Pouličný predavač

18. október. 2010 o 21:34 | Kategória: Cigánsky problém, Reakcie | Komentáre vypnuté na Pouličný predavač

Ak vám na ulici ponúknu prsteň, ktorý je „z 99% zlata!“, nemusí to byť ani rumunský cigán a hneď je vám jasné, že tam zlata nie je ani to 1%, ktoré predávajúci psychologicky „spustil“, aby vytvoril pravdepodobnejšiu atmosféru. Na týchto pouličných predavačoch je však zaujímavý ešte jeden zvláštny fenomén, ktorý sa už E. A. Poe pokúsil opísať. Takýto hochštapler vás takmer vždy – čisto podvedome – upozorní na to, čo je na jeho tovare najhoršie, pretože práve toto sa snaží neúmerne vychvaľovať. Takže ak vám niekto napríklad vnucuje zaručene vodotesné hodinky, ihneď viete, že možno aj idú presne, no nesmiete na ne ani len dýchnuť, aby sa nezarosili. A podobne. Na tento fenomén som si spomenul pri predvolebnej kampani Sulíkovej SaS. Keď som si prečítal na billboarde slogan, že v SaS nie sú žiadni komunisti, v prvom momente  som si iba pomyslel, že by nemuseli mať teda ani komunistické spôsoby. Ale predsa som len spozornel a čakal, čo z toho vzíde. Ako vieme, billboard máva krátke nohy. Moje tušenie podvedomého prerieknutia ma, žiaľ, nesklamalo.

A hlavným aktérom popretia zmyslu celého „antikomunistického“ sloganu je paradoxne sám Richard Sulík. To, čo už stihol navyčíňať v krátkom čase od volieb, to mu musí závidieť nejeden skúsený boľševický harcovník. Hneď na začiatku vykonávania funkcie predsedu parlamentu sa blysol činom presne v štýle boľševickej svoloče z 50. rokov, ktorá rušila všetko staré, pretože teraz sa bude „žiť po novom“, a hlavne tak, ako súdruhovia nariadia. Bez akéhokoľvek ohľadu na tradície či nebodaj zdravý rozum. Teraz mám na mysli už niekoľko volebných období zavedený Deň otvorených dverí, ktorý presunul z dňa Ústavy SR, len tak, z vlastnej roztopaše, na 17. novembra. Nuž, niektorým ľuďom mimoriadne vyhovuje dátum, keď namiesto slabnúceho komunistického teroru sa nastolil silný eštebácky podvod, naopak, čokoľvek slovenské v nich vyvoláva nevoľnosť. Lepšiu vizitku hádam už ani nemohol predložiť. Možno nezaškodí pripomenúť, že ku dňu ústavy nám opulentne blahoželal aj americký veľvyslanec.

À propos, veľvyslanci: tu musíme uviesť, že v slávnych 50. nielen popravovali slovenských vlastencov, či rozkazovali vetru-dažďu, ale tiež začínali presadzovať, aby pracujúca trieda mohla chodiť aj do divadla a na spoločenské podujatia v montérkach či v teplákoch. Nuž veru, aj toto nám súdruh Sulík už stihol predviesť, keď sa zaskvel svojou garderóbou a správaním pri stretnutí so zahraničnými veľvyslancami. Všetci si dobre pamätáme, že nástup komunizmu sa vyznačoval neľútostným prenasledovaním všetkého slovenského a kresťanského. Svojimi snahami potlačiť každú pripomienku slovenských reálií či rozkladať kresťanstvo nezmyselnou homoagendou Sulík dokonale väzí v 50.rokoch, a to nielen spôsobmi, ale aj hodnotovo.

No poďme ďalej a pristavme sa pri jeho vyhlásení o obsadzovaní referendových okrskových komisií. Tuná dal opäť voľný priechod svojej politickej kultúre, keď prehlásil, aké sú dôležité, pretože „môžu oveľa viac ovplyvniť výsledky referenda“. Ako referenčný citát už len uvediem perlu z úst J.V.Stalina, kam evidentne Richard Sulík chodí pre rozumy: „Nie je dôležité ako hlasovali, dôležité je, ako sa to spočítalo.“ Ďalšia z vecí, ktorú nám súdruhovia tak bravúrne predvádzali v 50. rokoch, boli odborné posudky. Aj tuná Sulík nezaváhal ani sekundu a na odstránenie slovenskej sochy, ktorá mu pila krv (zrejme bola málo internacionálna), hneď dal zostaviť „odbornú“ komisiu. Aby sme si trochu pripomenuli atmosféru – pre niekoho stále ešte starých zlatých časov – zacitujeme aspoň zopár bodov z jedného „Úradného posudku komisie znalcov pri rade Krajského národného výboru v Žiline“ z 29.XI.1955. Podotknem, že išlo o posúdenie náboženskej literatúry.

„Komisia konštatuje, že vo všetkých prípadoch ide o materiál protištátneho obsahu, ktorý sleduje ciele:A/ osočovaním ľudovodemokratických zriadení, podrývať dôveru ľudu aj štátne zriadenie ČSR…C/ Propagovať fašizmus, monarchizmus a vojnu, E/ trieštiť morálno-politickú jednotu pracujúcich v ČSR, šírením náboženskej a rasovej nenávisti…“ Atď, atď,… Chlapík si nakoniec posedel iba pár rôčkov, tak aká tragédia, že… (Viac si pozrite v časopise Pamäť národa 3/2006.) Samozrejme, dnešná komisia už má trochu onakvejší slovník, ale princíp zostáva ten istý – potvrdiť svojim posudkom objednávku súdruhov, ktorí sú pri moci. No tu sa už kruh nášho článočku uzatvára, a vraciame sa opäť k rumunským cigánom na ulicu. Pretože toto už nie sú len „nespôsoby“.

Ak si dá niekto vyhotoviť „posudok“ ľuďom, u ktorých je dopredu jasné, aký bude výsledok, to už je jednoducho podvod. To, že sa nakoniec zľakol dôsledkov, ho nijako neospravedlňuje. Naďalej tu zostáva bezočivý podvod pred tvárou celého národa. Ale naši súdruhovia sa predsa nikdy nehanbili. A nehanbia sa dodnes.

Ján Litecký Šveda(18.IX.2010)

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: