Nevzdám sa!

19. február. 2012 o 14:13 | Kategória: Reakcie, Vyhlásenia, Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Nevzdám sa!

   Žijeme v demokratickom štáte. Dennodenne sa o tom presviedčam. Pracujúci sú zdieraní vo fabrikách, kde robia za mzdu, ktorá ich udržuje v chudobe. Ich nespokojné hlasy sú umlčiavané, ako sme sa o tom presvedčili pri štrajku železničiarov. Odborové zväzy zrádzajú tých, čo by mali zastupovať a bojovať za nich. Vláda robí rozdiely medzi občanmi na základe farby pleti. Slušní ľudia sú denne terorizovaní neprispôsobivými občanmi. Národný majetok sa rozkráda a dostáva sa do cudzích rúk. Vláda pozná vinníkov týchto krádeží, no nerobí nič, aby títo zlodeji šli za mreže. Ľudia sú prenasledovaní za svoje názory. Denne nás gniavi balvan, ktorý pred sebou valia banky a finančné skupiny. Ľudia sú v pozícii poddaných, ktorí sú vydieraní a boja sa vyjadriť svoju nespokojnosť, pretože majú na krku úvery, aby mohli vôbec žiť.  Zločinecký a protiľudský systém, akým je kapitalizmus, nám nedovolí dýchať  a drží moc v rukách malej skupiny ľudí, ktorá riadi biznis zvaný Slovenská republika. Toto je demokratický štát.

   Týmto úvodom som chcel naznačiť situáciu, ktorá panuje v našej krajine. Hlavným účelom tohto článku, alebo lepšie povedané vyhlásenia, je to, ako systém bojuje proti ľudom, ktorí chcú zmeniť situáciu v našom štáte k lepšiemu. Spôsob, ktorým sú títo ľudia napádaní fyzicky, ale i psychicky. Útokov na predstaviteľov SP, už bolo nespočetne veľa. V tomto článku rozoberiem útoky na moju osobu.

   V Slovenskej pospolitosti pôsobím asi sedem rokov. Moje problémy sa začali, keď som začal verejne vystupovať na podujatiach SP, či iných nacionalistických zoskupení.  Za prvý útok na moju osobu považujem obvinenie mojej osoby pre podozrenie s propagácie skupín a hnutí, ktoré smerujú k potláčaniu ľudských práv za prejav, ktorý som mal dňa 17.11. 2008 v Bratislave, pri príležitosti Pochodu za slobodu, ktorý mal poukazovať na neslobodu v našej krajine, ako i prenasledovanie protivládnych aktivistov. Obvinenie mi vytýkalo pozdrav „Na stráž!“, ktorý som použil v úvode môjho príhovoru. Tento pozdrav je už vyše sto rokov používaný ako pozdrav slovenských národovcov. Bolo mi vytýkané, že tento pozdrav používala aj Hlinkova garda. No tento pozdrav existoval dávno pred vznikom tejto organizácie. Po uvedení týchto argumentov ma zbavili obvinenia. Tento krok mal slúžiť na zastrašenie mojej osoby, aby som nepokračoval vo svojich aktivitách.  Nakoľko som človek, ktorý nadovšetko miluje slobodu a voľnosť, nedal som sa zastrašiť a pokračoval som vo svojich aktivitách. Pretože toto obvinenie ukázalo, že naozaj nežijeme v slobodnej krajine, ale v totalite, ktorá nedovolí svojim občanom vyjadrovať svoje názory. Ďalej nasledovalo vypočúvanie a policajná buzerácia po predvolebných mítingoch, na ktorých som vystupoval ako rečník. Pre príklad uvediem stretnutie s občanmi v Krompachoch. Ale ani týmto som sa nenechal znechutiť.

   Ďalší útok, tentokrát už fyzický, sa odohral dňa 21.6. 2010. Maskovaní útočníci na mňa zaútočili teleskopickými obuškami a tyčami. Útok sa odohral na chodbe panelového domu, kde bývam, keď som šiel ráno do práce. Spôsobili mi zranenia, ktoré si vyžadovali liečenie a bol som práce neschopný. Na oboch rukách som mal pomliaždeniny a po celom tele odreniny. Polícia tento útok kvalifikovala ako priestupok a ukončila vyšetrovanie bez vypočutia svedkov.

   V poradí tretí útok nebol fyzický na mňa, ale útok na môj majetok. Tri maskované osoby odeté do tmavého oblečenia mi v noci zo 14.12. 2010 na 15.12. 2010 podpálili moje osobné motorové vozidlo. Prípad je už taktiež uzavretý, opäť sa páchatelia nenašli.

   A štvrtý útok sa odohral dňa 4.6. 2011 pri mojej ceste na pochod deviantov a heterofóbov, ktorý sa konal v Bratislave. Traja maskovaní útočníci ma napadli v podchode na železničnej stanici.  Spôsobili mi zranenia na hlave, ktoré si tiež vyžiadali 9-dňovú dobu liečenia. Pravdepodobne ani tento prípad sa nevyrieši.

   Žiadny z desiatok prípadov napadnutia, či poškodenia majetku slovenská polícia nedokázala vyšetriť. Pritom tieto aktivity spĺňajú definíciu organizovaného zločinu. Tieto, nebojím sa povedať, teroristické útoky, sa dejú za úplnej nečinnosti polície. Tu sa na jazyk tlačí otázka. Kto stojí za týmito útokmi? Nakoľko sa útoky dejú za nečinnosti polície, je možné, že samotný policajný zbor sa podieľa na tomto terore. Nebolo by to prvý krát, čo sa policajné zložky podieľali na trestnej činnosti. Každý vie, že policajný zbor sa využíva hlavne na potláčanie akejkoľvek opozície. Preto by sa tieto útoky dali označiť za štátny terorizmus proti vlastným občanom.  Niekto, kto má prístup k osobným informáciám o občanoch Slovenskej republiky verbuje násilníckych reakcionárov z radov militantov hnutia Antifa. Toto hnutie je dávno známe ako reakcionárske, pretože nepropaguje nejakú ideu, iba napáda ľudí z odlišnými názormi. To, že sa sama Antifa označuje za protisystémové hnutie je smiešne, pretože iba donáša na protisystémových aktivistov, či inak spolupracuje s represívnymi zložkami štátnej moci. Preto tieto útoky sú iba reakciou na revolúciu, ktorá sa na Slovensku prebúdza.

   Naša reakcionárska vláda sa bojí nášho aktivizmu, preto sa uchyľuje k fyzickým útokom. Pretože tam, kde končia argumenty, tam prichádza k slovu násilie. Ak by sme nemali pravdu, verejne by naše tvrdenia reakcionári vyvrátili. Ale my tú pravdu máme. Stále čoraz viac ľudí je na našej strane. A toho sa boja, že zlodejov a mafiánov, ktorí sedia v parlamente zavrieme do väzení, preto proti nám využívajú špinavé mafiánske praktiky.

   Čo ma nezabije, to ma posilní. Je to síce otrepané heslo, no v tomto prípade sedí na 100%. Útoky voči mojej osobe ma zocelili a dodali odhodlania do ďalšieho boja za slobodu. Po každom útoku vo mne rastie presvedčenie, že mám pravdu. Že niekto sa bojí mojich slov. Hovoria o nás, že chceme nastoliť totalitu, že chceme odstrániť slobodu. No my sme nikomu nepodpálili auto, nikoho sme nezmrzačili, nezabili, tak ako to robia cigánski extrémisti, militantní reakcionári, či polícia. Nikoho sme neokradli, nikoho sme nedohnali k samovražde, ako ponovembrové vlády. Nikoho nezdierame a nevykorisťujeme ako kapitalisti, ktorí ovládajú náš štát. Nás vedie čistá láska k slobode a spravodlivosti. Nás vedie odhodlanie zmeniť veci k lepšiemu. Nás nevedú iba vlastné záujmy a snaha niečo zničiť, odstrániť opozíciu, či zdierať statočných pracujúcich, či iným spôsobom sa nad nich povyšovať. A táto túžba po slobode, túžba žiť dôstojným životom, ma bude naďalej viesť. Pokiaľ budem dýchať, budem bojovať a pracovať za slobodu a spravodlivosť. Nikto nemá právo sa vyvyšovať nad druhého a využívať svojej materiálnej prevahy na zdieranie menej majetných. A reakcionárom odkazujem, že svojimi fyzickými útokmi docielili iba to, že som sa stal ešte viac aktívnym, ešte viac odhodlaným.

Jakub Hromoslav Škrabák,

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: