Najpamätnejší deň Slovákov – 14. marec 1939 – vznik Slovenskej republiky – obnovenie slovenskej štátnosti

12. marec. 2011 o 11:21 | Kategória: História | Komentáre vypnuté na Najpamätnejší deň Slovákov – 14. marec 1939 – vznik Slovenskej republiky – obnovenie slovenskej štátnosti

zasadanie-slovenskeho-snemu.jpgZákon o autonómii Slovenskej krajiny, vynútený rozhodnutím výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, 6. októbra v Žiline, nemohol splniť všetky podmienky, ktoré potreboval nový slovenský život. Slovenský národ túžil po takej slobode, ktorá by zabezpečila nehatený vzrast jeho života na každom poli. Slováci, ktorí s veľkou pozornosťou sledovali vývin medzinárodnej politickej situácie a poznali ťažkosti spravodlivého vyrovnania s Čechmi najmä na poli hospodárskom, prichádzali k presvedčeniu, že autonómia Slovenskej krajiny je len dočasným a prechodným riešením štátoprávneho postavenia Slovenska. Slovenský národ chcel žiť na území svojej vlasti v takom postavení, v ktorom by mohol podľa svojej vôle a zo svojej práce slúžiť iba svojim vlastným záujmom.

Pravda, i Čechom bolo ťažko zriekať sa nadvlády nad Slovenskom, hoci sa neraz dokázalo, že české  krajiny na Slovensko doplácajú. V Prahe s autonómiou Slovenskej krajiny napokon súhlasili, ba poukazovalo sa i na zvýšený význam Slovenska v druhej Republike, ale Česi sa správali pri tom všetkom tak, ako by zákon o autonómii Slovenska ani nejestvoval a všetkými  prostriedkami chceli  vládnuť a výkonnú moc na Slovensku udržať vo svojich rukách. Českí generáli naliehali na slovenskú vládu aby právomoc krajinského úradu, políciu a žandárstvo podriadili vojsku. Nariadenia slovenskej vlády nadobúdali platnosť až potom, keď ich schválil a podpísal prezident republiky.

Obchodné dohody s cudzinou uzavierala pražská vláda bez ohľadu na záujmy Slovenska a pre oprávnené hospodárske požiadavky Slovenska nebolo na českej strane ani teraz dosť porozumenia. S takouto autonómiou nemohli byť Slováci spokojní. Ale neboli spokojní ani Česi, ktorí žili na Slovensku a nechceli sa vžiť do nových pomerov.

V týchto nevyjasnených pomeroch český generál Fridrich Homola, veliteľ divízie v Banskej Bystrici, s vedomím a so súhlasom pražskej vlády, odhodlal sa na vojenský puč a 10. marca dal po celom Slovensku vylepiť plagáty, v ktorých oznamoval, že všetku moc na území Slovenska preberá do svojich rúk vojsko. Vojsko a žandárstvo, posilnené oddielmi, ktoré si generál Homola povolal z českých krajín, obsadilo úradné budovy, na miesta slovenských úradníkov dosadilo prívržencov starého československého režimu, celé stovky slovenských národovcov zatklo a odviezlo do väzenia na Moravu. Na Slovensku zaviedla vojenská vláda výnimočný stav, situácia bola napätá, ale Slováci nebrali vojenský puč vážne ani vtedy, keď prezident Republiky pozbavil úradu ministerského predsedu Dr. Jozefa Tisu a iných členov vlády autonómneho Slovenska. Hoci situácia na Slovensku bola veľmi spletitá a väčšina slovenských politických činiteľov sedela v českých väzeniach, slovenský národ sa postavil  proti vláde českých generálov lebo v tomto vojenskom puči videl posledný pokus o udržanie a upevnenie českej moci na Slovensku.

Búrlivý priebeh mal vojenský puč najmä v Bratislave, kde sa Hlinkova Garda a akademická mládež postavila na odpor proti vojsku a žandárstvu a časť týchto oddielov odzbrojila a zmocnila sa verejných budov. Statočný gardista Anton Kopal padol ako posledná obeť českého panovania na Slovensku.

V tejto situácii, ktorá znamenala úplný  rozvrat pomerov v druhej Republike, dostal ministerský predseda Dr. Jozef Tiso pozvanie k ríšskemu kancelárovi Adolfovi Hitlerovi do Berlína. V hlavnom meste nemeckej ríše prijali Dr. Jozefa Tisu so všetkými poctami, ktoré patrili hlave cudzieho štátu. Dr. Tiso mal hneď po príchode rozhovor s ministrom zahraničných vecí von Ribbentropom a potom s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom. Nemeckí štátnici, ktorí poznali húževnatý boj slovenského národa za jeho národné práva, upozornili predsedu slovenskej vlády na nebezpečenstvo hroziace v Česko-Slovenskej republike, ktorá nevie zaistiť bezpečnosť občanov a poriadok v štáte.  Súčasne upozornili Dr. Jozefa Tisu, že toto nebezpečenstvo môže priniesť pohromu i slovenskému národu, ak sa Slováci nebudú vedieť rýchlo rozhodnúť. Predseda vlády autonómnej Slovenskej krajiny sa presvedčil, že Slováci nikdy nedali podnet k rozbíjaniu Česko-Slovenskej republiky, ale nikdy nepripustia, aby pádom Republiky padol i slovenský národ, ktorý v tomto štáte dvadsať rokov bojoval za svoju národnú slobodu a práva.

Keď ríšsky kancelár Adolf Hitler ubezpečil Dr. Jozefa Tisu, že nemecká ríša poskytne pokojamilovnému a pracovitému slovenskému národu svoju pomoc a podporu, Dr. Jozef Tiso, ktorý na svojich pleciach cítil ťarchu zodpovednosti za osud celého národa, vedel sa rýchlo rozhodnúť aby týmto rozhodnutím zachránil celistvosť, slobodu a budúcnosť Slovenska. Dr. Tiso sa ešte z Berlína postaral o zvolanie slovenského snemu aby dal tomuto historickému rozhodnutiu primeraný výraz. V noci z 13. na 14. marca, keď sa vrátil  predseda slovenskej vlády z Berlína do Bratislavy, podal Slovenskému snemu výklad o obsahu svojich rozhovorov s nemeckými štátnikmi a vyzval Slovenský snem aby vyslovil svoje rozhodnutie.

Bolo 14. marca, práve 12 hodín a 8 minút, keď právoplatní zástupcovia slovenského národa povstali so svojich miest aby na otázku predsedu Snemu Dr. Martina Sokola, či sú za samostatný slovenský štát, odpovedali jednohlasne áno. Slovenská národná hymna „Hej, Slováci!“, spievaná celým snemom, oznamovala, že slovenský národ po viac ako tisícročnej porobe stal sa znova slobodným národom v samostatnom slovenskom štáte.

Šéf úradu propagandy, poslanec Alexander Mach, oznámil túto dejinnú udalosť rozhlasom celému slovenskému národu, ktorý s výbuchom nadšenia pozdravil úsvit svojho nového života. Po tomto historickom akte prijal Slovenský snem tento zákon, prvý zákon samostatného slovenského štátu:  Zákon zo dňa 14. marca 1939 o samostatnom slovenskom štáte:
Slovenský snem uzniesol sa na tomto zákone: § 1 Slovenská krajina vyhlasuje sa za samostatný a nezávislý slovenský štát. Snem Slovenskej krajiny pretvára sa na zákonodarný snem slovenského štátu. § 2 Až do vydania ústavy slovenského štátu celá vládna a  výkonná moc štátu je v rukách vlády, ktorú menuje predsedníctvo snemu. § 3 Všetky doterajšie zákony, nariadenia a opatrenia ostávajú v platnosti zo zmenami, ktoré vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu. § 4 Vláda sa splnomocňuje, aby nariadením vykonávala všetko, čo je v prechodnom čase potrebné na udržanie priadku a na zabezpečenie záujmov slovenského štátu. § 5 Zákon tento nadobúda účinnosť dnešným dňom a splní ho vláda.

Po odhlasovaní tohto zákona vymenovalo predsedníctvo Snemu prvú vládu samo-statného slovenského štátu, členmi ktorej sa stali: Dr. Jozef Tiso, ministerský predseda, Dr. Vojtech Tuka, zástupca predsedu vlády, Karol Sidor, minister vnútra, Dr. Ferdinand Ďurčanský, minister zahraničných vecí, Jozef Sivák, minister školstva a národnej osvety, plukovník Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany, Gejza Medrický, minister hospodárstva, Dr. Mikuláš Pružinský, minister financií, Július Stano, minister dopravy, Dr. Gejza Frizt, minister pravosúdia.  Šéfom úradu propagandy ostal poslanec Alexander Mach, ktorý zároveň prevzal úrad hlavného veliteľa Hlinkovej Gardy. Pod vedením tejto vlády Slovensko smelým krokom vstúpilo do nového života, aby s vierou a odvahou budovalo svoju štátnu samostatnosť, ktorú stratilo pred viac ako tisícročím.

 Slovenský národ uvedomil si túto súvislosť medzi ďalekou minulosťou a súčasnosťou a chápal svoju prítomnosť ako obnovenie svojho prvého nezávislého štátu. Medzinárodné postavenie Slovenska sa upevňovalo tým, že jednotlivé európske štáty uznali slovenský štát a nadviazali s ním diplomatické styky. Postupne uznali samostatnosť slovenského štátu: Nemecko, Maďarsko, Poľsko, Taliansko, Švajčiarsko, Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko, Švédsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko, ba aj Japonsko a Mandžusko. A napokon aj ZSSR.

(SM)

Prúty číslo 16/Marec 2006

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: