Pospolitosť, moja cesta….

3. november. 2011 o 10:19 | Kategória: Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Pospolitosť, moja cesta….

Slovenská pospolitosť, názov organizácie a slovné spojenie vyjadrujúce potrebu, ale i prirodzenú túžbu národa. Tak isto to dnes vnímam i ja. Tak, ako podvedomé vnútro vlasti aj to moje začalo čoraz viac volať po tom, čo zdravému národu nebolo a nesmie byť cudzie. Viac než slovná fráza, viac než gesto a viac než povinnosť. Pospolitosť je to, čo robí príslušnosť ľudí ku svojej krvi a svojeti tým, čím sú. Mojím domovom je Slovensko, zem, na ktorej som uzrel svetlo sveta tak ako moji rodičia i predkovia, až po tých, ktorí započali náš rod. Krajina zelených lesov a našich Tatier, krajina šírych polí, kde s piesňou pracoval pospolitý ľud…môj ľud.

Dnes mizne pieseň z polí, stráca sa dobrý mrav a do domov i ulíc vkráda sa moderná „inakosť“, v ktorej víťazí estetika a osobný úspech. Ak spev počuť, tak nie ten aký sme počuli kedysi znieť pri práci a z domov, ak smiech počuť, tak nie ten z úprimnej radosti a šťastia blížneho. Čas sa pohol a zrýchlil, niet preto chute na nemodernú, zastaranú a zbytočnú všednosť, ktorá nenaplní konto či nepostaví dom a nekúpi nové auto…

Takto by som mohol pokračovať donekonečna, dávno viem však, že všetky neduhy majú spoločného menovateľa a tým je morálny úpadok. Dlhé roky som nad tým premýšľal a hľadal si cestu, ktorá by bola asi tá najsprávnejšia a vyjadrila to, čo si skutočne myslím. Bolo ich niekoľko, ale bohužiaľ takmer nikdy som nenašiel to, čo hľadám a čo by dalo skutočnú formu i obsah môjmu cíteniu. Kvantum hnutí, organizácii a politických strán hovorilo to, čo si myslím, ale bohužiaľ po bližšom prihliadnutí som tam takmer vždy videl ľudí sledujúcich svoj osobný záujem, postavenie a preto aj tak vždy dopadli… a s nimi aj zoskupenia ktoré utvárali. Pretože myšlienku, cieľ i cestu tvoria ľudia, je isté, že ich poľavením je skaza neodvratná. Na tej mojej ceste som sa stretol hádam so všetkým a postupom času sa uistil, že pasivita a nečinnosť je to, čo zabíja ideál a prirodzený poriadok.

Spomínam si však na jednu organizáciu, ktorou neotriasali škandály a osobný prospech. Dnes už nevysvetlím, prečo som nestál v jej radoch v časoch jej vzniku, keď som bol tak smädný a zanietený v spoločenskú zmenu. Asi som bol natoľko zaneprázdnený hľadaním svojho „ja“ , že som ani nepostrehol plynúci čas a navzdory svojmu presvedčeniu ostával pasívny, čo by som v danej chvíli nepriznal. Moja energickosť sa strácala kamsi do prázdna. Dnes som mužom po tridsiatke a keď sa ohliadnem, sebakriticky môžem povedať, že som neurobil za to, čomu som vždy veril, v podstate nič. Spomínaná organizácia je tu i dnes, na rozdiel od tých všetkých, ktoré si dávali do vienka ne-možné. Najviac ma mrzí, že chýbalo tak málo a mohol som dávno patriť tam, kde som vždy chcel a kde bolo moje miesto…k ľudom, ktorým sú cudzie prázdne reči a osobný prospech, ľudom, ktorí vedia čo je skutočná láska ku hodnotám, ľudom, ktorým nie je cudzia pospolitosť…Slovenská Pospolitosť! Dnes môžem s hrdosťou povedať, že k nim patrím i ja, vedomý si toho, že nič sa nekončí a predo mnou, teda „nami“, je ešte mnoho práce za lepší zajtrajšok, kde nevládne majetok a cudzia moc, ale zajtrajšok, kde žije úcta, láska k svojeti a pospolitosť.

Mário Dobroslav


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: