Ferdinand Ďurčanský – Pragmatik slovenského nacionalizmu

14. február. 2011 o 23:00 | Kategória: História | Komentáre vypnuté na Ferdinand Ďurčanský – Pragmatik slovenského nacionalizmu

Ferdinand Ďurčanský, rodák z Rajca narodený 18. decembra 1906 je v historickom povedomí nerozlučne spojený s dejinami nacionalistického dvojtýždenníka radikálnej mladej ľudáckej generácie z názvom Nástup (1933-1945).
Nástup bol základom Ďurčanského teoretickej a politickej prestíže a publikovanie v ňom mu pomohlo pri politickom postupe až na ministerské kreslo.

Ďurčanského rodina patrila k hornej spoločenskej vrstve a Ferdinandov otec Juraj Ďurčanský bol senátorom HSĽS. Týmto sa vymykali sociologickému priemeru prívržencom ľudovej strany, čo mladému Ferdinandovi umožnilo dosiahnuť špičkové vzdelanie.
Po maturite v Nitre (1925) študoval právo na Univerzite v Paríži a Bratislave, kde promoval a získal titul doktor práv (1930). Študoval aj vo Viedni, Berlíne, Haagu (1933), Krakove, Ľvove a Varšave (1935).

Ako mladý právnik sa politicky začal angažovať v časopise Nástup, ktorý vydával jeho brat Ján.  Postupne sa jeho názory začali tak ako u väčšiny mladej slovenskej generácie radikalizovať. Jeho radikalizmus sa ešte zvýšil, keď právnická fakulta odmietla z politických dôvodov jeho dizertáciu Medzinárodná intervencia, čim sa chcel habilitovať na docenta. Postupne prebral Nástup jeho ideové vedenie a Ferdinand sa stal synonymom pre ideovú a politickú radikalizáciu postojov mladej akademickej organizácie pred Mníchovom i po ňom. Nástup sa – po sklamaní z československej demokracie pre jej obchádzanie slovenskej otázky – orientoval na radikálny nacionalizmu a zdôrazňoval svoje kresťanské zameranie.

Politicky sa nástupisti pod vedením Ďurčanského a Dr. Jozefa Kirschbauma, predsedu Ústredného zväzu katolíckeho študentstva, sústredil na štátoprávne riešenie otázky Slovenska prostredníctvom agitácie za uskutočnenie Pittsburskej dohody. Táto akcia HSĽS vyvrcholila počas jubilejnej oslavy 20. výročia dohody na Turíce 1938 v Bratislave. Takto sa popri Sidorovi, ako vodcovi mladej ľudáckej generácie, politicky etabloval v roku 1938 aj ambiciózny Ďurčanský, ktorý sa stal ideový vodca akademickej inteligencie HSĽS. Jeho charizmatický vplyv v tomto prostredí mu umožnilo po Žiline (vyhlásenie autonómie) aj politický postup. Jozef Tiso si ho v Žiline vybral popri Černákovi za ministra krajinskej vlády. Do konca novembra 1938 pôsobil ako zástupca predsedu vlády a minister spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva. A v čase od decembra 1938 do marca 1939 ako minister dopravy a verejných prác. Ďurčanského vplyv presahoval okruh jeho rezortov a už vtedy sa správal veľmi sebavedome, čo často nepríjemne prekvapovalo jeho domácich a zahraničných partnerov, najmä keď uvážime, že ministrom sa stal ani nie tridsaťdvaročný.

V pohybe marcových udalostí roku 1939 bol Ďurčanský nútený po tzv. Homolovom puči odísť do Viedne a odtiaľ viedol aktivitu za vyhlásenie slovenskej samostatnosti. (Tzv. Homolov puč bol vojenský puč pražskej vlády, vedený generálom Homolom, ktorý začal v noci z 9. na 10. marca a pri ktorom násilne zatkli a na Moravu deportovali asi 250 funkcionárov HSĽS a slovenských verejných činiteľov.) Ďurčanský z Viedne rokoval s nemeckými predstaviteľmi, pôsobil vo viedenskom vysielači, notifikoval rôzne konštitutívne dokumenty, udržiaval styky s Bratislavou a rôznymi miestami v zahraničí. Ďurčanský bol v tejto dobe považovaný za revolucionára marcového pohybu radikálov z HSĽS a najmä Hlinkovej gardy. Už 11. marca poslal do Berlína telegram v ktorom oznámil odtrhnutie sa Slovenska od Čiech a Moravy. Následne bol 13. marca účastníkom delegácie predsedu slovenskej vlády Dr. Jozefa Tisa na audiencii u Adolfa Hitlera v Berlíne, kde ich prijali s poctami prináležiacimi hlave štátu. Aj Ďurčanského pričinením vznikol na druhý deň 14. marca 1939 samostatný Slovenský štát, vyhlásený po odhlasovaní pravoplatným slovenským snemom jeho predsedom Jozefom Tisom.

Po vzniku samostatného Slovenského štátu  sa Ďurčanský stal v Tisovej vláde ministrom zahraničných vecí. Ďurčanský bol presvedčený slovenský nacionalista a zástanca prísnej slovenskej suverenity. Preto sa prirodzene dostal do konfliktu z nemeckou mocou už pri rokovaniach o štatúte ochranného pásma. Nekonečné rokovania o jednotlivých ťažiskách zmluvy, vojenských výsostných právach, pomere oboch armád, súdnej jurisdikcie a majetkových právach, určoval slovenský minister svojimi direktívami smerom k čo najužšiemu vymedzeniu práv Nemecka a opačne, k udržaniu čo najviac práv pre Slovensko.

V novembri 1939 sa Ďurčanský stal aj ministrom vnútra. Po vzniku samostatnosti sa vo vnútri vládnucej strany vytvorili  nové zoskupenia a to na umiernených, ktorí sledovali postupné zmeny a dodržiavanie právnej cesty etablovania sa nového režimu, a na radikálov, ktorí chceli urýchlene zmeny vo výstavbe štátu. Vodcami radikálov sa stali Vojtech Tuka a Alexander Mach. Umiernených viedol Jozef Tiso. Ďurčanský bol prakticky na Tisovej strane a to aj po odchode z vysokých politických funkcií vo vláde Slovenskej republiky. Tu treba sledovať dôležitý Ďurčanského prerod, nakoľko do 14. marca tj. do vzniku samostatného štátu reprezentoval radikálnu skupinu.

Keďže Ďurčanský presadzoval nezávislú zahraničnú politiku a bol zástanca prísnej slovenskej neutrality, dostal sa do vážnych sporov  z Alexandrom Machom, ktorého obviňoval z prílišného zasadzovania sa o úzke nemecké spojenectvo. Nemci si Ďurčanského postoje dobre zapamätali. Preto v tomto spore podporili Macha a radikálnu skupinu a na ich nátlak Tiso po rokovaniach v Salzburgu v dňoch 28. – 29. júla 1940 Ďurčanského z vlády odvolal. Jeho rezorty si potom rozdelili Tuka a Mach. Tak sa skončila Ďurčanského závratná politická kariéra.

Ďurčanský ostal aj po odvolaní v čelnom predsedníctve HSĽS a poslancom, ale jeho meno sa na želanie nemeckého vyslanca dlho nesmelo objaviť v tlači. Ďurčanský prešiel do ústrania na univerzitu, kde pôsobil v rokoch 1940-1945 ako univerzitný profesor (1941) Medzinárodného práva na Slovenskej univerzite v Bratislave.

Reaktivoval sa opäť až v kritických rokoch 1944-45, ako vodca tzv. skupiny mladoľudákov, ktorý sa radikálne postavili proti takzvanému SNP a ostro vystupovali na manifestačnom zjazde v Piešťanoch konanom 15. januára 1945, kde sa  jednoznačne a neodvolateľne zasadili za zachovanie a udržania samostatného slovenského štátu.  Pred násilným zánikom Slovenskej republiky a okupovaní Bratislavy boľševickou červenou armádou emigroval Ďurčanský v marci 1945 do exilu a následne sa stal jedným z vodcov ľudáckej emigrácie. Stanice jeho exilu boli Rakúsko (Kremsmunster), Nemecko (Mníchov), Taliansko (Rím), Argentína (1947-52 žil v Buenos Aires) a napokon znova Mníchov (1952).

V emigrácii vyvíjal stále úsilia o zachovanie slovenskej štátnosti v záujme čoho predložil viaceré memorandá vládam veľmocí a OSN. V exile vytvoril Slovenský akčný výbor premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. Od roku 1960 bol predsedom Slovenskej oslobodzovacej rady. V roku 1970 sa pričinil so Štefanom Romanom o vytvorenie Svetového kongresu Slovákov, ktorého bol spoluzakladateľ a funkcionár.

V nezákonnom politickom procese z predstaviteľmi Slovenskej republiky, Jozefom Tisom a Alexandrom Machom bol Ďurčanský  v neprítomnosti vo vykonštruovanom rozsudku z roku 1947 pre jeho politické aktivity a zásluhy na vzniku prvej SR odsúdený na trest smrti. Československé orgány nemali našťastie na vykonanie tejto spolitizovanej frašky žiaden dosah a trest ostal len na zdrape papiera.

Ďurčanský bol rozhľadený odborník v oblasti medzinárodného práva, pohotový publicista, autor prednášok, úvodníkov, úvah, polemík, obrán, článkov a brožúr ale aj samostatných prác.  Je autorom viacerých právnych, politických a historických prác, z ktorých treba vyzdvihnúť Pohľad na slovenskú politickú minulosť (1943), Cesta k slovenskej  slobode (1944), Existenčná oprávnenosť malých štátov (1944). Emigrantské diela sú Politische Frage (1954) a najmä najdôležitejšie a najlepšie dielo, ktorým je Biela kniha – Právo Slovákov na samostatnosť vo svetle dokumentov (1954). Toto monumentálne 1000 stranové dielo o obhajobe práv národa na samostatnosť, ktorá nemá obdoby v slovenských dejinách a asi ani v Európe. Slovenská republika ako subjekt medzinárodného práva podľa tohto dokumentu nezanikla, len vôľa slovenského národa po samostatnosti bola znásilnená mocenskými zásahmi veľmocí. Slovenský národ sa práva na vlastný štát nikdy nevzdal a nezriekol. Ďurčanský bol najoddanejší politický učenec exilovej skupiny bojujúcej za obnovenie Slovenskej samostatnosti a preto bol  právom označovaný po hanebnej poprave (presnejšie zavraždení) prvého slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisa  za slovenského exilového prezidenta.

Ferdinand Ďurčanský zomrel po 29 ročnom exile v noci z 14. na 15. marca 1974 v Mníchove, kde je aj pochovaný.

„Nevyhovárajme sa na Rusov alebo Američanov, nehrešme na Čechov, Nemcov, Maďarov, Poliakov alebo Ukrajincov, nevyhovárajme sa na našu ťažkú minulosť, na  našu malosť, kliatba, ktorej dôsledok je dnešná slovenská bieda, táto kliatba väzí v nás. Táto Kliatba je logický dôsledok našich chýb a nedostatku.“ Dr. F. Ďurčanský

Kovlad

Zdroje:
Baranovič Š. – Ferdinand Ďurčanský (1906-1974), Matica slovenská 1998
Ďurčanský F. – Biela kniha, Vydavateľstvo Ivana Štelcera 1991
Maťovčík A. a kol., Reprezentačný biografický lexikón Slovenska, Matica slovenská 1999
Michálek S., Krajčovičová N. – Do pamäti národa, Veda SAV 2003

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: