Ďalšia obeť cigánskeho extrémizmu

21. september. 2011 o 15:38 | Kategória: Cigánsky problém, Reakcie | Komentáre vypnuté na Ďalšia obeť cigánskeho extrémizmu

Bolo slnečné piatkové popoludnie, keď ma moje kroky viedli na cintorín do Červeníka. Obce, ktorá leží v tesnej blízkosti obce Madunice. V Maduniciach sa dňa 21.8. odohral rasistický útok na slušného a dobrého človeka, ktorý žil v tejto obci. Šiel som tam preto, lebo tento človek útok cigánskych rasistov neprežil. Jeho meno je Andrej Polák. Muž, ktorý bol manželom, otcom aj starým otcom. Bol to obyčajný človek, ktorý poctivo pracoval, miloval svoju rodinu. Bol priateľský, nekonfliktný a ku každému kamarátsky. Poslednej rozlúčky som sa zúčastnil, pretože súcitim s rodinou zavraždeného. A aj preto, lebo obec Madunice je môjmu srdcu blízka, pretože odtiaľ pochádzajú moji predkovia a záleží mi na tom, aby bola bezpečným a pekným miestom pre život.
   Pán Polák posledný krát vydýchol 5.9. 2011 a posledná rozlúčka s ním sa konala dňa 9.9. 2011. Dátum jeho pohrebu je zaujímavý. Pripadá totiž na sviatok, ktorý nesie názov deň obetí holokaustu a rasového násilia. Mnohí si ani nevšimli, aký je v ten deň sviatok. Je jasné, že pán Polák obeťov rasového násilia bol. Som zvedavý, či si členovia vlády, či poslanci NR SR, či Ľudia proti rasizmu niekedy na tento sviatok uctia pamiatku pána Poláka, ktorého zabili práve cigánski rasisti. Pretože práve títo ľudia sú zodpovední za jeho zbytočnú smrť. Oni sú zodpovední za holokaust, ktorý sa pácha na slušných Slovákoch, ktorí su okrádaní, bití, mrzačení, znásilňovaní a vraždení cigánskymi extrémistami, ktorých podporuje a ochraňuje vláda SR.
   Poslednej rozlúčky s pánom Andrejom Polákom sa zúčastnilo veľké množstvo ľudí. Bolo vidieť, že pán Polák mal množsto známych, kamarátov, nakoľko bol veľmi spoločenský. Bolo to patrné i z mojich rozhovorov s občanmi Maduníc. Počúval som stále tie isté vety od ľudí, ktorí sa pohrebu zúčastnili: “On si to nezaslúžil!”, “Kedy už začnú konať zodpovední?”. Samotní ľudia volajú za radikálne riešenia. Chcú sa prestať báť. Chcú žiť pokojný a slušný život bez strachu, že ich niekto zbije, či okradne. Ľudia už sú zúfalí a potrebujú pomoc. No od vlády sa pomoci nedočkajú, ani od samotnej polície, ktorá je zaneprázdnená sledovaním politickej opozície v podobe Ľudovej strany Naše Slovensko. Tieto názory som si vypočul, keď som sa pohyboval medzi ľuďmi.
   Pri samotnej rozlúčke bola badať vo vzduchu zmes smútku, bolesti, strachu ale i hnevu. Ten hnev sa naplno prejavil ústami spolužiaka pána Poláka, ktorý z plného hrdla povedal to, čo si mnohí myslia. Povedal pravdu, ktorú sa mnohí boja povedať nahlas. Po jeho príhovore v každej mysli ostala otázka, ktorá musí byť zodpovedaná. Do kedy sa budeme na tieto zločiny a neprávosti pozerať? Pri príhovore starostky Maduníc, pani Jelušovej som cítil tiež bolesť nad úmrtím nevinného človeka. Keď som si predstavil, že by sa to isté stalo mojim blízkym, v duchu som si povedal, že to nikdy nedopustím. Tak by mal myslieť každý človek. Mali by sme byť solidárni a starať sa jeden o druhého, sused o suseda, človek o človeka. Keď som šiel vyjadriť sústrasť pozostalým, pozrel som sa im do očí. Videl som tam obrovskú bolesť a smútok. Žiaľ nad stratou milovanej osoby. Pocit bezmocnosti v situácii, ktorá nastala a zobrala im navždy veľmi dôležitú súčasť ich života, časť ich samých. Každý obyčajný človek si pri takomto zločine pomyslí, že je to smutné, že niekto takto prišiel o život. Ale takýto človek mykne plecom a povie si, že jeho sa to netýka. Doprial by som im vidieť oči pani Polákovej, ktorá stratila milovaného manžela. Prial by som cítiť, alebo aspoň vidieť tú bolesť, ktorá sa v jej očiach nahromadila. Isto by im už nebolo jedno, čo sa deje v našej krajine, v našich obciach, či mestách. Takéto pohľady možno sledovať po celej našej vlasti, po celej našej krajine som sa stretol so stovkami zúfalých očí, ktoré hľadajú pomoc v beznádeji, hľadajú niekoho, kto by im pomohol v bezvýchodiskovej situácii. Preto som sa rozhodol, že týmto ľuďom budem pomáhať. Ak by sa to dalo, prial by som to aj útočníkom, no tí nemajú city. Pre mňa sú to iba zvieratá v ľudskej koži, na ktorých nevidím ani kúsok ľudskosti, možno iba to, že sa na človeka veľmi málo ponášajú. Po tomto pohrebe som odchádzal s cintorína s ešte silnejším pocitom, že náš boj je dôležitý a potrebný, pretože čakať pomoc a ochranu od zlodejov, mafiánov a vrahov, ktorí sedia v parlamente je zbytočné.
   Všetci sme súčasťou človečenstva a mali by sme sa tak aj správať. Sme ľudia a preto by sme si mali pomáhať ako človek človeku. Ak budeme pomáhať jeden druhému a budeme cítiť ľudskú blízkosť, lásku k blížnemu, stratíme aj strach, ktorý momentálne ovplyvňuje konanie ľudí. Je typické pre dnešnú materialistickú dobu, že sa vytratila láska, úcta k životu, preto my, ktorí ešte tieto city poznáme, by sme sa mali spojiť a postaviť sa ľuďom, ktorí tieto city nemajú. Takíto “ľuďia” už dávno nemajú v sebe ani kúsok ľudskosti. Najmä tie zvery, ktoré vraždili v Maduniciach. Nemôžeme už prehliadať takéto zločiny z nenávisti a tvrdiť, že sa nás to netýka. Pretože tieto činy smerujú proti celému človečenstvu, čiže proti všetkým ľuďom. A každý, kto sa cíti byť človekom by už nemal nikdy mlčať! Pán Polák, nezabudneme a neodpustíme!

Jakub Hromoslav Škrabák

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: