Justičná vražda prezidenta – mučeníka Dr. Jozefa Tisa

18. apríl. 2011 o 23:09 | Kategória: História | Komentáre vypnuté na Justičná vražda prezidenta – mučeníka Dr. Jozefa Tisa

Osemnásteho    apríla   si   pripomíname   tragickú  udalosť. V tento   deň  v roku 1947 popravili nášho prvého a zatiaľ jediného skutočne slovenského    prezidenta. Pod popravu sa podpísala zradná benešovsko-boľševická kľuka, tak  nenávidiaca slovenský národ a jeho štátnosť. Justičná vražda bola zvrhlým zadosťučinením pre všetkých čechoslovakistov, pre ktorých bol žijúci Tiso pripomienkou veľkosti slovenského národa. Čechoslovakisti a boľševici sa po druhej svetovej vojne ako besné psy vysporiadali so všetkým, čo i len trochu pripomínalo nedávnu  minulosť slovenskej slávy a štátnosti. 40-ročná boľševická poroba dokonala svoje, Tiso ako aj naša štátnosť bola pošpiňovaná, no žiaľbohu ani výmena režimov po roku 1989 nevniesla svetlo na toto obdobie.

Zarmucujúce je hlavne to, že ani po obnovení slovenskej štátnosti sa nenašla  vláda, ktorá by mala záujem očistiť meno veľkých mužov národných dejín a to najmä nášho prvého prezidenta.

Po tom, ako mu americké vojsko v máji roku 1945 prerezalo cestu, zostal Jozef Tiso v kláštore kapucínov v Bavorskom Altöttingu, kde ho o krátky čas našli americké okupačné úrady, zatvorili ho do koncentračného tábora, v ktorom prešiel tvrdou kalváriou hladu, bitia a mučenia. Napokon ho vydali do rúk českých komunistov, ktorí ho poslali do rúk národného kata Daxnera a jeho komunistického „národného” súdu.

Súd s prezidentom Slovenskej republiky a predsedom HSĽS Jozefom Tisom sa po jeho uväznení  v roku 1945 začal 2.decembra 1946 pred Národným súdom v Bratislave. Proces sa čoskoro stal jednou z najsledovanejších udalostí verejného života. V ten istý deň predsedníctva ÚV KSČ a ÚV KSS na spoločnom zasadnutí v Prahe označili Tisov proces za „prvoradú politickú úlohu“.  Českí a slovenskí komunisti sa dohodli o spôsobe konania a o výsledku tohto procesu. Tým bol Tiso vopred odsúdený na trest smrti. Proces bol politickou fraškou! Švajčiarsky denník Basler Nachrichten vo svojom vianočnom vydaní priniesol obšírny referát o politickej situácii na Slovensku, v ktorom kvalifikoval Tisov proces „predovšetkým ako zúčtovanie panujúceho systému so samostatným Slovenským štátom za Tisu“.

Členmi senátu boli: predseda JUDr. Igor Daxner a šiesti prísediaci (všetci evanjelického vyznania alebo komunistickí ateisti). Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor plukovník JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli Ernest Žabkay a Martin Grečo. 15. apríla 1947 vyniesol senát Národného  súdu v Bratislave rozsudok v procese s Jozefom Tisom,   Alexandrom Machom a Fredinandom Ďurčanským (posledný menovaný v neprítomnosti).   Išlo o proces s tromi poprednými predstaviteľmi slovenskej štátnosti (1939-1945). Obvinení boli obžalovaní z domácej zrady, zrady na povstaní a kolaborácie s nacizmom (Obviniť predstaviteľov vlády za to, že bránili vlastný štát dokážu iba komunisti a zvrátení čechoslovakisti…).

Rozsudok znel pre Jozefa Tisu a Ferdinanda Ďurčanského trest smrti povrazom. Prípad Alexandra Macha bol bezprostredne pred vynesením rozsudku z pojednávania vylúčený zo zdravotných dôvodov. Trest odňatia slobody na 30 rokov mu súd uložil až o mesiac. Proces svojim priebehom, výsledkami, sprievodnými okolnosťami a napokon aj dôsledkami mal všetky znaky politického procesu.  Tisov proces bol komplikovaný, pretože nešlo o jednoznačný prípad. Pre jedných bol Jozef Tiso zločincom a zradcom, pre druhých záchrancom národa, ba pre ďalších svätcom. Proces sprevádzala aktivita Tisových priaznivcov aj odporcov. Za „šetrný spôsob“ riešenia prípadu sa prihovárali aj slovenskí biskupi, za prepustenie prezidenta sa na viacerých miestach konali demonštrácie. V zahraničí sa angažoval najmä Ďurčanského Slovenský akčný výbor. Zatiaľ, čo postoje ZSSR boli každému jasné a ich jediné prianie bola Tisová poprava, veľvyslanec USA Arthur Schoenfeld sa intervenoval na úrade vládneho delegáta ČSR pri Spojeneckej kontrolnej komisii v tom zmysle, že Tiso musí byť popravený a že je nepredstaviteľné, aby mu bola udelená milosť. Komunisti pripisovali procesu dôležitú úlohu aj v súvislosti so svojím mocenskopolitickým ťažením proti Demokratickej strane. Demokratická strana v podstate rátala aj stým, že Tiso dostane trest smrti, ale jej vedúci predstavitelia sa usilovali zabezpečiť, aby v tom prípade dostal milosť. Uvedomovali si možné politické aj sociálno-psychologické dôsledky uskutočnenia hrdelného rozsudku.

Po vynesení rozsudku sa rozpútal politický zápas o to, či má prezident udeliť Tisovi milosť. Predsedníctvo SNR rokovalo o udelení milosti 16. apríla 1947 a pre odlišnosť názorov zástupcov KSS a DS nezaujato nijaké stanovisko. Rozhodnutie teda ostalo na vláde. Tá sa ocitla v paľbe stanovísk pre a proti. Prezident Beneš napísal predsedovi vlády Klementovi Gottwaldovi list, v ktorom zdôraznil, že sa podrobí rozhodnutiu vlády, pretože nemožno pripustiť, aby sa vyvolal zásadný rozpor medzi vládou a hlavou štátu. Ale Beneš si už roky prial vidieť popravu Jozefa Tisu, ako sa sám vyjadroval počas vojny „Tiso musí visieť”. Vláda ČSR sa v ten istý deň po viac ako trojhodinovom rokovaní vyslovila väčšinou hlasov proti udeleniu milosti. Pri konečnom hlasovaní z prítomných 23 členov vlády 17 hlasovalo za odmietnutie milosti a iba 6 za omilostenie. Prezident Beneš hoci mal ústavné právo konať nezávisle od odporúčania vlády, milosť Tisovi odmietol.

Za milosť Tisu sa prihováralo viacero zahraničných osobností napr. veľvyslanec Veľkej Británie Philipp Nichols, predseda SNR Jozef Lettrich, diplomatický zástupca Svätej stolice F. Forni, westminsterský arcibiskup Griffin… Na pražský hrad prišlo spolu 315 žiadostí o milosť pre Tisu, z toho 29 zo zahraničia, ktoré však doposiaľ neboli zverejnené.

18. apríla bol v skorých ranných hodinách na dvore Justičného paláca v Bratislave popravený obesením prvý prezident Slovenskej republiky, katolícky kňaz ThDr. Jozef Tiso.

Z obavy pred masovou reakciou slovenského národa na tento politický zločin českých centralistov Benešovho tábora i predákov KSČ s ich slovenskými kolaborantmi všetky ozbrojené sily boli v najvyššej pohotovosti. Na Morave boli koncentrované celé divízie vojska a na železničných staniciach na Slovensku boli pripravené súpravy vlakov pre prípadné deportovanie vzbúrencov. Národ aj na radu svojich duchovných vodcov sa však utiahol do kostolov, kde sa celebrovali sv. omše a zvony zvonili na výraz národného smútku. Iba na verejných miestach došlo k demonštrovaniu pokojného rázu (rozdávanie letákov a obrázkov Dr. J. Tisu – len jedna študentská organizácia ich rozšírila v 25-tisícovom náklade). Ich pôvodcovia boli tvrdo stíhaní.

Krátko pred popravou Dr. Jozef Tiso nadiktoval svojmu spovedníkovi toto posolstvo pre slovenský národ:
„V  duchu  tejto   obety,   ktorú  prinášam,   odkazujem  slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel   slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon stvoril a do národa a každého jeho príslušníka vštepil. Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život, a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomínali na mňa, tak i ja  budem  za  vás  prosiť  vševládneho   Boha,   aby národu slovenskému v jeho životnej borbe za Boha a národ žehnal, aby národ žehnal, aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

V noci 19. apríla 1947 o 1. hodine, dala polícia pochovať telo Jozefa Tisu v jednom z troch pripravených hrobov na Martinskom cintoríne v Bratislave. Cirkevný obrad vykonal saleziánsky kňaz Jozef Stašo, ktorý vykonával službu ako väzenský kaplán.

Prvý a hlavný Tisov „zločin” bol, že nechcel padnúť do záhuby s celým českým štátom, ale chcel zachrániť Slovensko vo vtedajších politických okolnostiach. Drvivá väčšina slovenského národa stojí za Tisom, lebo sa mu za štátnej samostatnosti podarilo uchrániť svoj národ od vojny a ušetriť mu nezmerateľné múky, ktoré museli znášať iné národy. Tisova hrdinská smrť je ako záloha krvi pre budúcu nezávislú Slovenskú republiku. Tiso nezomrel ako vinný. Položil svoj život ako krvavú obetu na oltár svojej otčiny. Boh, ktorý ho prijal na milosť, neodmietne túto čistú obeť, ale posvätí ňou ideu, za ktorú bola obetovaná. Dr. Jozef Tiso nezomrel nadarmo.

V týchto dňoch dokončili na dvore bratislavskej väznice jednu zo smutných tragédií, ktoré tak často postihujú osudy bojovníkov za slobodu. Tiso sa stal nástupcom Andreja Hlinku, vytrvalého a zoceleného obrancu práv Slovákov. Hlinka bol jeho vzorom. Ľud preukázal Tisoví svoju prítulnosť aj v čase jeho politického pádu. Všetci ľudia tohto malého, usilovného národa verili práve tak, ako vtedy mladý duchovný, keď sa chopil vážneho činu, pre ktorý teraz obdŕžal tvrdý súdny výrok, že majú právo na vlastný štátny domov. Tejto tragédii odvážneho kroku padol za obeť muž, ktorý veril v spravodlivosť svojej veci.

V najbližšom období sa v slovenských pútnických miestach konali púte, na ktorých sa prevažne mladí veriaci modlili za Jozefa Tisu. (Marianka 30 tisíc, Šaštín 50 tisíc, Komjatice, Trenčín, Ružomberok, Modrý Kameň, Topoľčany, Prešov, Stropkov, Nitra, Bobrov, Dubnica a mnoho ďalších miest a obcí).

Tiso sa stal pojmom, zosobnením najvyššej národnej méty, personifikátorom ideálu slovenskej štátnosti. A keď vietor rozvial zvesť jeho smrti, rozvial aj jeho ducha po celom Slovensku. Jeho duch žije, silnie, mohutnie a dožije sa po prehnaní víchrice božského hnevu a do rúk národa slovenského vráti sa jeho vláda. Nebudeme sa vracať, ale začneme budovať tam, kde Tiso prestal.

(SM)
Zdroj – Prúty

Súvisiace – Priebeh zatknutia, väzenia, politického procesu a justičnej vraždy prvého prezidenta Dr. Jozefa Tisa

 

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: