Fašista či národovec??? Uvidíme, čo sa nám práve hodí!!!

9. apríl. 2011 o 18:27 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Fašista či národovec??? Uvidíme, čo sa nám práve hodí!!!

Nemám rada Václava Havla a nikdy som ho ani rada nemala. V období „nežnej revolúcie“ mi išiel neuveriteľným spôsobom na nervy, ani sama neviem, prečo. Samozrejme, že môj pohľad na „nežnú revolúciu“ a udalosti, ktoré nasledovali bezprostredne po nej, bol a je ovplyvnený mojim vekom, názormi rodičov a ľudí, ktorých som v tomto období mala okolo seba. Cez to všetko som osobu Václava Havla vnímala ako nejakého šaša vytiahnutého spod stola, ktorý sa práve hodil do behu udalostí, do scenára. To bol možno aj dôvod, prečo som si nedávno kúpila knihu Jana Bauera Necenzurovaný životopis Václava Havla a tá ma len v mojom názore utvrdila. Ale nechcem tu písať o niekdajšom porevolučnom prezidentovi Československa. V knihe ma zaujala kapitola pod názvom Zánik Československa. Je treba povedať, že knihu napísal český autor a jeho pohľad na vtedajší rozpad republiky je vnímaný z pohľadu českého občana. To, kto stojí skutočne za rozpadom republiky, myslím si, že doteraz nie je veľa ľuďom jasné. Zásluha sa prikladá Vladimírovi Mečiarovi, hoci pomaly začína vychádzať na povrch, že tým, kto to začal, bol Ján Čarnogurský a Vladimír Mečiar len dielo dokonal, nakoľko nemal v „rozbehnutom vlaku“ na výber. Toto všetko však nie je teraz podstatné. Podstatné je, že v kapitole Zánik Československa sa spomínajú oslavy výročia vzniku Slovenského štátu, ktoré sa konali v marci 1991. Tie boli v tomto období vnímané slovenskými politikmi a slovenskou verejnosťou s pochopením, konali sa oficiálne a bez väčšieho policajného dozoru. Skrátka „vlak bol rozbehnutý“ a politici potrebovali podporu verejnosti na uistenie, že rozdelenie Československa je správna vec a Slováci si ho prajú.
Nakoľko protesty proti spoločnej republike silneli, Václav Havel prišiel 14. marca 1991 do Bratislavy a napriek upozorneniam sa vybral pešo, len v sprievode ochranky, na námestie SNP, kde sa konala manifestácia. V knihe sa píše: „Sfanatizovaní demonštranti ho samozrejme poznali a Havel sa musel pred ich útokom schovať do auta, do strechy ktorého potom rozzúrený dav búchal päsťami. Celému incidentu samozrejme venovali pozornosť všetky svetové médiá a vzhľadom k povesti veľkého demokrata, ktorej sa Havel tešil, boli demonštranti mnohými novinármi označení za fašistov. O mesiac neskôr prezident pri svojom pobyte vo Vysokých Tatrách povedal denníku Národná obroda: -… nedorozumenie, ku ktorému v marci došlo v Bratislave, môj vzťah k Slovákom nezmenilo. Prekvapilo ma niečo iné. Niečo, čo nesúvisí s mojou osobou. Ľudia na ulici vykrikovali fašistické, antisemitské heslá a bol som presvedčený, že to slovenská strana ostro odsúdi… ale myslím, že niektoré politické strany zostali bokom… Chcem to povedať jasne – hlavní vinníci nie sú tí sfanatizovaní mladí na námestí, ale tí, ktorí ich otrávili, zmobilizovali.“
Takto nejako boli teda vtedy zahraničnými novinármi, českou verejnosťou a československým prezidentom vnímaní tí, ktorí mali záujem o samostatnú Slovenskú republiku, tí, ktorým sa nepáčila nadvláda a diktovanie inej krajiny, tí, ktorým vadil prezident Havel a jeho konanie ako neobmedzená amnestia, zrušenie zbrojárskeho priemyslu na Slovensku a ponechanie výroby len v Čechách… A čo robili slovenskí politici? Tým v tomto období ľudia, ktorí konali v presvedčení, že pre Slovensko chcú len to najlepšie, vyhovovali a tak prešli mlčaním aj „útok“ na prezidenta. V ich očiach sme vtedy neboli fašisti, nacisti či extrémisti. Boli sme národovci, ktorí bojovali za práva Slovákov. A im to prišlo vhod.
Lenže doba sa otočila a boj za Slovensko už nemusíme viesť s inými krajinami v zmysle, aby sme sa od nich odtrhli, aby sme sa vymanili z pod ich nadvlády. Boj za Slovensko zmenil podobu, musíme zaň bojovať a chrániť ho najmä pred vlastnými občanmi, pred poslancami, ktorí štát korumpujú, rozpredávajú, rozkrádajú…, pred poslancami, ktorí slovenskú štátnosť pošliapali, hodili ju pod nohy židovským diktátorom, nechránia ho pred inými národmi… A samozrejme, keď sa nájde skupina ľudí, ktorá na tieto skutočnosti upozorňuje verejne, lebo veď predsa máme demokraciu, slobodu slova a každý môže svoj názor povedať otvorene, takže keď sa nájde takáto skupina ľudí, ktorá im nepritakáva, ktorá neskloní hlavu a nezobe im z ruky lži, ktoré ponúkajú vo svojich vystúpeniach, označia ich za extrémistov, fašistov, nacistov a fanatikov. Širokej verejnosti svojimi vystúpeniami a vhodnou úpravou faktov tak vymyjú mozgy, že tá im napriek tomu, že vidí a cíti ich klamstvá, všetko uverí.
A tak sa len pýtam, dokedy budú ľudia zmýšľajúci národne, označovaní za fašistov, prenasledovaní a bití? Dovtedy, kým táto vydarená vláda nepochopí, že Slovensko teraz nečelí len ich skorumpovanej politike, ale aj extrémistickým silám narastajúcim v Maďarsku, ktoré sú tým silnejšie, čim je naša vláda k ich rozhodnutiam nevšímavejšia? Keď pochopia, že juh Slovenska je slovenským len na neprekreslených mapách? Keď Cigáni začnú bez zábran okrádať a napádať aj ich samých a ich rodinných príslušníkov? A keď to konečne tie zadubené hlavy pochopia a priznajú, potom budú celí šťastní, že Slovensko má národne zmýšľajúcich mladých ľudí a využijú ich k tomu, aby zachraňovali to, na čo oni pri svojej chamtivosti kašľali? Potom zrazu budú verejnosti predstierať dôležitosť národného zmýšľania a nutnosť pripojiť sa k národovcom, niekdajším „fašistom“? Takže fašisti či národovci? Uvidíme, ako sa to práve vládnúcim politikom hodí.
Tento článok by som možno ani nepísala, ale pobúrila ma reportáž TV JOJ, kde informovali o prepadnutom mladom mužovi. Jeden deň to označili za  brutálny útok a na druhý deň, keď zistili, že išlo o člena SP, tak medzi riadkami komentujúceho redaktora sa dalo bez problémov vyrozumieť, že veď vlastne o nič nešlo, veď zbitý bol len člen Slovenskej pospolitosti. Možno raz sa dočkáme aj toho, keď ľudí bojujúcich proti násiliu brutálnym a zákerným násilím niekto tiež označí za extrémistov. Možno aj ich niekto konečne zatvorí, možno aj na nich pošle policajný výjazd, kukláčov, ťažkoodencov či vodné delá a redaktor v správach povie: „Veď to bol len človek bojujúci proti násiliu násilím.“
Ak v dnešnej spoločnosti pripadá „férovka sedem na jedného“ hoci aj jednému človeku v poriadku len preto, lebo človek vystupujúci z auta po celodennej práci je člen Slovenskej pospolitosti, potom v tejto spoločnosti nie je niečo v poriadku. Takáto spoločnosť si nezaslúži a nie je hodná toho, aby za jej práva a názory niekto bojoval.

Tea Nachtigal

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: