Rozprávka(?) o zakliatej krajine

17. marec. 2011 o 19:58 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Rozprávka(?) o zakliatej krajine

Počas jarných prázdnin som cestovala aj so svojou sedemročnou vnučkou rýchlikom Moravia na trati Bohumín – Bratislava. V starom Měste u Uherského Hradišťa do nášho kupé prisadla moravská babička, ktorá taktiež cestovala so svojou vnučkou, ako som sa neskôr dozvedela, tiež sedemročnou. Obidve dievčatká sedeli pri okne a babička z Moravy im trpezlivo vysvetľovala: pozrite, tam na tých pooraných poliach je zasiate obilie, teraz prechádzame cez krásny borovicový les, pozrite sa, tie veľké kladivá to sú vrtné veže, pretože v okolí Hodonína sa nachádzajú ložiská ropy, no a teraz pozrite koľko slnečných kolektorov na výrobu elektrickej energie zo Slnka, no a teraz si dobre zapamätajte názov Lanžhot, je to posledná obec, vlastne teraz je to najmladšie mestečko v celej republike, ktoré sa nachádza pred riekou Moravou, no a keď túto rieku prejdeme, prídeme na Slovensko, ktoré je dnes samostatnou republikou … no ale ešte si všimnite tie prekrásne vinohrady, ktoré svedčia o pracovitosti a húževnatosti moravského ľudu. Dievčatká všetko s otvorenými pusinkami sledovali a nestačili sa ani na nič opýtať, pretože vlak rýchlo uháňal a kým si stihli zapamätať to, čo babička rozprávala, už mali pred očami inú scenériu.
Zrazu moja sedemročná vnučka zajasala: Pozrite, už sme prešli rieku Moravu, už sme na Slovensku, však starenka, už sme doma! Áno dieťa moje, už sme na Slovensku, táto krajina sa volá Slovenské Pomoravie alebo Záhorie.
Vlak uháňal a v kupé ostalo zrazu ticho. Moravská babička prestala upozorňovať dievčatká na to, čo jej oči videli cez okno vlaku. To ticho bolo naraz nepríjemné aj pre mňa, pretože som nevedela, čo sa v hlave spolucestujúcej deje, aké asociácie v nej vyvoláva pohľad z okna… Nepríjemné ticho prerušila otázka jej vnučky: “Babičko, proč nic neříkaš?” “A co mám? Vždyť se cítim, jako by sme projíždeli zakletou krajinou.”
A bolo to vonku. Až vtedy som si všimla, čo som predtým, cestujúc touto traťou nevidela, alebo nechcela vidieť: neobrobené zaburinené polia, borovicové porasty, v ktorých sa povaľovali kadejaké papeky, zvyšky pováľaných stromov, čo ozaj vzbudzovalo dojem zakliatej hory, špina okolo trati… Ešte aj tie Kúty, prvá rýchliková stanica, vyzerala veľmi biedne, ošumelo a neupravene oproti železničným staniciam na moravskej strane. V duchu som si kládla otázky: ako je to možné, že na slovenskej strane je takto zdevastovaná pôda, prečo nikto nevyčistí les, prečo je toľko neporiadku okolo trati, a prečo máme toľko nezamestnaných, keď je tak veľa nevykonanej práce?!
 Doma si sadám k televízoru, z ktorého sa ozýva: nezamestnanosť na Slovensku stúpa, potraviny zdraželi a s príchodom jari ešte len zdražejú, železnice idú prepúšťať ešte v tomto kalendárnom roku 3000 pracovníkov … a samé Jóbové zvesti.
 Pani premierka, prosím a vyzývam Vás, sadnite si na vlak a prevezte sa traťou Bratislava – Břeclav, a dobre sledujte, aký pohľad sa Vám naskytne z okna. Hlavne dobre si všimnite ten rozdiel medzi východnou a západnou stranou rieky Moravy. A určite zoberte so sebou p. ministrou dopravy, pôdohospodárstva, životného prostredia a nech sa prejavia ako dobrí hospodári. Nech nemusia sedemročné deti z cudziny vyprávať, že cestujú alebo cestovali zakliatou krajinou. (Nemám na mysli len deti z Česka, ale aj z Nemecka, Poľska či Maďarska, pretože táto trať je medzinárodná.) Ako Slovenku ma to hlboko uráža, pretože do doby, pokiaľ neboli “pochované” naše prosperujúce družstvá, vôkol tejto trate sa rozprestierali lány obilia, repky olejky, slnečnice, kukurice.
 Niečo je tu nezdravé: hromada nezamestnaných, hromada neobrobenej pôdy, (pritom hromada hladujúcich ľudí), hektáre zdevastovaného a chorého lesa a kilometre špinavých vodných tokov…

Starenka z Dúbravky

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: