Masarykovci v akcii

27. október. 2010 o 3:18 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Masarykovci v akcii

O prideľovaní nadštandardného počtu nadštandardných bytov v bratislavskom Starom meste, aké nám tu predvádzali kádeháci a ľudia ich „krvnej skupiny“, ste už určite počuli. Orientálny bazár v strede Európy. Takže len pár poznámok. Títo špekulanti s bytmi v rámci zákona sú pre mňa morálne ešte nižšie ako vykrádači bytov, pretože tí aspoň športovo riskujú a sú profesne poctivejší. Človeka ohúri hlavne ich argumentácia – veď mali deti! Ako keby  v Bratislave už nikto nemal deti, najmä nie sociálne prípady, pre ktoré by takéto byty mali slúžiť v prvom rade. Nuž ale, možno za sociálny prípad považujú nielen človeka s nedostatkom prostriedkov, ale aj morálky, ktovie… Pobavil ma aj argument Andreja Petreka, ktorý pridelenie miliónového  bytu sekretárke obhajoval tým, že aká je pracovitá a ako si ho zaslúži. V poriadku, ale to potom každému záchranárovi z Bane Handlová musíme dať aspoň Bojnický zámok! Z tejto kauzy pochopíme aj jeden zo zdrojov nenávisti „slušných ľudí“ voči Mečiarovi, ktorý len tak mirnix-dirnix rozdal byty obyčajným ľuďom. Viete si predstaviť, o koľko bytov viac mohli mať títo „poctivci“ pre svoje šafárenie? Éj, ale sme to veru na tom námestí usilovne odzváňali papalášom a ich spôsobom, že… A možno si myslia, že ako slovenskí bezdomovci majú prednostné právo na bývanie, veď keď ich to Slovensko tak omíňa, aspoň byt nech majú pohodlný. Určite si ani neuvedomujú, ako to o nich vypovedá, že pred sebou nemáme veru žiadnych politikov budovateľov, iba mentálnych sluhov, ktorí namiesto budovania sa iba starajú, čo kde uchmatnúť.
 A tu sme pri ďalšom aspekte celého škandálu. Dobre si všimnite, že to boli práve títo napospol „slušní ľudia“, ktorí nám tu postavili pred Slovenské národné múzeum jedného českého filistra, ktorého tu nechce drvivá väčšina Bratislavčanov. Najmä tí, ktorí majú aspoň minimálne znalosti slovenskej histórie. Nuž ale po tom, ako nám predviedli svoju morálku v šafárení s bytmi, ťažko môžeme očakávať, žeby mali v sebe čo len trochu kultúry a slušných spôsobov, aby sa nesnažili o inštaláciu niečoho, čo v značnej časti ich spoluobčanov vyvoláva odpor a znechutenie. Čisto teoreticky – nemusela by to byť dokonca ani väčšina, pretože slušnosť a ohľaduplnosť nie sú kategórie, ktoré sa riadia hlasovaním. Ale o tom títo „slušní ľudia“, v skutočnosti primitívni fanatici, nemajú ani potuchy. Veď aj preto sa tak zanovito označujú za „slušných“, pretože už nikoho iného by nenapadlo ich takto nazvať.
 No inštalácia tohto malého českého chytráčka na vysokom podstavci vypovedá o nich ešte viac, ako by chceli. Trochu sa pristavím pri soche – tu môžeme tak trochu škodoradostne konštatovať, že tejto soche nepomôže žiadny podstavec, pretože Masaryk tam vyzerá ako piadimužík a čím vyšší piedestál by dali, tým by vyzeral ešte menšie. A bližšie k skutočnosti. Lenže tento pamätník nestavala ani úcta, ani vkus, iba nenávisť. A aj preto títo ľudia tak chceli Masaryka, pretože to bol zrejme ich vzor, nielen ako zaprieť aj podpísané vlastnou rukou, ale hlavne ako okrádať Slovákov, ku ktorým títo ľudia s mozgom vymytým 40 ročnou českou nacionalistickou propagandou cítia len odpor. Nikto tak nenávidí Slovákov ako slovensky hovoriaci českí nacionalisti. Mimochodom – tie hlavné zlodejstvá za Masaryka sa tiež diali v rámci zákonov. Títo ľudia dodnes so slzou v oku spomínajú na „tatíčkovskú“ I. republiku. Na staré zlaté časy, keď od roku 1918 do roku 1937 zaniklo 686 slovenských tovární, kde sčasti bola zastavená výroba a sčasti boli demontované a vyvezené do Čiech; keď len dopravná tarifa bola na „spoločnom“ Slovensku o 40% (!) vyššia; keď zo štátnych zákaziek išlo na Slovensko neuveriteľných 5%; atď, etc, atp… Bolo by toho viac ako na jednu knihu. Jeden z výsledkov bol, že Slováci, ktorí tvorili zhruba 23% obyvateľstva republiky, sa na vysťahovalectve podieľali 74 percentami! Aj toto bol jeden z aspektov genocídy, ktorú riadili Masaryk s Benešom. Sám „tatíček“ sa s obľubou vyjadroval, že o 50 rokov nebude už slovenského národa. Ešte spomeniem, že sám minister „Československej“ republiky Václav Klofáč dal príkaz podpáliť tlačiareň slovenských novín v Ružomberku. Takže nečudo, že aj nepredpojatý svetoznámy anglický historik Arnold Toynbee napísal: „Nesúhlasím s tvrdením, že ČSR je demokraciou. Rozhodne ňou nie je pre nečeskú polovicu obyvateľstva“. U našich mankurtov si Masaryk určite polepšil aj tým, že osobne prikázal zatknúť Andreja Hlinku a ešte viac svojim vyhlásením, že „Slovenský národ neexistuje, je to len výmysel maďarskej propagandy“. Niektorí kádeháčikovia (zdrobnenina preto, aby som sa čo najviac priblížil ich ľudskej veľkosti) to možno majú aj kaligraficky stvárnené a zarámované im to visí v niektorom  z ich „sprivatizovaných“ bytov na čestnom mieste. Ozaj, a prečo to nedali rovno vytesať do podstavca a vyliať zlatom? To by bol aspoň prejav poctivosti. Ale toľko odvahy už v sebe títo chytráčikovia nenašli. Toto všetko je zároveň jedno z ďalších naplnení  prorockej knihy Georga Orwella 1984, kde na konci píše, ako Winston Smith zistil, že vlastne miluje svojho utláčateľského Veľkého brata…
            Okrem svojho primitívneho chytráctva (kocúr sa musí postaviť, lebo príde francúzsky prezident, Masaryk preto, lebo toto miesto určil pamiatkový úrad(!)) nám nechtiac ukazujú ešte jednu vec: čokoľvek „československé“ je vlastne české. Preto aj keby sme brali paargument, že na tomto konkrétnom mieste musí byť niečo k československej “vzájomnosti“, prečo tam nemôže stáť niečo slovenské? Nebolo vari Slovensko súčasťou I. ČSR? Úplne dokonale by tam zapadol napríklad taký Jozef Murgaš, alebo Koloman Sokol, celosvetovo uznávané osobnosti, ktoré ale museli zostať v emigrácii, pretože v „spoločnom“ štáte sa pre takých ľudí nijaké miesto nenašlo. Aj tu vidíme, že ukazovať Československo zo slovenského hľadiska sa nedá, lebo nijaké nebolo. Boli to vždy len veľké Čechy. Keď človek vidí sluhu, ako prvé ho úplne prirodzene napadne nakopať ho do zadku. Prípadne, keď príde „odhaľovať“ ten masarykovský paškvil, nahnať ho do Dunaja. To by bol happening! Ale žijeme v osvietenej demokratickej dobe, takže sa to nedá. Dúfam, že teraz čoraz viac Slovákov si zavzdychá nad starým dobrým feudalizmom. Vtedy sa to dalo, pretože vtedy sa sluha nemohol hrať na pána. A lepší ľudia neboli vystavení opľúvaniu luzou ako teraz.
 Na záver vari niečo praktickejšie. To, čo tu zažívame, je práve výsledok demokratického chytráctva. Sociológovia už dávno vedia, že špeciálne v komunálnych voľbách rozhoduje asi 20% iniciatívna menšina. Takže ani my už nemôžeme spokojne posedávať a spomínať si, že napríklad kvôli slovenskému jazyku tu boli demonštrujúce desaťtisícové masy a keď Čechoslováci ohlásili svoje zhromaždenie, pri levovi sa ich zišlo tak asi pätnásť, dokopy s kocúrom. Pretože práve táto „drvivá menšina“ nás valcuje. Tí chodia voliť do nohy, a veľmi dobre vedia, kto je ich človek či strana. Takže aj my sa už musíme prebrať zo spokojnosti, že sme dosiahli slovenskú samostatnosť a že nič viac už netreba robiť. Treba, stále, a veľa. Aj my by sme už mali začať chodiť voliť „do nohy“ a starať sa, aby sme mali vhodných kandidátov. Takých, ktorí si nebudú prideľovať náš majetok, ale budú budovať, tak, aby sme žili v pre nás prirodzenom prostredí a aby aj my sme sa mohli nerušene venovať tvorbe – materiálne aj umeleckej. Myslím si, že jedno z hlavných hesiel bratislavského politika, ktorý bude chcieť, aby sme ho volili, musí byť odstránenie českého leva spred SND a premiestnenie Masaryka na dvor nejakého lokálneho múzea. Ak sa nejakí lúmeni, v snahe zachrániť Svätopluka, vyjadrovali, že žiadne sochy sa nesmú rúcať, v tomto prípade nemajú pravdu. Tieto sochy nevznikli na oslavu, povýšenie, ale výlučne pre potupu Slovákov. A sochy nenávisti a ponižovania, ktoré si presadila úzka skupinka fanatikov nemajú právo na existenciu. Byty, ktoré sa rozkradli, im už asi nezoberieme, ale sochy áno. Pre mňa osobne bude takým kvocientom bratislavskej tuposti počet rokov, ktoré tieto sochy vydržia na svojom mieste.
 A ešte niečo. Pokoriť nás môže len tvorivá sila, či duchovná prevaha. Chytráctvo len na chvíľu. No súdiac podľa týchto biednych plastík druhotriednych provinčných umelcov, ku ktorým naši treťotriedni sluhovia vzhliadajú s takou úctou, nemáme sa čoho obávať. Čo ale neznamená, že môžeme pokojne polihovať. Naopak, toto nás iba musí povzbudiť k intenzívnej a činorodej práci. Každodennej.

Ján Litecký Šveda

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: