Súťaž v tvorivosti – 2. miesto – Uväznená sloboda

22. októbra. 2011 o 19:01 | Kategória: Iné | Komentáre vypnuté na Súťaž v tvorivosti – 2. miesto – Uväznená sloboda

Počujem, ako z vedľajšej cely odvádzajú ďalšieho. Rovnako ako včera piati, i ten dnešný sa za predčítania všetkých svojich previnení postaví pred krvilačný dav, len aby bol hneď nato skántrený. Žiaden proces, žaloba a obhajoba, len jedno rýchle seknutie. Ale prečo som tu ja?

Nemalo by to byť tak, že v revolúciách najhoršie skončia tí, ktorí ich zapríčinili? Že hlavy budú stínať tým, pre ktorých neplatili zákony, brali si to, čo im nepatrilo, neprávom sa nad ostatných vyvyšovali a hrali sa na bohov?

Zatváram oči. Cítim, ako môj chrbát pohládzajú slnečné lúče. Ale to je asi tak všetko, čo mi pripomína svet taký, akým bol ešte pred týždňom. Teraz tu sedím uprostred múrov z chladného kameňa. Miestnosť tak úzka, že pri rozpažení sa takmer dotýkam oboch stien. Predo mnou otvor. Zahataný. Hradbou oceľových tyčí pozváraných do mriežky, cez ktorú by sa mohla pretiahnuť akurát tak mačka. Dverami, ktoré v nich sú, by sa ale dalo prejsť veľmi ľahko. Samozrejme za predpokladu, že by som od nich mal kľúče.

No so slzami v očiach sa pozerám na inú prekážku, ktorá moje srdce ťaží viac, než mreže. Okovy na mojich rukách a nohách. Ak má človek spútané končatiny, je vôbec ešte človekom? Ľudskou bytosťou? Ktorá sa zdanlivo rodí slobodná, no v skutočnosti je už navždy otrokom? Nie je tak, ako som spútaný ja v tejto temnej cele, spútané i celé ľudstvo? Vlastnou rodinou, triedou, z ktorej pochádza, ale i celou spoločnosťou? Kde sú časy antiky, keď ľudská myseľ nebola obmedzovaná ani vlastným telom, keď ľudský duch za poznaním lietal až do výšin, keď slová ako morálka, hrdosť a česť niečo znamenali, keď…

Nie. Podľahol som. Presne takto mám uvažovať. Za týmto účelom za mrežami, ktoré sú predo mnou, nevidím slobodu, ale len ďalšiu kamennú stenu. Ale mňa žiadna zatuchnutá kobka plná hmyzu a plesní nemôže zlomiť. Nie, to sa im nepodarí, mňa určite nedostanú. Prečo tu vlastne sedím, na jedinom osvetlenom štvorčeku v tejto miestnosti, keď je vonku jasný deň? Prečo som ku slncu otočený chrbtom a očami žmúrim do temnoty tohto väzenia?

Rýchlo vstávam a idem ku stene, ktorá nie je tak celistvá ako ostatné. Je v nej malý, štvorcový otvor, asi dva metre nad mojou hlavou, ktorým do prostriedku miestnosti prúdi svetlo sťa nejaká rieka života. Aj keď je jeho hrana dlhá len štyridsať centimetrov a pretínajú ho rovnaké oceľové mreže, aké sa nachádzajú i na druhej strane miestnosti, táto stena je vďaka nemu predsa len iná. Práve svetlo a vzduch, ktorý ním tu vniká, mi pripomína, čím som. Človekom. Nie rabom, ale hrdým obyvateľom tohto mesta. A občanom tejto krajiny.

Prikladám dlaň na stenu a naozaj cítim, že i kamene sú tu nejaké iné. Ich druhá strana je osvetlená tým vonkajším, pravým, slnečným svetlom, sú zvetrávané čerstvým vánkom, ktorý okolo nich neustále prúdi. Uvedomujem si, že už pre mňa vôbec nie je ťažké predstaviť si, že nie som vo väzení. Moje vnútro si priam uvedomuje, že je to len pár centimetrov, ktoré oddeľujú moju dlaň od ostatného sveta. Už nie som vo väzení. Steny z neopracovaného kameňa vystriedali múry z pálených tehál, namiesto mreží vidím dubové dvere, stará miska v rohu sa zrazu mení na drahý čínsky porcelán.

A svetlo sa pomaly vytráca. Musím sa spamätať. Nie je možné, aby som týmto bludom dovolil podmaniť si moju myseľ. Práve toto mi nemôžu nikdy zobrať. Seba samého. Môj rozum, moje srdce, moju dušu. Nie, pred týmito bludmi sa musím len a len ubrániť. Ale ako mám tým vidinám zabrániť v ich príchode? Na svetle falošná nádej, v tme zas úplné zúfalstvo. Dá sa nad tým vyhrať? Prekonať to? Alebo oklamať. Neviem si predstaviť nič ľahšie, než si roztrhnúť halenu, spraviť z nej slučku a obesiť sa na mrežiach okienka nado mnou. Alebo sa proste hodiť rovno o nejakú stenu, moja hlava by náraz do ostrých hrán skaly nemohla vydržať.

A je to tu. Zase. Kto ma to pokúša? Diabol? Začínam sa nervózne prechádzať po cele. Cíti sa takto vo väzení každý? Alebo to tak pôsobí len na mňa? Hádam tu teraz neprídem o rozum? Nesmiem už ďalej rozmýšľať. Len tak sa ubránim. Žiadne filozofovanie. Iba konkrétne veci. Napríklad môžem rozmýšľať nad tým, čím stmelili jednotlivé kamene natoľko, aby pri sebe takto držali, alebo ako na tieto steny posadili strop…Pozrel som sa von okienkom. Musel som. Naozaj sa zotmelo, napriek tomu, že boli možno štyri hodiny po poludní a slnko mi ešte pred chvíľou svietilo rovno do cely. Teraz celý môj výhľad tvorí iba dym rozťahujúci sa po celom nebi. Ako zistím, čo sa deje? Odhadujem výšku. Dalo by sa nohami zaprieť o nejakú hranu a vyliezť až tak vysoko, aby som sa cez to okienko mohol pozrieť na mesto?

Nakoniec sa mi to iba s jedným odretím kolena i podarilo. Paláce šľachty horeli. Pažravý oheň preskakoval z jedného na druhý. A na nebi sa zas ako jeho náprotivok rozťahoval nenásytný dym. Skaza tohto mesta je dokonaná. Vyhŕkli mi slzy. Až teraz som si spomenul na moju ženu a dcéru. Znásilnené a zavraždené. Vyzerá teraz môj domov tak, ako táto horiaca štvrť? Kde sú všetci moji priatelia, s ktorými som zvykol stolovať? Mŕtvi, pozatváraní vo väzeniach, dokonca možno i v tomto, či sú na úteku alebo sa niekde schovávajú?

Až k mojim ušiam sa zvonku doniesol opakujúci sa pokrik – sloboda, rovnosť, bratstvo. Schúlený v klbku plačem ako malé dieťa. Či som teraz rovnako slobodný ako oni? Či môžem niekoho z nich nazvať svojím bratom? Ako som mohol skončiť práve takto? Čím som sa voči Bohu previnil? Opäť tá istá otázka. Prečo som tu ja?

Nie ja som vyzýval ku spravodlivému prerozdeleniu stavov? Nebol som to ja, kto písal pamflety, čítal zakázanú literatúru voľnomyšlienkárov, nie som ja tým, kto si vďaka svojmu vysokému postaveniu a majetku mohol dovoliť podporovať nové hnutia a spolky, s ktorými som sympatizoval?

Sloboda, rovnosť, bratstvo. Vedel som to. Vždy. Nie je to poznanie, ktoré je prístupné len niektorým, tak málo ľudí na skutočnú pravdu príde iba kvôli tomu, že len zopár z nich sa dostane do okolností, ktoré im tú pravdu môžu pomôcť vyjaviť. Žiadna sloboda neexistuje. Môžeme sa slobodne rozhodnúť, no len v rámci možností, ktoré sú nám vopred ponúknuté. Každá možnosť spútaná naším pôvodom, postavením, majetkom. A každé rozhodnutie je závislé na tom predchádzajúcom. Po čase sa už ani slobodne nerozhodujeme, len ideme tou cestou, ktorú sme si svojimi rozhodnutiami vytýčili dávno predtým. No keď na to prídeme, už sme dávno uprostred tohto procesu a dostať sa z neho je už nemožné. Áno, sme si rovní, rovnako závisíme jeden na druhom, ženy a muži, starí a mladí, bohatí a chudobní, individualisti a masy, idealisti a materialisti, radikáli a umiernení. Ktorákoľvek skupina trocha zmení svoje postavenie v tejto hierarchii, automaticky to zasiahne tú ďalšiu. Preto sme si navzájom jeden druhému bratmi. Pretože rovnako spútaní týmito rozhodnutiami sa rodíme a rovnako navzájom spätí i tento svet opúšťame.

Otvárajú sa dvere a niekto vchádza do chodby. Vedľajšia cela je už prázdna. Cítim, že si idú po mňa. Rovnako ako som ešte stále neprestal cítiť to, že žijem. Ani na maličkú chvíľku som o tom nezapochyboval. A stále sa nič z tohto pocitu nezmenilo. Rýchlo rozbíjam misku a do ruky si beriem čo najostrejší a najdlhší črep.

Ak sa chce akýkoľvek režim udržať pri moci, musí si ľudí zotročiť. Ten starý ľudí z okov prepustil. Jediným jeho pozostatkom je väzenie, v ktorom som. A ten nový to zas ešte nestihol. No železo dotýkajúce sa mojich končatín už predznamenáva túto cestu. Človek sa dá zotročiť iba jediným spôsobom. Že sa na svojom otrokárovi stane závislým. Nie inak. A už rozhodne nie tak, že ho o všetko pripravia. Práve tí, ktorí nemajú čo stratiť, sú najnebezpečnejší. Ako tá zberba vonku podpaľujúca paláce. Majú rovnaké životné podmienky ako pred niekoľkými desiatkami rokov. No od hladu a chorôb začali umierať až teraz a práve to ich vyhnalo do ulíc. Človek, ktorý mení históriu, nesmie mať nič. Ako ja, bez rodiny a domova. Prezerám si svoju celu. Asi už naposledy. Pomenovanie kobka je viac než výstižné. Lebo človek tu má len prísť o život. Nič viac, nič menej.

Stoja pri dverách. Pozerajú sa na mňa. Sú štyria. Chcel som systém spravodlivý pre všetkých. Zákony, ktoré by sa museli dodržiavať. Bez ohľadu na vierovyznanie, majetok a pôvod.

Odomykajú. Chcel som voľné šírenie názorov, možnosť kritizovať zlé zaobchádzanie, či už so štátom alebo jeho obyvateľmi. A samozrejme vymožiteľnosť vlastného práva.

Vchádzajú dnu. A hlavne som chcel pokojne dožiť svoj život v kruhu svojej rodiny. Dobre vydať dcéru, tešiť sa z vnúčat, prežiť spravodlivý a čestný život, na sklonku ktorého by ma čakal zaslúžený odpočinok.

Obstúpili ma. Niečo mi hovoria. Pravdepodobne aby som z nimi vyšiel von. Ja ich už však nevnímam. Vrhám sa na nich a v hlave mi zatiaľ znie text orientálnej básne smrti:

Lúka je červená,

kvety ešte nekvitnú;

sám som prišiel,

stávam sa jej súčasťou;

slobodný odchádzam,

vietor berie si ma.

Lukáš Janitor