Vzpierač duchovna

18. december. 2011 o 21:55 | Kategória: Reakcie | Pridaj komentár

Žijeme v hluku, aký voľakedy ľudia poznali len na bojiskách. Keď sa bojovalo na život a na smrť. Ten hluk nechtiac ukazuje, že aj dnes sa odohráva podobný neľútostný boj, hoci zatiaľ len o život alebo smrť duše. No z histórie dobre vieme, že toto je vždy iba príprava na naozajstné krvavé činy. Ale ten boj už nebude, ako voľakedy, na to určenom bojisku, ale prakticky všade. Tak ako ten huriavk, ktorý zažívame. Ten najhorší hluk dneška však nie je z všadeprítomnej techniky, áut, zbíjačiek, lietadiel, ten najhorší hukot ide z masmédií. Neustále prekrikovanie jarmočných vyvolávačov, ktorí z obyčajnej komunikácie robia muky pre každú, čo len trochu citlivejšiu dušu, ktoré nepozná prestávku. Nijaké normálne oznamovacie vety s podmetom a prísudkom, podopreté logickými argumentmi, nijaké pokojné a dôstojné tóny vychádzajúce z kultúrnej, duchovnej či literárnej tradície, maximálne pár ukradnutých zvratov z nejakej poklesnutej poézie – a toto sa valí do uší a do očí ako lavína, od rána do večera. A komedianti sú už ochotní vyvrhnúť si aj vnútornosti, len aby na tom zarobili. Ale aj hluk má svoje posolstvo, nielen jeho zdanlivo náhodné a dadaistické vety. Toto posolstvo veľmi zjednodušene znie: nemysli. Veď v takom hluku sa vlastne ani nedá. Za tým potom ihneď nasleduje návod, čo teda vlastne robiť a vety, poskladané platenými šarlatánmi na výplach mozgov vám nezištne pošepkajú: kupuj. Presne ako na jarmoku. A ústa treba rozďaviť do ešte silnejšieho revu, aby už nikoho ani len nenapadlo zamyslieť sa. Tak nejako vznikala aj naša prvá „kresťanská“ strana. Ohúriť, omámiť, vybubnovať na verejnosti, akurát že posolstvo neznelo nakupovať, ale voliť. A potom už nemyslieť, veď „strana“ sa postará o všetko. Napríklad zariadi, že v nedeľu ráno dajú do rádia omšu (aspoň zostane viac lenivcov doma), aby zvyšok dňa a týždňa už opäť nerušene mohla ísť nielen sekulárna, ale jedovatá a živočíšne nenávistná, cielená protikresťanská a protislovenská propaganda všeobecného rozvratu. Vo všetkých rádiách, vo všetkých televíziách, vo všetkých novinách, vo všetkých časopisoch. Nejaké mikroskopické výnimky tu ani nestoja za reč.

Ale predsa, aj v tomto kvílivom smogu sa nájdu ľudia s tichým, no presvedčivým hlasom, ktorým ide o obranu hodnôt. Kresťanských aj slovenských. Jeden z nich je Vlado Gregor, ktorého knihu vám tu predkladáme. Tu hádam ani netreba dodať, že takýmto ľuďom nikto nerobí reklamu, ani sa netrhá o ich články, hoci po tvrdých peripetiách s ŠtB by nášho autora mohli zaslúžene vynášať ako nepoddajného disidenta. Ale to by si sami podrezávali konár lži a hluku, na ktorom sedia. Sú to ľudia – trhliny. Trhliny v starostlivo a hladko naleštenom povrchu z lacnej umelej hmoty, ktorý simuluje hodnoty. Takéto trhliny v lživom systéme nerobia prázdno, diery do tmy, sú to otvory úplne iného druhu. Cez tie k nám prúdi prievan a čerstvý vzduch z oblastí, ktoré by tento systém chcel vákuovo utesniť a ohradiť v ďalšom gulagu, ešte prísnejšie stráženom ako bola Kolyma.

Vlado Gregor je zároveň človek prirodzene konzervatívny, čo je treba zdôrazniť v časoch, keď nám zo všetkých strán hlučne vnucujú časopisy, spolky, dokonca aj stranu s prídavkom „konzervatívna“, no konzervatívne hodnoty v nich nenájdeme ani so sviečkou. V súčasnosti už nemáme takmer žiadnych verejne prezentovaných ľudí, ktorí by chceli zotrvať pri ochrane starobylých hodnôt kresťanstva, vlastenectva a Európy. Celý súčasný verejne predstavovaný „konzervativizmus“ je len podvodnícky trik neokominterny, resp. ich politická taktika, ako totálne obsadiť všetky možné východiskové pozície, aby im z nich nevzišlo nebezpečenstvo.

Obľúbený koníček nášho autora je vzpieranie a vôbec ťažká atletika. Každý, kto sa aspoň trochu venoval písaniu dobre vie, že pero je veľmi často ešte ťažšie ako tie najťažšie činky. No Vlado Gregor sa s úprimnou zaujatosťou snaží zvládnuť obidvoje. A aby tú ťažobu aspoň trochu odľahčil, každú úvahu začne nadpisom, ktorý je taký malý veršík. Tým zároveň nepriamo ukazuje, že to posledné, čo by sme mali robiť aj v tých najťažších chvíľach, je podľahnúť trudnomyseľnosti. Veď v každej situácii sa dá nájsť čo i len záblesk nádeje, ktorý vo viere a v láske môžeme podať ďalej.

Ján Litecký Šveda

Reklamy

TrackBack URI


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: