Historický text z roku 1940 – Slovenský národný socializmus, jeho nevyhnutnosť a ráz

2. september. 2011 o 20:43 | Kategória: História, Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Historický text z roku 1940 – Slovenský národný socializmus, jeho nevyhnutnosť a ráz

Ľudstvo nikdy nežilo len z chleba, a keď sa niekedy zdá, že žilo len z chleba, tak i vtedy žilo z myšlienky, že chlieb, peniaze, zlato stačí na všetko. Táto falošná a zradná myšlienka, ktorá hovie uchu, zmyslovým predstavám má silného spojenca v tele, ktoré uniká námahe a práci a túži po pohodlí a lenivosti, má v sebe toľko diabolskej zvodnosti, že neraz oklame i tých, čo majú strážiť večné a trvalé hodnoty národa. No tento mam zmyslov nikdy dlho netrvá: po zmyslovom opojení prichádza rozumové vytriezvenie a po blúdení túžba po náprave. Opojenie a blúdenie ľudskej spoločnosti nie je nikdy trvalé. Tajne a pomaly ako rozpuk jari prichádza chvíľa, keď pod fyzickými a morálnymi údermi národ sa prebúdza a prebúdzajúci sa národ rodí prorokov ohnivých úst a svätého zápalu za obrodu a premenu ducha, metód a cieľov. Dejiny ľudstva nie sú stojatými vodami, a ak sa niekedy zdajú nimi, vody stojaté skrývajú pod zdanlivo pokojným povrchom prípravu veľkého pohybu. Dejiny ľudstva a národov sú označované míľnikmi, z ktorých každý znamená istú duchovnú revolúciu. Ducha nemožno v hmote natrvalo väzniť ako zviera v maštali, duch chce byť uvedomelým pánom a stvárňovateľom hmoty, a preto sa často násilím dožaduje panstva nad hmotou proti tým, ktorí svoj život zotročili službe hmoty. Zázračné vytryskovanie duchovného elánu, ktorý sprevádza všetky generácie, ktorý je darom mladých duchom a ktorý slúži len tým, čo ho vedia správne zachytiť, je nositeľom ustavičného regeneračného procesu svetovej duchovnosti.
Liberalizmus okrem politických, hospodárskych a sociálnych „slobôd“, ktoré v skutočnosti ľudstvo zotročili, hlásal i slobodu neviazaného myslenia. A ako v hlave jednotlivca protichodné náhľady, rozširované usilovnou propagandou, rodia len chaos, nerozhodnosť a vnútornú rozdvojenosť, tak i v národnom spoločenstve protichodné heslá rodili len roztrieštenosť a roztrieštenosť zaviňovala potom slabosť a ochabnutosť národov. Z liberalizmu vyvinuli sa prirodzeným spôsobom i voľné názory mravné a uvoľnenie mravov zasa zasiahlo zdravé korene národov. Mnohé národy začali vymierať, strom života vysychal a Oto Spengler nezabudol prorokovať zánik západnej kultúry. Benda obviňoval vzdelancov zo zrady, lebo ako duchovní vodcovia ľudu postavili sa do prúdu davu a miesto toho, aby ho viedli, sami boli strhávaní do neznáma. Bláznivo chvatný a šialený beh ľudstva posledných desaťročí nedával veľa nádejí na príchod pevnej ruky, ktorá by ho zastavila a usmernila k dôstojným ideálom. Volanie po náprave, ktoré sa ozývalo zúfalo z poniektorých zodpovedných úst, zapadalo v každodennom huku hesiel. Politickí vodcovia a tým menej prostý ľud nevedeli rozlišovať medzi tým, čo je z ideovej stránky lacným jarmočným heslom , a tým, čo je ničiacou alebo budujúcou pravdou. Nivelizácia myšlienok uskutočnila sa do posledných dôsledkov, lebo tak to hovelo nesvedomitým vodcom strán a stránočiek, ktorí všetci si nárokovali výlučne patentovanú spasiteľskú múdrosť. Falošní proroci kalili vody, a aby sa ich nikto neopovážil kontrolovať, či hovoria národu pravdu alebo lož, šírili ako predpoklad modernej kultúry heslo slobody myslenia. Toto heslo zakrývalo na čas všetky zločiny, ktoré sa páchali na národoch zo stránky ideovej a mravnej.
Zrovnoprávnenie aj najprotichodnejších systémov vo verejnom živote malo, pravda za následok nivelizovanie verejného života. Politická, hospodárska, sociálna a mravná úroveň života rapídne klesala.
Politika, ktorá v pôvodnom zmysle znamenala starosť o verejný život, stala sa hryzoviskom, kde sa odbavovali kohútie zápasy, ba ešte horšie, bola bábkovým divadlom, na ktorom politickí protivníci inscenovali pre odvrátenie pozornosti ľudu politické zápasy. Národ, ktorý mala politika viesť k pozdvihnutiu životnej a kultúrnej úrovne, prizeral sa s prázdnym žalúdkom, polonahý, no a v duši úplne prázdny na jalovú komédiu, na akú premenili politiku, t.j. službu verejnému dobru, politickí generáli demokratického parlamentarizmu.
Hospodárska a sociálna nivelizácia pramenila v nivelizácii myšlienkovej. Ako má podľa hlásateľov liberalizmu každý právo slobodne hlásať ideové heslá, tak rovnako má každý právo neobmedzene slobodne hospodáriť a obchodovať. Uvoľnenie starých hospodárskych zväzkov, ktoré nasledovalo po rozšírení tohto hesla, namiesto osohu prinieslo ľudstvu zas len škodu a zníženie sociálnej úrovne. Voľná konkurencia spôsobila, že sa utvorili masy proletárov a neskôr masy nezamestnaných a malé družiny rozprávkových boháčov. Tento nezdravý proces bol výbornou pôdou pre komunistické heslá. Nie svetonáhľadové dôvody privádzali ľud do objatia anarchie a komunizmu, ale sociálna bieda zbavovala ich všetkej duchovnosti, a zbavení duchovnosti, túžili po prevrátení všetkých poriadkov na svete. Ničiaca zúrivosť marxizmu vyplývala len z biedy miliónov hladujúcich.
A keď sloboda, tak sloboda na všetkých poliach, i na poli mravnom. Heslá o slobode a voľnom práve na lásku, nikým a ničím neviazanom, o slobode rozchodu manželov, manželstva na skúšku, trampstvo, to všetko sa ujímalo v liberalistických štátoch či medzi boháčmi, či medzi strednou vrstvou alebo neskôr medzi nezamestnanými. Výsledkom tohto ľahkomyseľného chápania mohlo byť len vymieranie národov. Liberalisticko – demokratické štáty začali schnúť ako stromy, ktoré zvnútra vyžiera červík. Maršál Petain, keď oznamoval národu porážku Francúzska, nezabudol stiesnene pripomenúť, že Francúzsko okrem iných vecí nemalo predovšetkým deti… A nemalo deti preto, lebo „sladké Francúzsko“ pohrdlo zákonmi večne sa obnovujúcej prírody, lebo Francúzi prestali milovať svoju vlasť, ktorú nemožno milovať len slovami, ale obeťami, a predovšetkým obeťami, prinášanými rodením detí. Nemravný národ netreba zabíjať. Jeho najväčším nepriateľom je jeho nemravnosť, ktorá ho neomylne odstráni zo spoločenstva ľudského. A za nemravnosť možno ďakovať časopisom, brožúram, knihám, novinám, ktoré vrhal do sveta židovský kapitál. Je všeobecne známe, že majiteľmi podnikov, šíriacich nemravnú tlač, boli v najväčšej miere židia. Preto pred časom kardinál Hlond odmietol zastať sa židov, kým neupustia od tohto ničenia národov. Nielen hospodárske príčiny (nečestnosť, hrabivosť, nedostatok sociálneho citu voči iným národnostiam), ale i mravné príčiny nútia Európu, aby vysťahovala židov na jedno miesto, kde by sa venovali sami sebe.
Vyhladované masy ľudu, ožobračenie národov na účet niekoľkých kapitalistov, politická nejednotnosť národov, úpadok ich subjektívnej kultúry, strata zmyslu pre mravnosť a pomalé vymieranie národov zasiahnutých liberalizmom, to bola a podnes je bilancia falošných prúdov filozofických 18. a 19. storočia.
Škoda, ktorú liberalizmus doniesol slovenskému národu, okrem spomenutých všeobecných škôd, bol bezduchý boj v rámci národa a oslabovanie jeho politickej výkonnosti, nedostatok vyššieho duchovného zamerania okrem egoistického vyžívania sa, úpadok idealizmu starších generácii a posmech zo služby, ktorú tieto generácie konali v záujme ducha.
Liberalistické hospodárenie skoro prebudilo socialistické snahy, ktoré mali za cieľ vyrovnať výkyvy liberalizmu, a preto po celé 19. storočie až podnes stretávame sa popri liberalizme a najrozličnejšími odtienkami socializmu.
Život volal po socializácii. No na vykonanie tejto úlohy socializmus nebol pripravený svetonáhľadovo, a preto ju ani splniť nemohol. Bolo totiž treba vrátiť každému človeku právo na prácu, odmeňovanú spravodlivo, a nie podľa ľubovôle koristiaceho kapitálu, a tým, čo by pracovať nechceli, zdôrazniť povinnosť práce. Bolo treba vrátiť česť práci a pracujúcemu človeku dôstojnosť osoby. Bolo treba naučiť ľud, aby videl v práci prostriedok, ktorý ušľachťuje ducha, upevňuje telo a pozdvihuje zdravé sebavedomie pracujúceho. Socializmus, i keď mal pekný cieľ vyrovnávať sociálne rozdiely, povahou svojej ideovej náplne ani zďaleka nevyhovoval podmienkam obrodného hnutia. Predovšetkým jeho materializmus odporoval skutočnému životu a prispieval k postupnému odduchovneniu verejného a súkromného života. Socializmus ďalej zanedbával duchovnú skutočnosť národov, ktoré sa v Európe uvedomili ako svojprávne a od iných odlišné celky práve od konca 18. storočia. Národné povedomie bolo silou, ktorú nebolo možné vypäť zo života, ktorá tvorila divy v lone národa silou plodného idealizmu niekoľkých generácií a ktorá bola zároveň prejavom trvalej hodnoty, ktorú nebude už možno nikdy obísť. Socializmus konečne bol pomalý pri uskutočňovaní sociálnej reformy. I chcel ju vykonať, i nechcel. Nechcel, lebo jeho humanitársky apel na kapitalistov bol prázdnym zvukom a pre ostré prostriedky nemal odvahu jednak preto, že bol dieťaťom pokojného, pohyb nenávidiaceho buržujského sveta, a jednak preto, že vedúcimi socialistických strán stali sa kapitalisti.
Radikálne sociálnu otázku chcel riešiť komunizmus. Ale aj on bol svetonáhľadovo vybudovaný na tých istých základoch ako socializmus. Komunizmus iba vystupňoval to, čo socializmus pre svoj buržujský ráz len opatrne hlásal. Marxov dialektický materializmus mnoho nepridal k materialistickému chápaniu sveta a života socializmom. Okrem toho odpor proti národnému citu prejavil sa v komunizme naplno. Komunizmus chcel pozitívne odstrániť národné rozdiely, ktoré pokladal za útvor buržujsko-kapitalistického sveta, a vypovedal národnosti ako takej boj. Pokladal národné rozdiely za príčinu hospodárskych a spoločenských neporiadkov sveta. A našlo sa dosť príslušníkov temer v každom národe, ktorí boli ochotní pretrhnúť všetky zväzky s otcovskou minulosťou a prispieť ku tvorbe komunistického svetoobčana, ktorému vlasťou by bol celý svet, lebo vlasťou je len tá zem, kde je človeku hmotne dobre. K tomuto v podstate zúfalému intelektuálnemu kroku nútili inteligentov ťažké sociálne pomery robotníctva, ktoré sa len zhoršovali hospodárskou krízou r. 1930. Pre chlieb boli by bývali ochotní vydať celý svoj národ napospas ťažkým vnútorným otrasom, z ktorých sa národ vždy len ťažko lieči. Boli presvedčení, že internacionalizmus prispeje k blahu ľudstva.
Rýchle riešenie sociálnej otázky predstavoval si abstraktný, knižný komunizmus odstránením súkromného vlastníctva. S akým úspechom uskutočnili tento pokus zrušenia súkromného vlastníctva v ZSSR, je dnes všeobecne známe. Nedbanlivosť a nezáujem o chod a výnos kolektívnych hospodárstiev núti dnes komunistickú sovietsku vládu, aby sa pomaly vracala k súkromnému vlastníctvu.
Proroci komunizmu vo svojej zaslepenej horlivosti reformátorskej zabudli na to, že život je podstatne rázu duchovného, že duchovné, a nie hospodárske sily podstatne rozhodujú o vývine sveta, že láska k národu je silným duchovným prirodzeným citom, ktorý by bolo možno vyničiť z ľudského srdca len vyhubením ľudského pokolenia, a že súkromné vlastníctvo je prirodzeným právom, a preto ho nemožno obchádzať a zaznávať bez silných otrasov spoločnosti.
Ani kozmopolitický a kapitalizmus podporujúci liberalizmus, ani internacionálny socializmus a komunizmus neboli schopný kladne riešiť pomer národa a socializácie. Európa potrebovala hnutie, ktoré by malo ohľad na národné spoločenstvo ako duchovnú nepopierateľnú jednotku, ktorá je výsledkom pôsobenia Božej prozreteľnosti na vývin ľudstva, ktoré by sa zasadilo za radikálne prisúdenie sociálnej spravodlivosti pre všetkých príslušníkov tohto spoločenstva, ktoré by disponovalo mocenskými prostriedkami na vykonanie pálčivého sociálneho programu odstránením nezamestnanosti a zavedením spravodlivej odmeny za prácu a ktoré by chránilo svätosť súkromného vlastníctva proti komunistickému chápaniu, no pritom, by mocou tvrdej päste poučovalo kapitalizmus o sociálnej funkcii súkromného vlastníctva.
Takéto hnutie, vykonávajúce sociálnu reformu v rámci národa, vzniklo v Nemecku pod názvom národný socializmus. I keď sa na nemecký národný socializmus nalepilo ideovo veľa iných svetonáhľadových zložiek, ktoré možno pochopiť len na pôde nemeckej a ktoré rozhodne nemôžu byť vývozným článkom, lebo sú prejavom špecifickej nemeckej duchovnej tradície, tak mnohotvárne rozčlenenej, pôvodný charakter národného socializmu je daný úsilím o sociálnu spravodlivosť pre celý národ. Pod týmto zorným uhlom národný socializmus možno pokladať za svetové hnutie, ktoré jediné je schopné vyrovnať sociálne rozvlnenú Európu a zachrániť ju pred ničiacimi extrémami kapitalistickej hospodárskej sústavy a komunizmu. Z jednej strany totiž váľa národný socializmus modlu pažravého kapitalizmu, z druhej strany hlása nevyhnutnosť súkromného kapitálu, súkromného podnikania v záujme sociálnej pospolitosti (sociálna funkcia kapitálu). Oproti druhému extrému z jednej strany stavia sa proti odstraňovaniu súkromného vlastníctva a z druhej strany zapriaha súkromné vlastníctvo do služby pre národný celok. Národ a jeho socializácia, radikálne päsťou vykonávaná, to sú najpodstatnejšie znaky národného socializmu. Národný socializmus je dnes jediná možná sociálna cesta medzi dvoma priepasťami, ktoré hrozia záhubou európskej kultúre.
Z tohto sociálneho hľadiska národný socializmus je vývozným článkom a nevyhnutnou sústavou, ktorú musí prijať každý národ, ktorý chce mať rýchle rozriešenú sociálnu otázku, t.j. otázku nezamestnanosti, spravodlivej práce a sociálnych inštitúcií. Naozaj nový duch veje Európou. Socializácia je nezadržateľne na postupe, ktorý si razí cestu medzi prekážkami tvrdou päsťou štátneho aparátu. To, čo odporúčali Lev XIII. A Pius XI., keď apelovali na svedomie sveta sociálnymi encyklikami, dnes sa uskutočňuje účinnými prostriedkami. Myšlienka, aby prerazila, potrebuje často brachialnu pomoc. Túto pomoc však si vynucuje svojou osudovou veľkosťou.
O tomto sociálnom vzhľade národného socializmu na Slovensku hovoril Dr. Tuka dňa 30. júla 1940 v Bratislave. Výlučne pre sociálny (do ktorého je zahrnutá i kultúra) a hospodársky program národného socializmu bol tento nový názov prijatý pre starý program Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Robotníctvo, malé úradníctvo, učiteľstvo, kultúrni pracovníci a strážcovia národa, kňazi, všetci prijali jednoznačne a bez výhrady tento sociálny a hospodársky program svojej vlády. Ak slovenské kňažstvo stálo v minulosti vždy veľmi blízko svojmu národu, tak teraz teší sa konečnému riešeniu sociálnej otázky, po ktorom volalo v duchu pápežských encyklík.
Do tohto nového poriadku sociálneho musí sa včleniť každý člen národa, lebo je to príkaz doby, ktorá vždy žiada bezvýhradné prispôsobenie sa vo veciach prirodzenoprávnych a prirodzenomravných. Kto dobu nepochopí, toho čas prevrhne a rozmliaždi. S ohňom sa nežartuje a pri ohni sa váhavo nerozmýšľa. Na prelome dejín treba rýchlych činov, ale takých, ktoré sú usmerňované prirodzeným právom a mravnosťou. Tento ohľad na prirodzenosť právnych a mravných noriem chráni pred prenáhlenosťou, zabezpečuje trvácnosť rozhodnutí a chráni pred katastrofou, ktorá neomylne nasleduje, ak niekto pri vydávaní noriem zabúda na normové základy.
Keď prijímame sociálny a hospodársky program národného socializmu, sme si dobre vedomí toho, čo robíme. V podstate ide tu o nový názov pre starý a vždy aktuálny program strany. Na Slovensku v podstate ani nejde o prerod myšlienkový. Viacej tu ide o prispôsobenie sa metódam ráznym a bezohľadným, keď ide o dobro národa.
U nás boli a sú veľmi dobré predpoklady pre národnosociálne zmýšľanie. Tak slovenské národné spoločenstvo nebolo diferencované na rôzne kasty, aspoň nie odvtedy, odkedy sa datuje uvedomenie slovenského národa. Naša šľachta sa nám ( z jednej strany na šťastie, z druhej strany na nešťastie ) odcudzila ešte vtedy, keď v Európe panovali tej dobe primerané hospodárske pomery a keď národy sa ešte neuvedomili vo svojich širokých vrstvách, takže do obrodného procesu národov išli sme chudobnejší síce a zaznávanejší, ale neobťažení rozškatuľkovaním pospolitého života. Od chvíle, keď si slovenský národ uvedomil svoju individualitu medzi národmi Európy, môžeme smelo povedať, že slovenský národ tvorí spoločensky nediferencovaná spoločnosť roľníkov, robotníkov a remeselníkov. Teraz nemáme čo ľutovať, že feudálne spôsoby grófov nezaťažujú slovenskému národu rýchle prispôsobovanie sa novému sociálnemu prúdu. Tento sociálny prúd nachádza nás psychicky pripravených: národ a jeho radikálna socializácia v rámci možností tejto krajiny. A tieto možnosti nie sú ohraničené na ich dnešné využitie. Socializácia Slovenska bude prinášať i postupné otváranie dnes ešte nepohnutých hospodárskych možností krajiny svätoplukovskej.
Pretože ide u nás o spoločnosť nediferencovanú, je prirodzené, že sú tu materiálne predpoklady pre opravdivé bratstvo záujmové. Bude len treba, aby sa materiálna nerozčlenenosť premenila na formálne bratstvo preciťované všetkými príslušníkmi národa.
Národno-sociálne zmýšľanie prejavovali už dávne generácie. Vieme, ako sociálne s národom cítili kňazi bernolákovskej družiny a koľko starostlivosti venovali jeho sociálnemu pozdvihnutiu. Vieme, čo si dali roboty katolícki a evanjelickí kňazi a učitelia so zakladaním spolkov striezlivosti, potravných družstiev a sporiteľní, aby chránili národ proti židovskému vykorisťovaniu.
A konečne sociálny bol aj nacionalizmus Hlinkov. Politika Hlinkova vyplývala z potrieb slovenského života, medzi ktorými vynikala potreba chleba. Cieľom všetkého jeho úsilia bolo nielen chrániť reč ľudu, ale zabezpečiť i chlieb a kultúru národnému spoločenstvu slovenskému. Heslo Slovensko Slovákom znamenalo zaistenie slovenského chleba pre slovenské deti, ktorí boli ukracované o poslednú jeho skyvu nebezpečnými susedmi a bratmi spoza Dunaja i Moravy. Hlinka neobchádzal sociálnu otázku, ba s jej pomocou burcoval slovenského človeka. Ruval sa o totálne riešenie vtedy takzvanej sociálnej otázky, lebo vedel, že len potom bude možno rázne zasiahnuť do otázky sociálnej spravodlivosti, ktorá na Slovensku kričala po riešení viac než inde.
Preto mohol smelo vyhlásiť Vodca národa Dr. Tiso, že sme boli „nacionalistami a takými aj zostaneme… Ako sme boli doteraz nacionalistami, práve tak sme boli aj socialistami. A to nielen podľa ducha, ale i podľa mena a podľa skutkov…Nič nám neprekáža, aby tento náš starý slovenský národný socializmus pod zástavou a s programom Hlinkovej slovenskej strany išiel ďalej na začatej ceste…“
Náš nacionalizmus bol inšpirovaný a živený sociálnym hnutím slovenského človeka a k sociálnej obrode zameraný práve tak, ako naše sociálne cítenie bolo stále preniknuté hlbokou rodoláskou a opravdivým kresťanským nacionalizmom. Podvojný program národného socializmu, program národný a sociálny, nachádzal na Slovensku v programe vedúcej strany svoje najzrejmejšie vyjadrenie a v srdciach príslušníkov národa a strany svojich oddaných vyznavačov. Po uchopení štátnej moci stranou, je nám jasné, že štátna strana musí použiť všetku štátnu moc na to, aby svoj starý program previedla do stavu skutkov. Spôsoby nemeckého národného socializmu na sociálnom poli sú nám vzorom. Treba ich aplikovať tak, aby sme čím skôr dospeli k socializácii slovenského života. Bude treba nezlomnej vôle a bezohľadnej energie proti anonymným silám, ktoré budú chcieť brzdiť vykonávanie tohto programu. Po poznaní cieľa musia však nasledovať skutky. Zákon všeobecného dobra slovenského národa nesmie poznať osoby a nesmie sa zastaviť pred ich často koristníckymi záujmami. Slová sú jasné, načim nám len jasných a jednozančných skutkov.
Čo však ešte oddanejšie spája slovenského človeka s týmto národným socializmom okrem jeho sociálneho programu, je jeho slovenská svetonáhľadová tvárnosť, verejne zaručená vládnucimi kruhmi slovenskými. Chvíľkové zaváhanie po 30. júli 1940, ktoré malo svoj zmysel, bolo vystriedané všeobecným uspokojením, keď predseda vlády Dr. Tuka vyhlásil, že podstata slovenského národného socializmu spočíva v tom, že jeho duch je duch Hlinkov…Duch Hlinkov je však duch kresťanský. To znamená, že slovenská pospolitosť prispôsobuje si národný socializmus svojim duchovným predpokladom daným predovšetkým kresťanskou tradíciou nášho národa. Z toho vyplýva, že slovenský národný socializmus je svetonáhľadove napájaný a udržiavaný kresťanským svetonáhľadom, konkrétne to znamená duchom čistého evanjelia v jeho nesfalšovanej forme. Kresťanský svetonáhľad možno veľmi dobre spojiť s najostrejšou sociálnou spravodlivosťou, ktorej sa dožaduje národný socializmus. „Zabezpečenie základných ľudských životných potrieb každému Slovákovi je myšlienka kresťanská a je to programová téza národného socializmu.“ Nieto inej tézy a ani jedného spôsobu sociálnej práce národného socializmu, ktorý by bolo možno uviesť do rozporu s čistým evanjeliom. Ak v Nemecku sú určité svetonáhľadové odchýlky národného socializmu od kresťanského svetonáhľadu, to sa dotýka len Nemecka a má to svoj vznik v nemeckých pomeroch, ako to priznal Dr. Tuka. Náš slovenský svetonáhľad ostáva i pre budúcnosť povahy čisto kresťanskej, a preto náš národný socializmus má chrbtovú kosť, svoju ideovú tvárnosť rázu pozitívne kresťanského. Zdôrazňujeme slovo pozitívne, lebo nejde a ani nemôže ísť tuná o kresťanstvo, ktoré by sa pristrihovalo podľa potrieb alebo podľa súkromného svedomia, ktoré by sa vyčerpávalo v prázdnych frázach o kresťanskosti bez pravého ducha kresťanstva alebo ktoré by bolo akousi vonkajšou firmou bez vnútorného obsahu pre klamanie pospolitosti. My sa nemusíme hanbiť za svoj pozitívne kresťanský svetonáhľad, ako na to upozornil minister vnútra Mach. To je naša vzácna a drahá tradícia, ku ktorej sa primkýname ako ku tvrdej skale, ktorá nezradí a odolá útokom búrok.
Ako to už zdôraznil predseda vlády Dr. Tuka, my spojujeme svoj národný socializmus s kresťanským svetonáhľadom, lebo pokladáme za svoje tradičné dedičstvo čistú vieru v Boha osobného, čistú vieru v Krista, Spasiteľa národov, čistú vieru v cirkev, čistú vieru v nesmrteľnosť, lebo spravujeme podľa kresťanského ducha svoj názor na nacionalizmus, na právo, na mravnosť, na zákon a na vývoj ľudstva, lebo stojíme na kresťanskom stanovisku, ak ide o pomer medzi náboženstvom, cirkvou a štátom. V tomto ohľade máme všetko jasné, lebo naša tradícia v tomto smere nie je vôbec pomútená a zakalená. V otázke svetonáhľadových, ktoré sú zásadné pre rozvoj národa, lebo tvoria jeho ideový zákonník, nemáme čo skrývať pred nikým, a preto sa ani nehráme na skrývačku. Ide pri nich o nadčasové, večne platné a našim národom verne vyznávané pravdy, ktoré nemožno obchádzať vo verejnom živote, ani z taktických príčin nie, lebo s večnými a zásadnými pravdami sa netaktizuje. Taktizovanie v takomto prípade narobí viac škody ako osohu. V oblasti svetonáhľadovej stojíme na svojich starých tradičných základoch, ktoré nám prinieslo kresťanstvo. Oplodnenie slovenského ducha týmito smernicami spôsobilo, že slovenský duch utvoril si na ich podklade svoju írečito slovenskú ideológiu, ku ktorej nám nenačim nijakého cudzieho importu. Že sa musíme držať svojho pozitívneho kresťanstva, k tomu napomenul minister vnútra Mach.
Akýkoľvek neprirodzený zásah do národnej tradície znamená bodnúť dýku do srdca národa, znamená zbavovať ho navyknutého, zdravého duchovného obeživa a vystaviť ho nebezpečenstvám oslabeného organizmu. Preto sa nesmieme uspokojovať, že iné národy trvajú aj bez Boha a mravnosti. Záleží na tom, ako trvajú a žijú a či sa naozaj rozvíjajú. O opravdivom rozvoji súdia storočia, a nie krátke roky.
Slovenský ráz nášho národného socializmu je daný i životom slovenského národa. Národný socializmus musí sa prispôsobiť nášmu duchovnému organizmu. Nerozumný by to bol záhradník, ktorý by štepil stromy krížom-krážom. Ak národný socializmus má osožiť slovenskému národu, a nie škodiť, musí prejsť do nášho života ako zložka konštruktívna a asimilovateľná. Národný socializmus môže sa u nás uchytiť iba svojou sociálnou a hospodárskou zložkou, ako to už niekoľko ráz vysvetlili naši vodcovia. Duša nášho národa má už len to, čo jej neodporuje. Život slovenského národa je svetonáhľadovo už normovaný a zabezpečený, a preto národný socializmus na Slovensku dostáva duchovný, svetonáhľadový ráz slovenský.
A konečne slovenský je náš národný socializmus i preto, lebo jeho cieľom je slovenský národ. I cieľ prispieva podľa filozofie ku špecifikácii vecí a zariadení. Ak cieľom národného socializmu na Slovensku je dobro slovenského národa, je zrejme, že toto dobro musí zodpovedať snahám duše slovenského človeka a nikdy nebude môcť odhliadať od špecifického národného ústrojenstva ducha slovenského. Toto dobro má svoje objektívne normy, ktoré si nesmie nikto vykladať podľa svojich obmedzených subjektívnych predstáv, ak nechce vohnať národ do ťažkých vnútorných kríz, na ktoré by mohol zahynúť. Dobro slovenského národa predstavujeme si len na základe jeho kresťanskej minulosti a na tej stúpavej línii, po ktorej kráča slovenský národ už dlhé storočia a na ktorej musí byť zistený všestranný rozvoj jeho ideových zložiek.
Slovenský národný socializmus stáva sa pri týchto predpokladoch novou vzpruhou, ktorá prinesie nový rozvoj slovenskosti, t.j. nové upevnenie národného cítenia a národnej hrdosti slovenskej, nový, väčší rozmach slovenskej kultúry, pevnejšie primknutie sa k slovenskej hrude, dôkladnejší výskum a plnšiu výzdobu slovenského životného priestoru, rozmnoženie slovenského pokolenia a vyššiu životnú, duchovnú a mravnú úroveň nášho ľudu.
 
ŠTEFAN POLAKOVIČ, 1940

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: