Jeden a dvadsať

23. november. 2010 o 19:22 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Jeden a dvadsať

Dvadsaťjeden rokov. To je čas, kedy sa z dieťaťa stane dospelý a vyspelý človek schopný sa zaradiť do spoločnosti ako plnohodnotný jedinec. Je to čas, kedy prekoná svoj príchod na svet, obdobie detstva s detskými chorobami a ťažké obdobie dospievania. A presne pred toľkými rokmi sa v našom vtedajšom štáte zmenil politický režim. Inými slovami začali sme budovať demokraciu. Aj ona má už dvadsaťjeden rokov a podobne ako u ľudského jedinca, by sa dalo predpokladať, že sa bude chovať dospelo a zodpovedne.

Ak sa však pozrieme okolo seba, zistíme, že opak je pravdou. Súčasný systém sa chová tak, akoby ani nebol hodný svojho mena – demokracia. Pretože v skutočnej demokracii by občan mal mať právo verejne vyjadriť svoj názor bez strachu z toho, že ho represívne orgány zbijú a odvlečú, že bude trestne stíhaný a odsúdený. Veď presne za toto ľudia pred tými dvadsaťjeden rokmi na námestiach bojovali. Aby sa už konečne mohli prestať báť. Ale skutočne sa dnes nemusíme báť? Rád by som povedal, že nemusíme. Ale bohužiaľ nie je to tak. Svedčia o tom silou rozohnané pokojné zhromaždenia, zatknutí, dobití a perzekvovaní ľudia. A za čo vlastne? Len za to, že chceli poukázať na problémy spoločnosti, na zlo, ktoré sa tu pácha na ľuďoch. Presne ako tí, ktorí zapĺňali ulice na sklonku komunistického panstva a v čase kedy sa rodila demokracia. A to všetko v presvedčení, že po bolestivom pôrode a po prekonaní detských chorôb konečne zvíťazí pravda a právo na vlastný názor. Teda nastane sloboda pre všetkých, nielen pre tých vyvolených.

Dnes, kedy uplynulo od prerodu v našej spoločnosti už tých spomínaných dvadsaťjeden rokov, vidíme, že sme nijak nepokročili. Pravda stále žobre u dverí a lož sedí za vrch stolom. A prečo? Lebo sme boli, tak ako nám ktosi nahučal do hláv príliš nežní. A zlu bolo dovolené pretrvať, aby sa teraz znova chopilo svojej šance. A k tomu ho nikdy netreba dvakrát vyzývať. A tak teraz, kedy by sme mali užívať výhody skutočnej slobody a demokracie, musíme znova bojovať za to, za čo bojovali ľudia pred dvadsaťjeden rokmi a aj skôr. Dúfam, že sa už teraz nebudeme správať nežne, ale podľa ľudovej múdrosti, ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja janko.

Roman RS

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: