300 Euro málo? Komu?

1. december. 2011 o 17:57 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na 300 Euro málo? Komu?

V dnešných dňoch sme svedkami niečoho, čomu bežný občan nemôže porozumieť, nakoľko celej situácii ťažko rozumejú aj tí, ktorí sú jej priamymi účastníkmi. Chcela som v krátkosti povedať svoj názor na situáciu v zdravotníctve, ale čím viac som sa o situáciu zaujímala, tým viac som videla, že mienkotvorné médiá na Slovensku sú naozaj niečím neuveriteľným. Hovorím tu o štrajku lekárov, ktorí sa zrazu pod vplyvom médií obmedzil len na to, že lekári sú úplatní „nenažraní“ netvori, ktorým je málo 300 eur k platu. Lenže…

 … ako to už vo svete aj na Slovensku býva, všetko je trochu inak.

 Aby bežný človek pochopil celú situáciu, musel by v prvom rade rozumieť „reformám“, ktoré sa v tomto sektore začali diať po takzvanej revolúcii v roku 1989. Preto sa ich pokúsim stručne, aj keď nie som si istá, či sa mi to podarí, objasniť.

Transformácia v zdravotníctve začala približne v období, keď ministerstvo zdravotníctva ponúklo do súkromných rúk kúpele na Slovensku ako niečo, čo je zdravotníctvu na obtiaž, čo zdravotníctvo finančne zaťažuje. A tak sa začala privatizácia kúpeľov, ktoré v dnešných dňoch vykazujú narpiek finančnej kríze zisky. Zisky do súkromných rúk. Za prvej Dzurindovej vlády pokračovali reformy v zdravotníctve tým, že sa zriadili súkromné zdravotné poisťovne, aby vraj na Slovenskom trhu vznikla vyššia konkurencieschopnosť. Doteraz však zdravotníckym pracovníkom nie je jasné, k čomu bol tento krok dobrý, pretože zavedenie 6 zdravotných poisťovní prispelo k tomu, že zadĺženosť nemocníc výrazne stúpla, nakoľko súkromné poisťovne síce vyberali od poistencov peniaze (pretože zákon tak káže), ale za výkony nemocniciam neplatili, až napokon skrachovali (vinníci nie sú dodnes známi) a miliardy korún skončili ťažko povedať kde. Nie je sa čo čudovať, nakoľko 6 zdravotných poisťovní na štát, ktorý má približne 5,5 milióna obyvateľov, je luxus, aký nemá na svete obdoby. Počas druhej Dzurindovej vlády prebehla ďalšia transformácia, kedy sa do súkromných rúk dostali oddelenia, ktoré mohli nemocnici nejako zarobiť peniaze, čiže tie, ktoré boli ziskové. Sú to napríklad RTG oddelenia, laboratóriá, haemodialyzačné oddelenia, endoskopické oddelenia, dispečingy, časti chirurgických oddelení… No a nemocniciam ostali oddelenia, ktoré nikdy neprinesú zisk, nakoľko platby za pacientov sú tak nízke, že ťažko pokryjú dennú spotrebu energií a stravy pre ležiacich pacientov, nieto ešte ďalšie náklady. Takto nejako prebehla Zajacova transformácia zdravotníctva, z čoho vyplynulo, že peniaze, ktoré idú do systému zo zákona, sa do systému nedostávajú, ale končia vo vreckách takzvaných akcionárov. Zdravotníctvo sa týmto dostáva na kolená.

 Požiadavky lekárov, o ktorých sa dosluhujúca vláda snaží rozprávať ako o nezmysloch, však nezmyselné nie sú. Minister „Pentliarik“ sa snaží verejnosti prezentovať názor, že lekárom ide len o platy a nestačí im navýšenie o vyššie uvedenú sumu. Áno, je pravdou, že daná suma je málo, ale nie preto, lebo lekári by boli chamtiví, ale preto, lebo direktívny príkaz ministra „Pentliarika“ vedeniam nemocníc na zvýšenie platov problém nerieši. Navyše jeden ústupok vlády vylučuje hneď niekoľko ďalších požiadaviek. Keď si totiž lekári prepočítali svoju požiadavku na navýšenie miezd na hodinovú mzdu, zistili, že chcú vlastne len navýšenie platu u začínajúceho lekára na 6 eur na hodinu v hrubom a u lekára s desaťročnou praxou na 12 eur na hodinu v hrubom. Ak je táto požiadavka pre ľudí neprijateľná, potom je to smutné. A ako im tieto sumy vyšli? Jednoducho. V zdravotníckych zariadeniach je totiž kontinuálne porušovaný zákonník práce. Ako? Sú v ňom zakotvené limity na počet odpracovaných hodín a nadčasov za rok, pričom zdravotnícki pracovníci sú výnimkou a majú povolených odpracovať dvakrát toľko nadčasových hodín, ako v iných inštitúciách. Toto sa však nedodržiava a lekári, či sestry majú ročnú kvótu nadčasov odpracovanú behom dvoch-troch mesiacov. Aby však zdravotnícke zariadenie nevykázalo porušenie zákonníka práce, nadčasy nie sú preplácané, čiže v konečnom dôsledku človek pri výplate zistí, že jeho výplata je 2 alebo menej eur na hodinu v hrubom. Ak by sa však zákonník práce dodržiavať začal, v zdravotníckych zariadeniach by vznikol problém, ako zabezpečiť 24 hodinovú nepretržitú starostlivosť, nakoľko personálu na takúto zábezpeku je málo. Nehovoriac o tom, že nie sú dodržiavané normatívy personálu na poskytnutie kvalitnej starostlivosti. Jedna sestra na 25 lôžkovom oddelení pre dlhodobo chorých toho fakt pacientom veľa poskytnúť nemôže. Nestihne to!

 Nemenej zaujímavé je, že stav, kedy sa zlučujú oddelenia a plánované operácie sa odkladajú na neurčito, vyhovujú práve zdravotným poisťovniam, nakoľko keď nebude výkon, nebudú ho musieť platiť a kruto povedané, možno sa niektorí z tých, ktorí na plánovanú operáciu čakajú, zákroku ani nedožijú, takže platiť už nebude treba. Tomu sa hovorí tvrdý biznis.

 Lekárske odborové zduženie má na svojom čele neschopného človeka, ktorý pri dosluhujúcej premiérke, argumentujúcej na úrovni veku 6 ročného dieťaťa, argumentuje ako 5 ročný, a vďaka jeho neschopnosti sa mu celá situácia vymkla z rúk a otočila sa proti lekárom, ktorí si to nezaslúžia.

 V článku som naozaj spomenula len zlomok problémov financovania zdravotníctva, ktoré nie je riešené a ktoré sa zhrnulo do úbohých 300 eur na plate lekára. Nehovorila som tu ani o farmabiznise, o nakupovaní nezmyselných predražených vecí a iných zaujímavostiach. Keby som chcela opísať všetko, nebol by to článok, ale kniha.

 Nechcem si lekárov zastávať, pretože to, že korupcia v zdravotníctve je verejným tajomstvom, je fakt. Ale ak všetci môžeme zodpovedne povedať, že lekári berú úplatky, zamyslime sa nad sebou, či sme niekedy úplatok lekárovi dali a ak áno, prečo sme to urobili. A ak si niekto myslí, že starostlivosť o neho bude lepšia, ak lekárovi vloží do vrecka nejaké to všimné, tak sa veľmi mýli. Treba si uvedomiť, že 24 hodín na oddelení sú s pacientmi sestry a sanitári. Lekár urobí len to, čo musí (za poplatok alebo bez neho) a následná starostlivosť je na tých ostatných. Ostatok času je lekár na telefóne a práve tomu najúplatnejšiemu sestra nemôže zavolať kedykoľvek, že jeho pacient má problém. Tieto problémy riešia tí, ktorí žiadne „všimné“ nedostali, pretože je to náplňou ich práce.

 Som presvedčená, že o tom, čo sa skrýva za daným „humbukom“ , sa čoskoro dozvieme. Možno napríklad to, že štát dá cigáňom 75 mil. eur, že štát miliardami eur dotuje zahraničné firmy na udržanie pracovných miest a slovenským živnostníkom nedá ani cent, možno to, že kauza „odpočúvanie“ je ešte tragickejšia, ako sa nám javí, alebo niečo ešte oveľa horšie, napríklad tvrdenia zahraničných médií, že Eurozóne ostáva menej ako 10 dní. Alebo to, že máme problém, pretože štát si nevie požičať peniaze a jeho pôžičky sú výrazne predražené. Uvidíme. Fakt je ten, že sa necháme nepríjemne prekvapiť.

 A ešte jeden postreh z „Absurdistanu“. V období, kedy štrajkujú obyvatelia na celom svete, ako Gréci, ktorí už mali dávno zbankrotovať a na ktorých „záchrane“ sa podieľame nemalými peniazmi, sme jediný štát, ktorý na svojich obyvateľov používa bič vo forme „núdzového stavu“. Dobre, že vláda nevyhlásila stanné právo, aby sa nedajbože niekto nezranil. Ak sa teda štát vie bez lekárov zaobísť, tak nech ich nechá odísť. Veď z ministerstva zdravotníctva počúvame už roky, že lekárov je nadbytok. Tak prečo je potom taký problém 2000 výpovedí???

Tea Nachtigal

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: