Pátranie po Starých Slovákoch a Slovenskej Zemi

11. december. 2010 o 18:20 | Kategória: Projekt Studnica | Komentáre vypnuté na Pátranie po Starých Slovákoch a Slovenskej Zemi

Svätoplukova socha, ktorá sa mala stať symbolom slávy, samostatnosti a pradávnosti slovenského národa, sa premenila na symbol boja verných Slovákov proti Tiežslovákom, ktorí z nepochopiteľného dôvodu chcú riešiť, čo ďalej so Svätoplukovou sochou – o týchto sebabičujúcich sa Tiežslovákoch sa písalo aj v článku Bol som Svätoplukovým bodyguardom, ale som úplný idiot.

Objavujú sa námietky rôzneho druhu – väčšinou samé malichernosti ako komunistická  minulosť sochára, údajne fašistický znak na štíte, alebo doplnky nezodpovedajúce historickým skutočnostiam. No najviac nežičlivcom kole oči nápis na podstavci, ktorý označuje Svätopluka za kráľa starých Slovákov. O opodstatnenosti používania kráľovskej titulatúry sme hovorili v predošlom článku Diskriminovaný kráľ Svätopluk a tak sa teraz pre zmenu trochu povenujme termínu Starí Slováci.

Slováci to zcela určitě nebyli!

Ukážka moravského vnímania podielu starých Slovákov na Svätoplukovom kráľovstve a na vytvorení slovenského písma:
“Nestor napsal toto: “Bě jedinъ jazykъ slověneskъ: Slověni, jiže sědjachu po Dunajevi, ich že prijaša Ugri, i Morava, i Česi, i Ljachove, i Poljane, jaže nyně zovomaja Rusь. Simъ bo pervoje preloženy knigi, Moravě, jaže prozvasja gramota slověnьskaja, jaže gramota jestь v Rusi i v Bolgarěch dunajskichъ.” („Národ slovanský byl jeden: Slované /po správnosti Sloveni, čiže Starí Slováci, pozn. autora/, kteří seděli podél Dunaje, které zabrali Uhři, a Morava i Češi i Laši i Polané, kteří se nyní nazývají Rus. Těm totiž nejprve byly přeloženy knihy na Moravě; a nazváno bylo to písmo slovanské /po správnosti slovenské, pozn. autora/, kteréžto písmo je na Rusi a u Bulharů dunajských.“) Stejně jako v jiných pasážích Pověsti dávných let i zde slovo slověneskъ označuje obecně všechny Slovany, je každopádně zajímavé, že si Nestor všiml i Slovanů podrobených Maďary, ač netvořili samostatný kmen, neboť neměli žádné samostatné jméno; asi si Maďaři podmanili tak velké množství Slovanů, že to nebylo možné přehlédnout. Slováci to zcela určitě nebyli!“ Viac čítajte na Byla „Velká Morava“ slovenský stát?.

Podľa niektorých pomýlených ľudí Slováci údajne ukradli Svätopluka Moravanom, pretože nijakí starí Slováci údajne nikdy neexistovali! Vraj okrem starých Čechov a starých Maďarov existovali iba nejakí všeobecní Slovania, z ktorých sa postupne a veľmi neskoro vyvinuli bačovia Slováci, ktorí, nemajúc svoje vlastné meno, z núdze prijali všeobecné meno Slovanov, aj to ešte skomolene vo forme Slovák. Tieto politickými historikmi prekrútené názory majú byť dôvodom na poopravenie(!!!) nápisu na Svätoplukovej soche do celospoločensky prijateľnej (to jest zrejme prostislovenskej) podoby.

Nesúhlasíme so žiadnym korigovaním tohoto nápisu, pretože je napísaný presne tak, ako má byť. Práve Slováci na rozdiel od Čechov, Poliakov, alebo Rusov svoje meno nikdy nezmenili a držia si ho od nepamäti – boli Slovenmi pred, počas, aj po Svätoplukovej vláde a zostali Slovenmi dodnes – v dobrom, aj v zlom. Svätoplukove kráľovstvo tvorili starí Slováci – či už moravskí, nitrianskí, panónski (zadunajskí), alebo zatisskí – ale stále Slováci! Pokúsime sa naše tvrdenie podložiť niekoľko desaťročí zadupávanými a utajovanými vedeckými dôkazmi prof. Jána Stanislava, ktorý je po P. J. Šafárikovi naším druhým najväčším slavistom.

Slováci to zcela určitě byli!

Áno, znie to šokujúco, ale Slovania (Sloveni), ktorých si podrobili Uhri, zcela určitě Slováci byli! Boli to totiž Starí Slováci! Dokázal to prof. Ján Stanislav vo svojom geniálnom diele Slovenský juh v stredoveku. Podrobným jazykovým štúdiom toponýmie a miestneho názvoslovia slovenského juhu ako aj bývalého Uhorska, schopný odlíšiť slovenizmy od juhoslovanizmov, zistil, že Slováci hovoriaci stredoslovenským dialektom obývali niekoľkonásobne väčšiu krajinu ako obývajú dnes. Ukazuje, že nielen Žitný ostrov, Bratislava a juh dnešného Slovenska bol osídlený stredoslovenským obyvateľstvom, ale aj Panónia (Zadunajsko) a Zátisie boli čisto stredoslovenské s minimálnym vplyvom juhoslovanského osídlenia. Ján Stanislav vytvoril mapy, na ktorých uvádza originálne slovenské znenie dnes už pomaďarčených slovenských miest a osád. Ba išiel aj ďalej a vytvoril hranicu, kde toto osídlenie končilo a začínalo juhoslovanské. Znamená to, že celé dnešné Maďarsko bolo kedysi čisto slovenské (teda nie slovanské) a slovenské osídlenie pretrvalo miestami až do XV. storočia, kedy sa buď úplne pomaďarčilo, alebo ponemčilo.

Mapa1 – Ukážka z máp Jána Stanislava. Okolie Blatenského jazera (Balatonu) približne z doby Svätoplukovej vlády. Vľavo sú neskôr pomaďarčené slovenské názvy a vpravo originálne slovenské názvy miest a riek

Teda nie je pravda to, čo tak opovržlivo tvrdil onen moravský internetový autor, že uhorskí Sloveni v (apoštolskom) Uhorsku “zcela určite nebyli Slováci”, oni to v skutočnosti boli IBA Slováci, a ešte k tomu so stredoslovenským dialektom! Meno Sloven teda označovalo nielen všetkých Slovanov, ale bolo aj naším kmeňovým/národným menom. Znamená to, že etnogenéza Slovákov do národa prebehla omnoho skôr, ako to dnes uvádzajú historici, to jest ďaleko pred 10. storočím a omnoho skôr ako v prípade Čechov, ktorí boli vo Svätoplukovej dobe ešte len pohanským kmeňom! Doteraz sa viedli diskusie o Starých Slovákoch iba v rámci interpretovania zápisov a textov, ale Ján Stanislav prišiel s asymetrickým dôkazom o slovenskosti uhorských Slovanov! Práve kvôli tomuto prevratnému tvrdeniu bola jeho práca odstavená bratislavským maďarónskym komunistickým predsedom vlády Viliamom Širokým, ktorý ju stiahol z kníhkupectiev a knižníc, lebo sa mu nehodila do karát.  Toto prevratné dielo mení celú históriu Slovákov, ktorí vo Svätoplukovej dobe boli jedným z najväčších slovanských národov, čomu zodpovedajú aj politické a kultúrne úspechy a ambície slovenských kniežat, ktoré svoju krajinu nazývali v singulári Slovenská Zem! Jedinú chybičku krásy na diele Jána Stanislava vidíme v tom, že hoci vytvoril podrobné mapy každej uhorskej stolice, neuvádza vo svojej takmer 500 stranovej publikácii jedinú súhrnnú mapu, na ktorej by bolo na prvý pohľad vidieť oblasti, hustotu a hranice slovenského osídlenia. My sme takúto približnú mapu vytvorili pomocou počítačového prekrytia máp a teraz ju ponúkame slovenskej verejnosti.

Mapa2- Slovenská Zem obývaná Slovákmi za Svätoplukovej vlády podľa toponymickej rekonštrukcie prof. Jána Stanislava s naším doplnením o moravské Slovensko a severonitriansku časť Slovenskej Zeme.

O existencii Moravského Slovenska v Svätoplukovej dobe

Zdroj: Ján Stanislav, Dejiny slovenského jazyka – texty, Rastislav a Svätopluk podľa Fuldských letopisov.
Rok 858. Keď sa cisár o potrebách ríše so svojimi mnoho radil a dával úpravy, vtedy tiež rozhodol, že pošle tri vojská na obranu hraníc rozličných častí svojej ríše: Jedno pod vedením svojho najstaršieho syna Karlmana poslal na Moravské Slovensko (in Sclavos Margenses) proti Rasticovi; druhé pod vedením mladšieho syna Ľudovíta proti Bodrcom a Linonom, tretie pod vedením Thachulfovým proti Lužickým Srbom, pretože sa zdráhali poslúchať jeho rozkazy, aby takto po zvládnutí vzbúr vonkajších protivníkov ľahšie mohol spravovať vnútorné veci štátu (49).

Z dôkazov Jána Stanislava vyplýva, že cyrilometodská misia a vytvorenie písma, ktoré sa po nás nazvalo slovenským, boli hlavne a výlučne slovenskou zásluhou! Naša politika v IX. storočí bola politikou veľkomocenskou. Príchodom Maďarov sa celý tento poklad dostal do rúk ničiteľom a z krásnej slovenskej labute sa po tisícročnom šikanovaní stalo škaredé slovenské káčatko s vypŕchnutým perím, ktoré nikto neberie vážne a všetkým je len na posmech. Samotní slovenskí obyvatelia sú tak mentálne zdecimovaní lživými historickými výkladmi slovenských dejín okolitými národmi a svojou súčasnou malosťou, že si nevedia predstaviť, že by niekedy mohli stáť na čele civilizačného a kultúrneho slovanského a európskeho života. Krajina, ktorá mala ambíciu stať sa centrom všetkého slovanstva zakapala a zostalo po nej iba malé Slovensko, relikvia z dôb minulých. Hoci malé, dnešné Slovensko by stále malo mať a dovolíme si tvrdiť, že aj stále má, všeslovanskú ambíciu tak, ako ju mal aj náš kráľ Svätopluk.

V tejto súvislosti nám prídu absurdné snahy niektorých Tiežslovákov a slovenských “liberálnych vlastencov” meniť nápis na Svätoplukovej soche, pretože Svätopluk bol vskutku kráľom starých Slovákov. Ak by sme niečo predsa len na nápise zmenili, tak by sme sa zbavili výrazu “starých”. Či boli Slováci mladí, alebo starí, stále to boli Slováci a tak o nich hovorí aj Ján Stanislav. A keď už sme pri tom nápise, nemali by náhodou mať právo o ňom rozhodovať tí, čo za sochu zaplatili? Pretože prerábať niekomu dielo je vrcholom arogancie!

Mapa3 – Maďarské falšovanie histórie. Text na obrázku hovorí, že populácia Uhorska bola pôvodne čisto maďarská a vplyvom kolonizácie sa pomiešala so Slovanmi, čo vidno na mapke z údajného ‘výskumu’ z roku 1910 – to naozaj vysvetľuje, prečo majú Maďari slovenské toponyma po celom dnešnom Maďarsku – čistá logika! Irónia! Skutočná pravda však je, že populácia apoštolského Uhorska bola pôvodne slovenská, a kým na nížine bola pomaďarčená, v izolovaných horách zostala naďalej slovenská. Zdroj: http://esbalogh.typepad.com/hungarianspectrum/2010/01/todays-hungary-and-trianon.html

Podľa slovinskej knihy Veneti, Prví Stavitelia Európskej Civilizácie od tria autorov (Jožko Šavli, Matej Bor a Ivan Tomažič), strana 212, svätí bratia Cyril a Metod založili svoju misiu na Morave v roku 862, “ktorá bola čoskoro zničená Nemcami, načo potom títo pracovali v slovinskej Panónii – budúcom Uhorsku – pod ochranou slovinského kniežaťa Koceľa“. V skutočnosti ale všetko bolo ináč. Podľa toponymického výskumu tejto oblasti prof. Jánom Stanislavom Panónia nebola slovinská, ale slovenská! Takisto knieža Koceľ nemohol byť Slovincom, nakoľko jeho otec knieža Pribina bol slovenské knieža, ktoré sa usadilo pri Blatenskom jazere (Balatone) po vyhnaní z vtedajšieho slovenského hlavného mesta Nitry, kde bolo vládlo a založilo vôbec prvý kresťanský kostol na slovanskom území.

Prof. Ján Stanislav

Ján Stanislav – jazykovedec, slavista, univerzitný profesor, * 12.12.1904 Liptovský Ján, † 29.07.1977 Liptovský Mikuláš, motto: „Usiloval som sa vyplniť medzeru, ktorá tu bola. Čo-to som opísal, čo-to publikoval. Nehovorím, že sa mi to podarilo na 100 percent, ani to nie, že sa na to nedá pozerať inak. Ale to je už úlohou mladých. Dôležité je, aby mali z čoho čerpať, aby poznali historické pramene. Veď budúcnosť, ako to povedal Anatole France, sa buduje na minulosti.“

Profesor Ján Stanislav (1904-1977), po Pavlovi Jozefovi Šafárikovi (1795-1861) druhá naša najväčšia slavistická osobnosť, vytvoril štyri opera magna: 1. Liptovské nárečia (1932), 2. Slovenský juh v stredoveku, 3. Dejiny slovenského jazyka v piatich zväzkoch (1956, 1957, 1958, 1973, 1974), 4. Starosloviensky jazyk (1978, 1983). Spolu vyše šesťtisíc strán závažného vedeckého textu. Slovenský juh v stredoveku začal koncipovať po obsadení južného a východného Slovenska Horthyho Maďarskom v jeseni 1938. Dokončil ho v marci 1943. Pre vojnovú a povojnovú situáciu vyšiel až roku 1948 v Matici slovenskej. Politická klíma po februárovom komunistickom prevrate nebola k tomuto veľdielu žičlivá. Predseda vlády Viliam Široký, rodák z bratislavskej maďarónskej rodiny, ho nariadil vyradiť z predaja a knižníc.

Hoci autor nemal v čase písania diela ani štyridsať rokov, práca svedčí o mimoriadnej vedeckej erudícii, aká sa dosahuje obyčajne až vo vyššom veku. Poznal celú vtedajšiu materiálovú a interpretačnú literatúru súvisiacu s témou o jazykovej a etnickej fyziognómii starého Slovenska, ktoré jazykovo zaberalo aj severnú časť starej Panónie a severnú časť stredného a východného historického Maďarska. Premyslenou slavistickou akríbiou vymedzil hranicu medzi starou slovenskou severnou časťou a starou južnou časťou slovinsko-chorvátskou, resp. srbskou a bulharskou.

O tom, že na území historického Maďarska pred príchodom starých Maďarov v desiatom storočí žili Slovania, pravá veda nikdy nepochybovala. Presvedčivo o tom písal už Pavol Jozef Šafárik v Slovanských starožitnostiach (1837). V kapitole o Moravanoch a Slovákoch konštatuje: “Příběhové tří slovanských větví, Moravanův v nynější Moravě, Slovákův v severozápadních Uhřích… a Slovanův druhdy v okolí Zadunajském, od okliky Dunaje u Vyšehradu až za jezero Blatenské bydlevších… nejpřirozeněji v jeden celek zahrnuti býti mohou” (II, str. 468). A na nasledujúcej strane píše: “Přistoupíme-li myslí nepředpojatou k vyslyšení nejstarších svědectví o slovanských obyvatelích tohoto kraje (to jest Panónie), přesvědčíme se, že oni nikam slušněji, leč k Moravanům a Slovákům přičteni býti nemohou.”

O sto rokov neskôr toto Šafárikovo konštatovanie na novej vedeckej úrovni s dokonalou slavistickou akribíciou dokazuje Ján Stanislav v diele Slovenský juh v stredoveku. …

Šimon Ondruš (profesor slavistiky, pozn. autora), Slovenský juh v stredoveku I.

Mierne skrátený Úvod Jána Stanislava ku knihe Slovenský juh v stredoveku I.

 

Slováci (teda nie všeobecní Slovania!, pozn. autora) sídlia v Dunajskej kotline najneskoršie od začiatku VI. storočia (to znamená, že prišli niekedy predtým, pozn. autora). Nás zaujíma otázka, v ktorých oblastiach žili Slováci asi tak do konca stredoveku (do roku 1526, pozn. autora).

Poznáme mená a činy svojich kniežat a kráľov z IX. stor. Keď máme pred očami kultúrne dianie a politické činy týchto svojich vladárov, pozorujeme, že všetko to bolo veľkoryso osnované, predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto územia a početné obyvateľstvo.

Politika, ktorú robili najmä Rastislav, Koceľ a Svätopluk, priberajúc k tomu Cyrila a Metoda, bola politikou veľkomocenskou. Jasné je, že bez veľkého územia nie je vždy dobre možná veľkomocenská politika.

Dnešná rozloha Slovenska, keby sme k nemu pribrali aj východnú Moravu, nás mýli a zatieňuje náš obraz, ba zvádza k pesimistickému názoru na politickú i etnografickú rozlohu slovenského národa v dávnej minulosti. Avšak ani dnes slovenské etnografické územie nie je také malé, ako ho zakresľuje politická mapa. Veľké státisíce Slovákov žijú mimo politického Slovenska. Už len pohľad na etnografickú mapu dáva jasnejší obraz o tom, ktoré kraje patria, resp. patrili slovenskému etniku. Za hranicou Slovenska pozorujeme veľké kompaktné územia, ktoré súvisia ešte aj dnes so slovenským celkom, a zas iné, ktoré sú už od neho odrezané.

Dedičné územné imanie našich kniežat a kráľov bolo oveľa väčšie. Bolo také, aké mohlo zodpovedať ich veľkomocenskej politike. Aké je teda historické Slovensko? Na túto otázku chceme odpovedať vo svojej práci, pokiaľ sa týka slovenského juhu (o slovenskosti severu vo všeobecnosti nie je pochýb, pozn. autora), lebo práve tu sú veľké pochybnosti, ba nielen to, tu prosto nevieme, kde až Slováci zasiahli.

Časť tejto práce vykonal maďarský slavista a ugrofinista J. Melich v spise A honfoglaláskori Magyarorságh (Budapest 1925 – 29). Je to základné dielo pre našu otázku, ale nie je úplné a mnohé jeho výklady potrebujú revíziu a opravu. Autor sa zaoberal týmito otázkami aj v mnohých väčších a menších článkoch a štúdiách, pouverejňovaných v odborných časopisoch a najmú v čas. Magyar Nyelv. Nejeden problém len naznačil, a bolo treba ísť ďalej v jeho výskume. Po P. J. Šafárikovi z vážnych učencov on prvý poukázal na to, že Slováci bývali aj v Panónii, a to aj od Blatenského jazera na juh (str. 395, 396). Predpokladal však len riedku slovanskú kolonizáciu na tomto území.

Slovanským osídlením Panónie sústavnejšie sa zaoberal Štefan Kniezsa vo svojej štúdii Ungarns Völkershaften im XI. Jahrhundert (AECO IV, 1938, str. 241 – 412). Kniezsa už nenašiel Slovákov ani tam, kde ich našli Melich a Elemér Moór (Westungarn im Mittelalter…, Szeged 1936).

Zaujíma nás predovšetkým otázka, ktorý slovanský kmeň obýval Panóniu. Dodnes sa v slavistike myslí, že to boli Slovinci. Tak mysleli Jagić, Brückner, Grivec a i.

Niektorí učenci predpokladali, že aj Slováci siahali až za Dunaj do Panónie. Medzi týchto patria P. J. Šafárik, Roessler, Grot, Maretić, J. Škultéty a L. Niederle.

Uveďme si mienku veľkého slovenského človeka P. J. Šafárika. P. J. Šafárik (Slovanské starožitnosti II, Praha 1863, str. 469 – 471) vedel, že sú názory, podľa ktorých Slováci a Moravania neprenikli do zadunajského okolia, ale dodáva, že ak pristúpime s mysľou nepredpojatou na vypočutie najstarších svedectiev o slovanských obyvateľoch tohto kraja, presvedčíme sa, že oni nikde slušnejšie nemôžu byť pričítaní ako k Moravanom a Slovákom.

P. J. Šafárik poukazuje predovšetkým na to, že meno jednej i druhej krajiny bolo to isté, t. j. Morava čiže “Vyšni Moravě” v duále. Ďalej dôvodí, že v oboch Moravách, z tejto i onej strany Dunaja ležiacich, panovali jedny a tie isté kniežatá moravské, potom jeho syn Koceľ a napokon Svätopluk. Po tretie, obyvatelia tohto okolia i podľa jazyka ukazujú sa byť z rodu Moravanov a Slovákov.

Ak sa podľa Šafárika v okolí blatenskom, ako sa zdá, niektoré osady korutánskych Slovanov aj nachodili, isté je, že neboli ani hojné a mocné, ani stále, lebo v histórii o tom nikde niet zmienky. Po skrotení Avarov Karolom Veľkým (796) zaľudnili zem pustú, všetkého obyvateľstva prázdnu, Slováci z Podtatranska a z Moravy, prirodzeným behom a pudom sem, od severu na juh, z krajiny preľudnenej do bezľudnej, sa hrnúci.

Od tých čias – pokračuje Šafárik – až do príchodu Uhrov a do roztrhania ríše moravskej vyskytujú sa v okolí zadunajskom Slovania kniežatám moravským, područníkom Nemcov poddaní, rovnaké nárečie s Moravanmi a Slovákmi používajúci, ako z niektorých šťastnou náhodou nám zachovaných slov právom uzatvárať môžeme.

Slovania v Panónii žili v dosť značnom počte ešte aspoň päťsto rokov po príchode Maďarov. Ešte koncom XV. storočia nachodíme v Panónii doklady na existenciu Slovákov. Sú tu slovanské názvy, ktoré si Maďari prispôsobili svojmu jazykovému systému. Tieto prispôsobené formy sa zapisujú v listinách. Raz ten istý názov sa objavuje v maďarskej forme, druhý raz vo forme slovenskej, alebo pomiešane. To je svedectvom toho, že sa názvy používali aj po slovensky, resp. slovansky a takto ich používať mohli len Slováci, resp. južní Slovania na juhu a západe. Preto pisári popri maďarskom tvare označili niekedy aj tvar slovanský. Takýchto príkladov je viac… Podľa tatýchto dokladov môžeme stopovať existenciu Slovákov, resp. južných Slovanov, na rôznych miestach až do XV. stor.  V západnej Panónii podľa E. Moóra Slováci zanikli asi v XIII. – XIV. storočí.  Na Vulke sa zachovali aspoň do polovice XIII. stor. Potom ich vytisli Nemci.

Máme, pravdaže, presné doklady o tom, že tu Slovania žili pred príchodom Maďarov. Dobre to dosvedčujú názvy so zachovanými nosovkami.

Pravda, nemožno povedať, koľko Slovákov, resp. južných Slovanov žilo tu v jednotlivých storočiach. Proces asimilácie išiel zaiste pozvoľna. Tento proces vo svojej práci nesledujeme a asi ho bude ťažko pozorovať.

Medzi Slovákmi žili v Panónii aj južní Slovania. Máme na to osamotené doklady. Možno, že ich bolo viac, ako dnes jazykovedec môže pobadať. Celkový ráz severnej väčšej polovice Panónie bol slovenský. Na to je celý rad výrečných dokladov. Okrem toho nachodíme tu aj dosť hodne českých kolónií. Tieto sa najlepšie prezrádzajú názvami Čechy. Nie je už taká jasná kmeňová príslušnosť Morava ap., pretože na Morave bývajú aj dodnes Slováci a aj u južných Slovanov je tento názov známy. Pravda, názvy podľa mena Moravy sa dakedy zoskupujú spoločne s názvami Čechy, Praga, Vęceslav. Tu sú potom pomery už jasné, t. j. ide o skupiny českých osád.

Naším skúmaním sa ukázalo, že sídla Slovákov v Panónii išli poza Neziderské jazero na západ, potom sa slovinsko-slovenská hranica skrúcala oblasťou Rabice (maď. Répce, nem. Rafnitz) na juhovýchod a ľavou stranou rieky Ráby šla na juh. V Zalianskej stolici išla na západe povodím Krky (maď. Kerka), lepšie rečené asi tak skôr rozvodím Krky a Zaly, na juhu ide približne rozvodím Drávy a Zaly. S Šomodskej stolici pokračuje hranica medzi Slovákmi a južnými Slovanmi rozvodím Drávy a Blatenského jazera, na rozvodí pravých prítokov rieky Kapoša a ľavých prítokov Drávy. V Baranskej a Tolnianskej stolici sa tento smer tiež udržiava. Na Dunaji sa Slováci stretali s južnými Slovanmi medzi Bogyiszló (Buďislav), ktorý má ešte slovenský hláskoslovný znak, a Szeremle (Srěmľani), ktorý má už juhoslovanskú črtu.

Toto je, pravdaže, len ideálna čiara medzi Slovákmi a južnými Slovanmi. Vedieme ju podľa hláskotvorných znakov rozličných miestnych názvov. Vidíme, že táto hranica má svoje opodstatnenie aj v geografických pomeroch. Pozorujeme, že sa slovenské obyvateľstvo držalo na prítokoch Dunaja a Blatenského jazera, nespúšťalo sa však do oblasti Drávy, ktorá patrí prirodzene do sféry záujmov južných Slovanov. Možno, že táto čiara miestami o niečo odbočovala alebo vybočovala. Dnes by sa to ťažko zisťovalo. Jej celkový smer je však viac-menej istý. Na niektorých miestach Slováci žijú aj dnes. Nezisťovali sme, či sú pokračovaním starých Slovákov, a či sú azda novou kolonizáciou. Pokračovaním starých Slovákov budú zaiste slovenské obce v záhybe Dunaja na okolí Ostrihomu atď.

Slovom, najväčšia časť Panónie bola osídlená Slovákmi. Máme historické svedectvá toho, že Slovania osídlili Panóniu pred Pribinom a Koceľom, resp. po vyhnatí Avarov.

Okolie Blatenského jazera sa volalo Slougenzin marcha (v listine kráľa Ľudovíta Pribinovi r. 860. Porov. aj Niederle, SS II. 2, str. 367.).

Sclavi a mansiones Sclavonicorum sa spomínajú v listine z r. 1228(?) v oblasti šomodských hôr Zselic z pôvodného Žilic.

Poznanie, že Panónia bola slovenská, má veľký význam vedecký, kultúrny a národný. Teraz bude treba osvetliť mnohé problémy celkom znova. Bude treba opraviť nejeden omyl, tradovaný najmä v slavistike už desaťročia, a od základu prestavať naše učenie o Panónii.

Naším štúdiom získavame Pribinovo a Koceľovo kniežatstvo do slovenských dejín. Vieme, že mnohé z mien Pribinových veľmožov, spomínaných v XI. kap. Conv. Bag. et. Car. na r. 850, majú západoslovanský charakter. Tak o tom mysleli už P. J. Šafárik a Vatroslav Jagić. Tieto súvislosti teda tiež súhlasia.

V jazykovede dostávame do slovenského pokladu mnohé z týchto javov, ktoré sa zahrnovali pod pojem “panonizmov” v staroslovienskych a cirkevnoslovanských pamiatkach. Celú túto otázku treba zrevidovať a vôbec riešiť a doriešiť.

Do slovenských dejín dostávame aj účinkovanie sv. Cyrila a Metoda u Koceľa v Panónii. Významne sa tu vynímajú zápisy v ruskom letpise Nestorovom. Tu sa hovorí, že posolstvo do Carihradu poslali Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Slověnomъ živuštimъ kreštenymъ i knęzi ichъ, Rostislav, i Svętopolkъ (v Troicom spisku XIV. – XV. stor.: Svętoslavъ) i Kocelъ poslaša ko carju Michailu… Títo poslovia hovoria však v mene jednej krajiny, ktorú volajú zemlę (miesto zemľa) naša krštena, ďalej… se prislalasę ko mně Slovjenьska zemlę (zemľa), prosęšti učitelę sobě (v rkp. Troic.: Slovenьskae knęžьę prosęšte…) – toto sú cisárové slová; on tiež hovorí: i skaza imъ (t. j. Cyrilovi a Metodovi) rěči vsę (v dvoch rkp. XV. stor. len: ręčь) Slovjenьskichь knęzь… Napokon hovorí táto pamiatka: I umolena bysta caremъ, i poslaša ja vъ Slovjenьskuju zemlju kъ Rostislavu, i Svętopolkъu i Kъcьlovi (Lavrov, Materialy 104).

Údaje Nestorovho letopisu o Cyrilovi a Metodovi sú zostavené podľa veľmi starodávnych legiend o týchto dvoch apoštoloch. Podľa Života Konštantínovho “Rastislav, knieža moravské, … radu učinil s kniežatami svojimi a s Moravanmi, a poslal k cisárovi Michalovi (t. j. posolstvo)…” Život Metodov hovorí: “… Rastislav, knieža slovienske, so Svätoplukom poslali (t. j. poslov) z Moravy k cisárovi Michalovi…” Údaje sa teda dopĺňajú.

Pre nás má zápis u Nestora ten veľký význam, že podrobne uvádza kniežatá, ktoré sa o posolstve poradili a ktorým cisár Michal poslal učiteľov. Uvádza presne všetky hlavné kniežatá, ktoré vtedy vládli nášmu národu, teda i Koceľa. Údaj je teda zaiste spoľahlivý. Dôležité je, že sa krajiny všetkých týchto troch kniežat uvádzajú pod jediným menom ako Slovjenьskaja zemľa, a to v singulári (čiže nie slovenské zeme, lebo tie by už mohli byť vnímané ako slovanské, pozn. autora) Autor legendy si je teda vedomý, že táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom. Vtedy jednotlivé slovanské kmene mali už svoje mená; uvádza ich práve Nestorov letopis.

Správa Nestorovej kroniky sa teda úplne zhoduje s naším výskumom o kmeňovej príšlušnosti panónskych Slovanov. Rastislav, Svätopluk a Koceľ vládli jednému slovanskému kmeňu a spolu rokovali o jeho cirkevnopolitických otázkach a spoločne o nich rozhodovali. Dielo Konštantína a Metoda je teda predovšetkým slovenským činom.

Získavame teda veľký kus územia ako imanie starých Slovákov. Okrem toho dostávame mnoho kultúrnych pokladov, ktoré sa nám doteraz nepripisovali. Tieto poklady sú uložené nielen v slovanskom písomníctve, ale aj v latinskej spisbe, najmä cirkevného rázu, a to preto, že Slovákov ešte v XV. stor. nachodíme na tomto území. Pravda, je veľmi ťažkou úlohou povedať, čo je tu naše a čo nie, resp. ktoré diela stvorili Slováci a ktoré príslušníci iného národa. Ťažké je to najmä po príchode Maďarov do tejto oblasti. Avšak v listinnom materiáli je celá záplava slovanskch osobných mien, patriacich rôznym sociálnym triedam. Tento materiál nám isteže pomôže nakresliť obraz stredovekého života na takom rozsiahlom území.

Pozornosť sme venovali aj kraju nad Dunajom a Potisiu. Podrobným štúdiom toponymie nakreslil sa nám celkom inakší obraz starého slovenského osídlenia, než ho naznačujú všetky doterajšie mapy slovenského územia od stavu z r. 1773. Zistili sme, že popri Dunaji bolo dostatočne husté slovenské osídlenie. Slovenské bolo okolie Bratislavy ešte viac ako dnes. Objasnila sa nám aj otázka Žitného ostrova; je to tiež staré slovenské územie s celým množstvom slovenských názvov obcí, osád atď. Toto územie nárečovo patrilo k stredoslovenskej oblasti.

Okolie Nitry bolo husto osídlené Slovákmi. Významová stránka názvov obcí, osád atď. v jej okolí hovorí o veľmi silne vybudovanom hradnom živote s umne vybudovaným systémom zamestnaneckých lokalít. Pomerne veľký počet názvov tohto druhu hovorí o tom, že Nitra bola kedysi silným politickým strediskom. Málokde nájdeme toľko stôp hradnej kultúry ako práve tu. Vieme, že Nitra bola naozaj významným strediskom, ba podľa mojej mienky bola jedným z najdôležitejších stredísk Veľkej Moravy. Najpravdepodobnejšie je, že práve z týchto slávnych čias pochodí uvedený systém názvov. Nepochybne z týchto čias pochodia mená obcí, utvorené od Nemec, ktorých tu je niekoľko. Vieme podľa legendy o Klimentovi, tzv. Bulharskej, že na Svätoplukovom dvore boli nemeckí vojaci. Vieme, že v Nitre bol nemecký biskup Viching. Opísanie sporov medzi jeho kňazmi a kňazmi Metodovými nám ukazuje, že práve Nitra bola dôležitým, ak nie – za Svätopluka – vôbec hlavným strediskom Veľkomoravskej ríše. Po tejto epoche ostali niekoľké zvyšky staroslovienskych tvarov mien na južnom Slovensku (aj mimo Panónie), ktoré tu žijú ako pamätníky tej veľkej epochy.

Vývin mena Zobor nám ukazuje, že Maďari v X. storočí neostali v Nitre. Listina zoborského opátstva z r. 1111 nezaznačuje ani jediného cirkevného hodnostára s maďarským menom. Okrem kresťanských a niektorých nemeckých mien majú títo hodnostári slovenské mená. Tieto mená spolu s vývinom mena Zobora ukazujú, že Slováci aj po veľkej epoche IX. stor. držali si svoje pozície v kultúrnom a cirkevnopolitickom dejstvovaní Nitry.

V okolí Nitry našli sme v XII. stor. iba 25,7% maďarských osád.

Kompaktné slovenské osídlenie siahalo po Dunaj a odtiaľto išlo, pravda, ďalej na juh. Popri Dunaji, asi tak od Vacova, tiahne sa aj dnes pás slovenských obcí. V minulosti ich bolo viac. Pod Pešťou hodne na juhu, v okolí Kaloče atď., sedeli tiež Slováci, ale mnoho ich tu nebolo. Bola to, zdá sa, len infiltráia spoza Dunaja, z Panónie.

Matra a Bukový les boli dosť husto osídlené Slovákmi tiež už pred príchodom Maďarov. Ich sídla siahali až na Tisu. Tokajské vrchy a celý priestor medzi Tisou a Košicami mal celkom pravidelné slovenské osídlenie, t. j. pokiaľ to terén dovoľoval.

Ďalej na východe siahali Slováci popri Tise ďaleko na východ. Žili aj na dnešnej Karpatskej Ukrajine, a to aj od Uhorska na východ, zväčša tu však mali obsadené dôležité komunikačné a strategické body. Strážne služby na týchto hraniciach starého Slovenska vykonávali príslušníci stredoslovenského nárečia.

S Rusmi sa stretáme na východnom Slovensku tiež už pred príchodom Maďarov. Osádzali sa na dnešnom svojom území a aj pomedzi Slovákmi. Niektoré kraje, dnes rusínske, sú pôvodne slovenské. To je práve zaujímavé zistenie.

Slováci bývali aj v Zátisí. O tom vydal cennú štúdiu El. Moór, Die slavischen Ortsnamen der Theissebene. Podľa jeho výskumov v Zátisí, v starom Biharsku (maď. Bihar) žili Slováci, a to asi tak do r. 1200. Podľa niektorých javov sa však zdá, že tu boli aj neskoršie.

Moór našiel bezpečné doklady slovenskosti tunajších starých Slovanov až na ľavom brehu rieky Maroš.

Moórové výklady sú správne. Opraviť ich treba len v tom, že tu nežili Slováci, ktorí stáli najbližšie východným Slovákom, ale tu boli príslušníci stredoslovenského nárečia. Miestami jeho sieť starých slovenských osád sa ešte rozmnožuje. Toto slovenské územie je teda celkom prirodzeným pokračovaním slovenskej oblasti na Matre a Bukovom lese. A tak teda vo veľkej Bulharskej ríši žili aj Slováci.

Takto teda vyzeralo staré Slovensko. Bolo niekoľkonásobne väčšie ako Slovensko dnešné. Na mnohých týchto oblastiach Slováci vyhynuli. Boli pomaďarčení a čiastočne – v západnej Panónii – ponemčení. Zaujímavé je, že v novších storočiach sa Slováci znova spúšťali do týchto dolín, do polí, ktoré brázdili pluhy ich dávnych otcov, do vinohradov, ktoré obrábali pred storočiami ruky našich prastarých predkov. Tieto kraje skultivovali, aby ich prepustili iným. Po storočiach sa do niektorých týchto krajov vracali Slováci, nevediac ani, že prichodia do svojho starého národného majetku. Žijú tu v ostrovoch väčších alebo menších a strážia zas opustené dedičstvo svojich predkov.

Výsledkom nášho štúdia je poznanie, že Slováci boli kedysi veľký národ, rozprestierajúci sa na väčsine Dunajskej kotliny. Dnešné Slovensko je už len maličkým úlomkom starého Slovenska. Dnešný slovenský národ je len zvyškom veľkého národa. Usudzujúc podľa rozsahu územia, ktoré obýval, a podľa veľkého počtu osídlených lokalít, môžeme povedať, že to bol v IX. – X. storočí jeden z najväčších slovanských národov. Kultúrna práca, vtedy na Slovensku vykonaná, je teda úmerná počtu a sile tohto starého nášho národa.

Na väčšine starého Slovenska sa hovorilo stredoslovenským nárečím. Je teda celkom správne, keď v novšom období je toto nárečie spojivom všetkých Slovákov. Génius národa ukázal tu správnu cestu.

Prof. Ján Stanislav, Úvod ku knihe Slovenský juh v stredoveku I.

Blažena Ovsená
Portál Sclabonia

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: