Medzinárodné vzťahy, alebo veci treba vidieť v širších súvislostiach!

12. júl. 2011 o 11:03 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Medzinárodné vzťahy, alebo veci treba vidieť v širších súvislostiach!

Veci a všetky problémy politiky a súčasného sveta treba vidieť v širších súvislostiach. V médiách sú dennodenne slušným ľuďom servírované zástupné dôvody, prečo ten ktorý štátnik urobil TO a nie ONO. Slušní ľudia nad tým vždy len krútia hlavou, tí, ktorých táto faloš ešte úplne morálne nevyčerpala za tým hľadajú akúsi logiku. A skutočne, títo ľudia majú pravdu. Politici a štátnici sa snažia plánovať, veci majú svoju logiku a súvislosti treba hľadať v naozaj širokom, doslova medzinárodnom priestore…

Čo hýbe medzinárodnými vzťahmi štátov?

Teraz rýchlo zabudnite na všetko, čo vám trúbia do hlavy demokratické médiá o tom, ako treba po svete šíriť humanizmus, demokraciu, ľudské práva, pravdu a lásku. Ak by silným štátom naozaj o ľudské práva išlo, nevysielali by svoje bojové jednotky do štátov s bohatstvom (napr. Irak), ale do štátov, kde sú tzv. ľudské práva naozaj porušované (napr. africké štáty).

Hybnou silou v medzinárodných vzťahoch je ZÁUJEM štátov. Predovšetkým záujem na bohatstve, posilnení svojho vplyvu a presadení toho, čo chcú.

Metódy posilňovania kapitalistického vplyvu vo svete:

Na úvod len krátka poznámka, namiesto slova kapitalistický sa môže ľubovoľne dosadiť aj iné slovo, napríklad americký, finančnícky, bankársky, sorosovský atď. Všetci vieme, o koho ide…

A teraz už ku konkrétnym metódam. Už čínsky majster vojenského umenia Sun – c´ povedal, že každú vojenskú bitku možno riešiť viacerými spôsobmi – od miernejších až po násilné spôsoby. Sun – c´ napríklad tvrdil, že ak existuje možnosť poraziť nepriateľský štát bez toho, aby si jeho vojaci zašpinili krvou nepriateľa svoje meče, vždy túto možnosť využije! Má to podľa neho mnoho predností, napríklad tú, že neoslabuje stratami na životoch svoje vojsko, no najväčšou výhodou bolo to, že JE TO LACNEJŠIE! Jeho slová potvrdil aj ďalší z vojenských majstrov, nemecký generál z 19. storočia von Clausewitz, ktorý tvrdil, že „vojna je len pokračovaním politiky inými prostriedkami“ – čím chcel povedať, že k vojne pristupuje až vtedy, keď zlyhajú všetky ostatné prostriedky. Nie je bez zaujímavosti, že vojenská filozofia Sun –c´ua i von Clausewitza sa dnes vyučuje aj na americkom West Pointe…

Poučený týmito názormi môžeme teraz vidieť kapitalistickú medzinárodnú politiku zreteľnejšie – na rozšírenie kapitalistického vplyvu vo svete sa používajú:

1. bezkontaktné metódy (zmena moci „zvnútra“ – napríklad farebné revolúcie)
2. kontaktné metódy (zmena moci „zvonka“ – vojenské ťaženia proti štátom)

Princíp ich používania je jasný – ak nedosiahneme úspech bezkontaktnými metódami (napríklad nami financovaný politik napriek masívnej kampani nevyhraje voľby), pristupujeme ku kontaktným metódam (ozbrojená intervencia a násilné zvrhnutie vlády).

Princíp použitia bezkontaktných metód zmeny politickej moci je možné študovať na prípadoch tzv. farebných revolúcii. Ich scenár bol v každej krajine od roku 1990 rovnaký.

1. Uvedieme si to na jednom zovšeobecňujúcom prípade, ktorý jasne demonštruje použitie bezkontaktných metód:

Ukrajina bola do roku 2004 národne suverénnou a politicky nezávislou krajinou. Politici odmietali predať svoje štátne podniky a národné bohatstvo, keďže milióny, ktoré tieto podniky tvorili, plynuli do štátnej pokladnice. V roku 2004 sa uskutočnili v krajine voľby, ktoré vyhral národne – suverenistický politik Viktor Janukovič. Bezprostredne po voľbách sa však uskutočnili protesty, ktoré médiá označili ako oranžovú revolúciu.
Vedené boli blokom neúspešných strán, na čele ktorého stáli Viktor Juščenko a Júlia Tymošenková. Tento blok získal masívnu podporu zo západu, predovšetkým z účtov Nadácie otvorenej spoločnosti finančného špekulanta Georga Sorosa. Demonštrácie boli pripravované pre prípad neúspechu vo voľbách, o čom svedčí aj skutočnosť, že sa tzv. demokratická opozícia takýmito protestami pre prípad neúspechu vyhrážala ešte pred voľbami. Po týchto protestoch a nátlakových akciách zaplatených západnými finančníkmi sa uskutočnili nové voľby, v ktorých tzv. demokratická opozícia vyhrala. Prvým krokom, ktorý „oranžoví“ po svojom nástupe k moci ohlásili, bola privatizácia štátnych podnikov, ktoré doslova „za babku“ získali „zahraniční investori“. Do konca volebného obdobia v roku 2009 bola Ukrajina rozpredaná…

Príklady farebných revolúcií –

1996 – Bulharsko
1998 – Slovensko
2000 – Juhoslávia*
2003 – Ružová revolúcia v Gruzínsku
2004 – Oranžová revolúcia na Ukrajine
2005 – Tulipánová revolúcia v Kyrgizsku

* úspešná až po použití kontaktných metód, viď nižšie

Viac o technike, taktike a metodike farebných revolúcii napríklad tu – http://www.protiprudu.info/proamericki.htm

Čo ale v prípade, ak tieto bezkontaktné metódy nebudú účinné? Ako sa používajú kontaktné metódy si vysvetlíme na príklade iného štátu:

 2. na príklade Srbska –

Srbsko (v tom čase ešte Juhoslávia) bolo do roku 2000 národne – suverénnou a politicky nezávislou krajinou. V rokoch 1996 a 1997 sa v Juhoslávii uskutočnili protivládne protesty tzv. „demokratickej opozície“. Tieto boli vedené Vukom Draškovičom a Zoranom Djindjičom, ktorí sa netajili tým, že podporu získali od západu, najmä od amerických finančníkov. Vynaložené prostriedky však v tomto prípade nepriniesli úspech a Srbi podržali v kresle prezidenta Slobodana Miloševiča. Rok po protestoch v Belehrade, v roku 1998 sa rozhorel dovtedy tlmený problém albánskych separatistov a teroristov v Kosove. Tieto problémy využilo NATO, ktoré v marci 1999 začalo bombardovať Juhosláviu. Nálety mali donútiť prezidenta Miloševiča k rezignácii. Bombardovanie skončilo v júni 1999. Krátko na to využila ťaživú situáciu spôsobenú bombardovaním tzv. „demokratická opozícia“, ktorú opäť viedli Draškovič s Djindijčom, opäť s americkou pomocou. V zmenenej spoločenskej situácii odstránili prezidenta Miloševiča, ktorého vydali do Haagu, kde zomrel v roku 2006. Prípad Juhoslávie je učebnicovým príkladom kontaktných metód americkej zahraničnej politiky. Tam, kde nefunguje „zmena zvnútra“, to znamená, rozloženie existujúceho národného systému, nastúpi „zmena zvonka“ teda vojenský úder, aby v zmenených podmienkach bolo možné presadiť svoje záujmy a vplyv. Ak by sme chceli situáciu v Juhoslávii porovnať napríklad s Irakom, ktorý bol pod vedením Saddáma Hussajna tiež nezávislým štátom, našli by sme jeden rozdiel. Keďže v Juhoslávii nebol otvorený ako v prípade Iraku pozemný front (NATO Juhosláviu len bombardovalo, do Iraku USA vyslali aj pozemné jednotky), nedošlo v Juhoslávii k fyzickému odstráneniu inštitúcii prezidenta Miloševiča. V Iraku bola vláda prezidenta Hussajna rozmetaná a v tomto politickom vzduchoprázdne boli vytvorené nové, tzv. prozápadné demokratické štruktúry.

Ďalší rozdiel je treba hľadať aj v prípade Juhoslávie a Bieloruska – napriek dvojnásobnému neúspechu prozápadnej revolúcie v Bielorusku si USA nedovolili zaútočiť na Bielorusko. Súvisí to s postavením Ruska v časoch bombardovania Juhoslávie a dnes. Kým na konci 90. rokov sa Rusko pod vedením prozápadného prezidenta Jelcina zmietalo v obrovských vlastných problémoch, dnes, pod vedením Putina a Medvedeva nedopustí to, čo dovolilo v roku 1999 v Juhoslávii. Bielorusko je teda nateraz použitia kontaktných metód uchránené…

Ku kontaktným metódam by sme mohli voľne priradiť ešte jednu metódu, ktorá má ekonomický charakter – hospodárske embargo, t.j. obmedzenie, alebo absolútne vylúčenie obchodovania s krajinou. Podstatou hospodárskeho embarga je vyhladovať štát a týmto spôsobom ho prinútiť, aby konal to, čo chceme. V mediálnom prostredí sa označuje ako „sankcie“, pravdepodobne z dôvodu, aby demokratické médiá vyvolali u svojich čitateľov a divákov pocit, že istý štát je za niečo trestaný. Pritom nejde o nič iné, ako o zneužitie dominantného ekonomického postavenia. Z pohľadu štátu prichádza po rozsiahlom embargu k viditeľnému ekonomickému oslabeniu. Príklady ekonomického embarga, hospodárskej a politickej izolácie:

– USA a Kuba (po kubánskej kríze prijali USA záväzok, že nikdy vojensky nezaútočia na územie Kubánskej republiky, ani nebudú podporovať zmenu režimu na Kube – embargo ostalo preto ako jediná možnosť)
– Tzv. západné krajiny a Bielorusko (prostredníctvom izolácie a menových atakov máme možnosť sledovať, ako je oslabovaný jeden z posledných národno – suverénnych režimov Európy)

Záver

Tieto skúsenosti by nás mali priviesť k jednotnému názoru na to, čo sa deje vo svete a čo sa deje aj u nás, nakoľko u nás prebehla v roku 1998 jedna z prvých farebných revolúcií a po nej aj rozsiahly výpredaj strategického majetku. Dnes USA a tzv. demokratický západ vytrvalo útočia na národno – suverénne režimy bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka či iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda A koniec koncov, pre novovznikajúci národo – suverénny režim ani nemusíme chodiť tak ďaleko. Viktor Orbán v Maďarsku už ohlásil obmedzenie vplyvu prozápadných médií, široké zdanenie bánk a realizoval novú, nacionalistickú ústavu. Aj keď niektoré Orbánove kroky sú celkom zjavne namierené proti nám, Slovákom, mali by sme sa z toho, čo robí, skôr poučiť, ako nadávať…

-aktivista-

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: