Ľudovít Velislav Štúr – Slovanstvo a svet budúcnosti

2. august. 2011 o 15:14 | Kategória: História, Reakcie | Komentáre vypnuté na Ľudovít Velislav Štúr – Slovanstvo a svet budúcnosti

Vo svojom nasledujúcom hodnotení spisu Slovanstvo a svet budúcnosti, by som si vám dovolil bližšie priblížiť toto monumentálne dielo, ktoré určite nesmie chýbať v knižnici každého vlastenecky zmýšľajúceho Slováka.

História diela Slovanstvo a svet budúcnosti:
Medzi vrcholy Štúrovho tvorivého života jednoznačne patrí jeho nemecky písané filozoficko-politické dielo Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawentum und die Welt der Zukunft). Čas vzniku tohto diela sa v minulosti zväčša kládol do posledných dvoch rokov Štúrovho života, avšak historik Vladimír Matula po niekoľkoročnom skúmaní Štúrovej korešpondencie dospel k záveru, že tento ohromný Štúrov spis bol napísaný už na jar 1851.
Slovanstvo a svet budúcnosti prvý krát knižne vyšlo až v roku 1867, kedy ho v Moskve pri príležitosti Slovanského zjazdu vydal v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščago známy slavianofil Lamanskij. Práve prostredníctvom ruských slavianofilov sa toto dielo dostalo aj na Slovensko, pričom hlavného obdivovateľa a popularizátora našlo najmä v osobe Svetozára Hurbana Vajanského.
Druhé vydanie tohto diela bolo opäť v Rusku, tentokrát v Petrohrade, kedy sa o vydanie postaral ďalší ruský slavianofil T.D.Florinskij, pričom preklad opatril aj rozsiahlejšou úvodnou staťou. V roku 1928, správca Matice slovenskej Jozef Škultéty poskytol spomínané druhé ruské vydanie literátovi a prekladateľovi Mikulášovi Gacekovi, ktorý dielo preložil do slovenčiny. Matica Slovenská však v roku 1931 vo Výbere zo spisov Ľudovíta Štúra použila len niekoľko úryvkov z posledných kapitol tohto diela. V tom istom roku (1931) sa českému vedcovi a pedagógovi Dr. Jozefovi Jiráskovi, ktorý pôsobil v Bratislave na Univerzite Komenského, podarilo objaviť originálny nemecký rukopis Štúrovho textu. Vzápätí ho vydal v pôvodnom nemeckom znení. V tejto podobe vyšlo dielo prvý krát na Slovensku v oficiálnej knižnej podobe. O vydanie Gacekovho prekladu sa Matica Slovenská znovu pokúsila v roku 1944, no napriek tomu, že boli už hotové korektúry, kniha nevyšla. Tieto korektúry v zviazanej podobe a pripravené na tlač sú dodnes uložené v Národnej knižnici v Martine.
Za socializmu toto dielo nemohlo byť vydané, hlavne kvôli Štúrovej nekompromisnej kritike marxistických myšlienok a komunizmu. Štúrov filozoficko-politický traktát Slovanstvo a svet budúcnosti sa dočkal vydania v slovenskom jazyku až v roku 1993, kedy ho z nemeckého originálu preložil Adam Bžoch. K tomuto vydaniu sa viaže aj číslovanie strán pri citáciách, ktoré som použil v ďalšom texte.

Slovanstvo a svet budúcnosti – rozbor a zhodnotenie diela
Po revolučných rokoch (1848/49), ktoré nepriniesli Slovákom vytúženú slobodu, začína Ľudovít Štúr koncipovať veľdielo Slovanstvo a svet budúcnosti. V ňom sumarizuje svoje filozofické a historické poznanie, politickú skúsenosť, ale aj predstavu o budúcom vývoji slovanských krajín i celej Európy.
Práve v diele Slovanstvo a svet budúcnosti je vidieť, aký mala významný vplyv na formovanie Štúrových myšlienok Heglova Filozofia dejín, Herderové práce o poslaní jednotlivých národov i Kollárová idea slovanskej vzájomnosti. Filozof Johann Gottfried von Herder, s ktorého prácami sa Štúr zoznámil pri štúdiu v nemeckom Halle tvrdil, že vývoj národov určuje ich odlišný charakter a duch. Túto zákonitosť Herder obrazne opísal ako otáčajúce sa koleso dejín. Na jeho vrchole boli pred stáročiami Rimania. Po ich poklese sa na toto miesto dostali Germáni, ktorých však po čase vystriedajú Slovania. Súčasťou tejto koncepcie je aj Herderova charakteristika Slovanov, ktorá sa dá zhrnúť nasledovne: Slovania predstavujú jeden národ, vyznačujú sa množstvom obyvateľov a veľkou rozlohou územia, disponujú obrovským potenciálom duchovných síl, pre Slovanov je charakteristická nebývalá pracovitosť, mierumilovná povaha a typicky slovanské vlastnosti ako dobrosrdečnosť, láskavosť, úctivosť, pohostinnosť, nezištnosť a trpezlivosť. Herder vo svojich prácach píše, že Slovanom na dejinnej ceste prináleží osobitá úloha a taktiež tvrdí, že každý národ v dejinách má svoje miesto a poslanie a národy západu už splnili svoju úlohu a čaká ich zima národného života, pričom na rade sú národy slovanské, ktoré budú uskutočňovať historicky významné činy a skutky.
Štúr si vo svojom spise osvojuje túto vývojovú koncepciu dejín a prijíma Herderovu predstavu o striedaní sa jednotlivých národov na „javisku dejín”, pričom je presvedčený, že po národoch románskych a germánskych prevezmú štafetu dejín Slovania. Verí tiež, že každá etapa histórie predstavuje aktivitu určitého národa, ktorý v dejinách musí uskutočniť nejakú význačnú úlohu, a potom svoje miesto prenechá iným národom. Štúr vychádza z predpokladu, že národy Západu svoje historické poslanie už splnili a ich duchovnosť sa vyčerpala, a tak na rad prichádzajú národy Slovanov, ktorých duchovnosť ešte len čaká na svoje historické uskutočnenie. Štúr jednoznačne verí, že tak, ako prichádza večer a noc pre národy Západu, musí svitnúť deň pre národy slovanské. V práci Slovanstvo a svet budúcnosti o národoch Západu tvrdí, že vyhasli a už len materiálne prežívajú, no slovanské národy sa prebúdzajú a s ich duchovnou silou prichádzajú na javisko dejín. Vieru, že Slovanstvo v dejinnom vývoji vystrieda končiace germánske obdobie vyjadruje v citáte: „Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne, každý tvor a každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa (strom Slovanov) kvitne, až vtedy, keď dub (strom Germánov) už dávno odkvitol“  (s. 59). Podľa Ľudovíta Štúra zákon historického vývoja, ktorý určuje chod dejín jednoznačne predpovedá slovanským národom veľkú, slávnu budúcnosť a jedného dňa Slovania prekročia románske i germánske národy míľovými krokmi.

Kritika Slovanov
Štúrove dielo Slovanstvo a svet budúcnosti sa skladá z troch častí. V prvej časti sa však okrem otázky histórie, poslania a budúcnosti Slovanov, venuje aj kritike niektorých slovanských vlastností. Servilnosť a pätolízačstvo odrodilcov v slovanských národoch odsudzuje slovami: „Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu, proti bratskému kmeňu“ (s. 124).
Dôsledok najhorších slovanských vlastností, nesvornosti a nejednotnosti, opisuje takto: „Skutočne je srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý, rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom Turkov. Najprv dlhý čas slúžil Nemcom, bývalej Svätej rímskej ríši, teraz Rakúšanom, Prusom, Sasom. Tam ho trhá a zotročuje taliansky, inde zase maďarský živel, no všade je len zapriahnutý do triumfálneho voza cudzích, len iným buduje honosné stavby a odmenou mu je za toto všetko len posmech, hanba a potupa. Zármutok vzbudzuje pohľad na brehy Labe a Odry a pozdĺž pomoranského pobrežia, kde už vymrela veľká časť tohto národa v najtvrdšom nemeckom otroctve, na severe Talianska takisto zanikla v cudzom národe. V Turecku sa odvrátila od náboženstva svojich otcov a stala sa prisluhovačom tých, čo utláčajú jej bratov“ (s. 44). Vtedajšia slovanská nejednota tu však podľa Štúra musela byť aj v minulosti, lebo: „Ako inak sa mohlo stať, že Maďari mohli prejsť naprieč slovanskými národmi, ktoré akoby boli v najhlbšom spánku, ako sa mohli usadiť na najkrajších rovinách, priamo v ich srdci?“ (s.51).
Ďalej spomína najmä poľské, ale aj iné slovanské kniežatá, ktoré stratili jednotu a upadli do rozdrobenosti, pričom najviac túto nejednotnosť vníma u južných a západných Slovanov, kedy vraví: „Ak mali Slovania niekde dostatočný dôvod na vytvorenie pevných, mocných štátov, potom to bolo určíte tam, kde hraničili s cudzími národmi, teda na Labe, na Odre a na dolnom Dunaji; avšak práve tam vidíme pravý opak. Nikde niet takej rozdrobenosti a rozbitosti, nikde toľko nejednotnosti a svárov ako práve tu: možno sa ešte čudovať, že sa tu všetci bezozvyšku stali korisťou cudzincov?“ (s. 48).

Kritika Západu
V druhej časti svojho diela sa Ľudovít Štúr podujal opísať morálne a kultúrne odlišnosti, ktoré existujú medzi národmi Západu a Slovanmi, nakoľko tvrdí, že podmienkou riadneho štátu je morálna kvalita občanov, bez ktorej štát nemôže fungovať. Štúr, berúc na vedomie najmä kultúrnoduchovnú oblasť, odmietol Západ, ktorý sa stal hmotársky a celú svoju existenciu podriadili len materializmu.
Morálny a duchovný úpadok postihol Západ, kde sa: „ľudia nezaoberajú ničím iným, než zriaďovaním a zveľaďovaním príjemných, dobre zariadených verejných domov a miest určených pre zábavu. Zábava a pôžitok sú bežné slová dňa, na to aby sa dosiahli, je každý prostriedok dobrý“ (s. 71). Štúr však jednoznačne tvrdí, že čím viac sa národ oddáva telesným pôžitkom a čím väčší je jeho morálny úpadok, tým kratšie bude mať tento národ trvanie.
Ako príklad úpadku západoeurópskych národov si berie aj Francúzsko o ktorom tvrdí, že v tomto štáte vládne: „hlboká mravná skaza a jej dôsledkom potom musela byť aj skazenosť v názoroch“ (s. 80). Toto svoje tvrdenie podporuje aj historickými skutočnosťami, kedy spomína: „Rímska republika sa držala vďaka prísnosti a čistote mravov, vďaka najprísnejšiemu podriadeniu sa rozhodnutiam v mene otčiny, ktoré stanovil poradný zbor. No keď aj tu upadla čistota mravov a dôsledná disciplína a na ich mieste sa objavili zlé spôsoby, túžba po pohodlnom živote, a keď ešte Rím vyhlásil, že sa toto všetko dá kúpiť za zlato, tiež museli čoskoro pochovať republiku“ (s. 80).
Podľa Štúra západné národy už nemôžu hrať vedúcu historickú úlohu, pretože nábožensky a morálne upadli. Kritizuje najmä skutočnosť, že ľudia na Západe sa odvrátili od cirkvi, kresťanstva, morálnych zásad i kresťanských myšlienok. „Emancipovaný Západ preto uteká z kostolov tak, ako zo žalára prepustení väzni, vrhá sa do víru všetkých možných životných pôžitkov, a každý tak, ako vie, chlípe plnými dúškami rozkoš, akoby si tým chcel nahradiť odriekanie, ktoré si predtým nechal vnútiť náboženstvom“ (s. 71).
„Západ sa nazdáva, že musí vyraziť do boja proti cirkvi ako takej a musí ju uvrhnúť do záhuby“ (s. 67). „Je však čisto nemožné, aby sa ľudstvo zaobišlo bez cirkvi“ (s. 67).
Podľa Štúra západné národy postihol hlboký mravný úpadok, pri ktorom neváhali vymeniť kresťanskú vieru za rôzne pseudohodnoty, pričom Štúr o tom hovorí: „Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý“ (s. 169).
Štúr ďalej kritizuje vplyv slobodomurárov v západných krajinách, ale aj ideológie, ktoré sa na západe šíria, najmä utopickú ideu beztriednej spoločnosti, pričom o komunizme hovorí: „Nech by sa akokoľvek komunizmus namáhal a predstieral, že chce ľuďom dopomôcť k ich právam, nič nevie o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže lipne na ustanovizniach, ktoré sú nepraktické a neuskutočniteľné, patrí k najdivším výplodom, aké vôbec vzišli z ľudského mozgu. Napriek scestnej, neuskutočniteľnej podobe zbavujúcej ľudstvo dôstojnosti, je na Západe komunizmus veľmi rozšírený. Jeho pôvodnou baštou je Francúzsko a odtiaľ sa šírilo jeho skazonosné učenie do Nemecka, do Švajčiarska a inde“ (s. 78). V spise taktiež vyjadruje presvedčenie, že slovanské a kresťanské národy nepotrebujú západoeurópsky liberalizmus a liberálne teórie.
Štúr sa v tejto časti svojho diela zmieňuje aj o židovskom vplyve (nielen) medzi slovanskými národmi a o Židoch hovorí: „Tento cudzí národ, nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo, a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval v svoj prospech … úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť. Odtiaľ pramení hlboká antipatia našich kmeňov voči tomuto Bohom zabudnutému národu“ (s. 119). Štúr v tomto smere obdivuje politiku cárskeho Ruska a ruské: „opatrenia vlády obmedzujúce samovôľu Židov“ (s. 119).
Po výčitkách morálne skazenému Západu začína Štúr vymenúvať prednosti slovanských národov, ich slávnu minulosť, zásluhy a šľachetné činy zapísané v histórii. Vyzdvihuje usilovnosť, láskavosť, mierumilovnosť, skromnosť a pracovitosť slovanských národov. Štúr vyzdvihuje aj zbožnosť slovanských národov a o kresťanstve hovorí: „Kresťanská idea je zo všetkých tou najvznešenejšou už kvôli svojej ľudskosti“ (s. 65). A na inom mieste k tomu dodáva: „Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym?“ (s. 75).
Na veľké dejinné úlohy Slovanov predurčuje práve ich morálna čistota a kresťanská viera. „Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje. Tento princíp uchovávajúci ľudstvo a štáty sa nesmie stratiť ani v slovanskom štáte, musí zostať nenarušený, živý a posvätný“ (s. 168).
Štúr porovnáva aj dva protiklady a to západný egoizmus verzus slovanská obetavosť. Práve strata obetavosti je najväčšou Štúrovou výčitkou na adresu Západu, pričom Slovania sú naopak schopní sa pre morálne vyššie hodnoty zrieknuť všetkého, keďže zrieknuť sa niečoho menšieho v prospech niečoho väčšieho pre nich nie je stratou, ale obohatením. Slovanské vedomie, že všetci sú zodpovední za všetkých, je opakom západného individualizmu. V Štúrových očiach sa pri porovnávaní dvoch protichodných svetov Slovanstva a Západu jedná o súboj medzi duchovným prázdnom a materializmom Západu a duchovným a mravne čistým Východom, ktorý v tomto porovnaní jednoznačne víťazí.

Trojaký spôsob ako Slovanov politicky oslobodiť
Tretia a zároveň posledná časť Štúrovho diela má názov Trojaký spôsob ako Slovanov politicky oslobodiť. Prvým spôsobom je vytvorenie slovanskej federácie, druhým je austroslavizmus a tretím spôsobom je pripojenie sa všetkých Slovanov k Rusku.
Federáciu Slovanov, ale aj austroslavizmus, kedy by habsburská ríša bola centrom západných a južných Slovanov zamieta. Hlavný dôvod, prečo na rozdiel od iných, najmä českých, slavianofilov zavrhuje austroslavizmus je skúsenosť so sľubmi viedenského dvora. Cisár totiž Slovákom za pomoc proti maďarskej revolúcii sľuboval splniť ich národné požiadavky, no napriek tomu, že sa slovenskí dobrovoľníci postavili na stranu cisárskej Viedne a bojovali proti Maďarom, Viedeň svoje sľuby nesplnila a slovenský národ nechala naďalej v rukách jeho úhlavných nepriateľov. Štúrovo sklamanie z Rakúska a viedenského dvora bolo obrovské a nenapraviteľné, preto vyjadruje vieru v rozpad habsburskej monarchie a dodáva: „Najsmutnejšie na celom Rakúsku je to, že nebude hádam nikoho, kto by prelial slzu nad jeho hrobom“ (s. 145).
V dôsledku toho Štúr pri hľadaní politického východiska z neľahkej situácie slovanských národov začína upierať zrak na Ruské impérium, kedy pripojenie všetkých Slovanov k Rusku označuje za jediný reálny spôsob oslobodenia slovanských národov. Východisko jednoznačne vidí vo veľkej slovanskej ríši, ktorá má vzniknúť na troskách Osmanskej a Habsburskej ríše pod vedením Ruska a ruského cára. Práve predpovedanie dominantného postavenia Ruska, ako zjednotiteľa Slovanstva je hlavnou myšlienkou Štúrovho diela. Rusko ako mohutný, silný a duchovne čistý slovanský štát Štúrovi veľmi imponoval, pričom tvrdí, že: „Nesmierna ruská sila sa tisne vpred, nemožno ju zastaviť“ (s.163). Rusko je pre Štúra vzorom, lebo Rusi sú spomedzi Slovanov jediní (v polovici 19. storočia), ktorí si zachovali štátnu samostatnosť. Rusko má navyše výhodnú geografickú polohu, obrovskú rozlohu, veľký počet obyvateľov, bohatú literatúru a kultúru i silný zahraničný vplyv. Taktiež ruská pravoslávna cirkev je zárukou záchrany kresťanstva a morálky pred nebezpečenstvom západoeurópskeho bezbožníctva a nihilizmu. Štúr vyzdvihuje pravoslávie ako slovanské náboženstvo v neporušenej, čistej forme.
Rusko, ako svet pravého kresťanstva a rýdzeho slovanstva a zároveň silný štát, ktorý dokáže zabezpečiť stálosť a poriadok, má možnosť pomôcť ostatným neslobodným slovanským národom. Štúr preto nabáda slovanské národy na obete pre dosiahnutie lepšej budúcnosti a naliehavo vyzdvihuje potrebu spájania slovanských národov do jedného celku. „Odkedy jestvujeme, nikdy sme nedospeli k zhode, a hoci sme nikdy ani spoločne nekonali, napriek tomu sme všetci rodní bratia, skúšaní tými istými osudmi a čaká nás spoločná budúcnosť“ (s. 43).
Zjednotené slovanské národy by sa už nikdy nestali korisťou agresora a nestratili svoju slobodu. Dejinný vývoj slovanských národov a ich pozdvihnutie prednáša ako nevyhnutný, zákonitý proces, kedy Slovanom predpovedá, že: „Takto každým dňom porastie naša sila, naši úhlavní nepriatelia zoslabnú a vytratia sa a zatiaľ čo nás čaká isté víťazstvo, ich čaká istá porážka. Nijaká sila, ani sila vlád už nie je schopná strhnúť k zemi náš život, ktorý sa nesie v ideáloch budúcnosti. Nešťastie, útlak a prenasledovania budú len skúšobným kameňom našej sily, povzbudením a výzvou pre nášho ducha“ (s. 43). Práve posledná časť spisu Slovanstvo a svet budúcnosti jednoznačne ukazuje, že Štúr videl cestu pre oslobodenie vlastného národa ako aj ostatných slovanských národov vo veľkosti a sile Ruského impéria, pričom v tomto duchu celé dielo aj ukončuje.

Záverom by som len skonštatoval, že veľdielo Slovanstvo a svet budúcnosti je nadčasová výzva slovanským národom, ale zároveň aj niečo ako politický testament národu slovenskému, a preto by si ho mal prečítať každý Slovák a Slovan so záujmom o Slovanstvo. V tomto neprekonateľnom diele je cítiť, že Štúr bol síce sklamaný súčasnou realitou slovanských národov, no zároveň bol skalopevne presvedčený o veľkolepej budúcnosti, ktorá čaká na slovanské národy. 
Na opis Štúrovho pohľadu na budúcnosť Slovanov si dovolím použiť ešte jeden jeho citát, ktorým by som ukončil moje krátke zhodnotenie diela Slovanstvo a svet budúcnosti.  „Kam obrátiť pohľad, kde čerpať nádej, keď srdce, čo vzplanulo láskou k človeku, márne hľadá pomoc na Západe? Tam, na ďalekom Východe, pretože tam je usídlený národ Slovanov, národ budúcnosti!“ (s. 114).

Martin H.

Celé dielo si môžete prečítať TU

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: