaždili živých kočovníkov. Troch nechali, šiestich podrezali ako prasce, rozštvrtili a pohádzali do kotlov, ostatných narazili na koly. Keď bolo uvarene, s troma kočovníkmi „poobědvali“. Za tým ich generál poslal preč s odrezanými ušami a nosmi. „ Odkazujeme chánovi, že čím viac vás príde, tým viac mäsa budeme mať. A my máme mäso radi.“ To bol jeho odkaz na cestu.

Kočovníci boli od mala vychovávaní ako krvilační banditi naučení lúpiť a vraždiť, ale z toho čo videli, im zbeleli vlasy.
Jedného dňa odtiahli z krajiny. Preživší sa vrátili domov s krvavými hlavami. Odvtedy sa v jurtách kočovníkov vyprávajú hrôzostrašné legendy o divej krajine v horách, kde starý generál z hlbín pekla vypustil démonov čo sa živia telami pobitých nepriateľov.

A nastal mier.
Všetci čo prežili boli veteránmi, mladí aj starí, ženy, deti aj muži. Bolo treba stavať, orať, siať a vyrábať. Z chlapcov vyrastali muži, z dievčat vyrastali ženy. Slovo bolo pravdivé, konanie priame a čestné. Kráľ bol zase prvým hospodárom v krajine. Pre muža bolo dôstojné a čestné byť: roľníkom, remeselníkom, vojakom a kňazom.

Ondrej Triglav Kalina

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: