Veľký víťazný chural

26. august. 2010 o 11:13 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Veľký víťazný chural

V histórii ešte takéto voľby neboli. Predstavte si: všetky relevantné strany vyhrali. Videli ste už voľakedy niečo také? Už aj preto by sme my Slováci nemali byť až takí skromní. Veru, aj my máme svoje nenapodobiteľné špeciality. Nikto predsa nemôže poprieť, že naše voľby sú absolútnym svetovým unikátom. Možno ešte väčším ako Niagarské vodopády. Či superstar z neexistujúceho štátu. 
          Začnem s  víťazom najväčším. Róbert Fico dostal zaokrúhlene 35% hlasov, čím predbehol svojich súperov minimálne o dve konské dĺžky. Ale veď sa na tom aj poriadne namakal. Postupne nakopal do zadku Slotovi, potom si dobre zakopal do Mečiara … Aj Slovákom poriadne nakopal do zadku, dokonca s rozbehom, keď odhaľoval potupného českého leva pred Slovenským národným divadlom. Ale tí sa tvária, že na to už zabudli. Veď čo ak náhodou bude lacnejšie droždie? A tak zo starej koalície zostal LEN ON. (Pamätáte sa ešte?) Po voľbách musel byť so sebou mimoriadne spokojný. Trochu menej spokojní však asi zostali československí eštebácki miliardári, ktorých telepatické príkazy tak vzorne plnil, ako mimoriadne obdarovaný senzibil.
          No vráťme sa ku stupňu víťazov. Pokiaľ Fico po vyhlasovaní odchádza so vztýčenou hlavou víťaza a s vavrínovým vencom, pravidlá sú postavené tak, že obálky so šekmi si odnášajú tí z ďalších stupienkov. A okrem toho aj to hlavné víťazstvo. Pokiaľ Fico vyhral voľby, oni zase vyhrali nad Ficom. Niečo ako keď sa celosvetový had zahryzne do svojho chvosta. Víťazstvo za víťazstvom sa hrnie na očarených divákov. Veď môže byť väčšie víťazstvo, ako keď sa jedna veľmi priemerná žena po ešte priemernejšom volebnom výsledku stane predsedkyňou vlády? Nota bene, aj naši „svetoví“ novinári, ktorí ešte aj o prázdnom Dzurindovi vedeli spievať šťavnaté panegyriky, sa v prípade Radičovej správajú až podozrivo zdržanlivo. Asi preto, že ju poznajú dosť zblízka. Určité pochybnosti máme aj o tom, žeby ju nad priemer mohol vytiahnuť jej šéfporadca Balázs, ktorý vyhláseniami o svojej nestrannosti skôr ukazuje, ako postúpiť z kňaza na komika…
          Ďalší veľký víťaz je Richard Sulík so svojou SaS. Na prvýkrát predseda parlamentu! Ten superman z predvolebných billboardov bol priam veštecký. Hoci jeho „pokrokové“ predvolebné témy sú skôr svedectvom provinciálnosti, pretože vo svete sa už viac začínajú zamýšľať nad tým, ako postupne odstrániť škody napáchané ľavičiarskymi intelektuálmi od 60. rokov a nie ako ich ešte oneskorene zavádzať. Keďže však zatiaľ nevieme, kam sa jeho nechutné spermie pohrnú, budeme zdržanliví a iba oceníme profesionálne zvládnutú prácu na kampani.
          Najmenej žiarivo spomedzi víťazov vyzerá KDH. Čo nás vôbec neprekvapuje. Ale aj víťazstvo bez efektu je víťazstvo. A u nich si neustále treba pripomínať, že celá ich nemastno-neslaná sterilita iba prikrýva stále prítomné neviditeľné prúdy na podmývanie slovenskej samobytnosti. Je len prirodzené, že najväčší záujem mali o post ministra vnútra, ktorý obsadil vnuk generála NKVD. Kontinuitu treba predsa zachovať. Ako aj vnášanie rozkolu a jedu do spoločnosti.
          Hádam najusmiatejší zo všetkých víťazov bol Béla Bugár. To, že je v parlamente, nie je preňho až také dôležité ako to, že na hlavu porazil svojho najväčšieho rivala Csákyho. Najmä v strednej Európe osobné konflikty mávajú prednosť pred politickými. Také zadosťučinenie ako Bugár nezažil vnútorne asi ani jeden z našich víťazov. A čo bude ďalej, o tom potom. Zatiaľ ho, zdá sa, neznepokojujú ani štyria príživníci, ktorí sa na jeho chrbte dostali do parlamentu a riadne mu znížili počet maďarských poslancov. A tí veru, vzhľadom na svoje politické preferencie, sa museli tiež cítiť ako dieťa na Vianoce. A aj keď nám chytrácky vysvetlia, že je to podľa demokratických pravidiel, určite to nie je podľa spravodlivosti.
          Ale poďme ďalej. Ak niekto dlhšie sleduje politiku SNS, tomu je hneď jasné, že medzi víťazov volieb patrí aj Ján Slota. Stačí si uvedomiť, že pri takej malej prevahe vládneho tábora nad opozičným je každý poslanec pomaly vyvážiteľný zlatom. SNS sa nikdy nesnažila dostať veľa percent. Ako keby sa báli, že keby mali príliš veľa poslancov, tí by sa mohli starať aj o iné témy, ako o business ich vedenia. A to je asi neprípustné. Podľa toho vyzerala, a pokiaľ tam zostane Ján Slota, aj naďalej bude vyzerať ich politika. Neartikulované pokrikovanie na Maďarov je len fingovanie politiky.
          Ako posledný z relevantných politický kádrov nám zostal Vladimír Mečiar. Zadržte prosím, ešte aspoň chvíľu, otázočku, že čo ten už má čo hľadať v tomto defilé víťazov… Veď ani len do parlamentu sa nedostal! Nuž ale, podľa čoho sa meria víťazstvo politika? No predsa podľa úspechu jeho snažení. A Vladimír Mečiar dosiahol dokonalý úspech. Konečne víťazne zavŕšil svoju intenzívnu snahu o zničenie HZDS, ktorej sa venoval posledných desať rokov. Strany, ktorá tu ako jediná mala štátotvorné ambície. Teda aspoň občas. A robil to neprestajne, prakticky 24 hodín denne. A práve v týchto voľbách korunoval svoje snahy dokonalým víťazstvom. Možno po Bugárovi je to ten najoslnivejší víťaz týchto volieb.

                                                                                                          Ján Litecký Šveda
                                                                                                    člen skupiny Víťazný traktor

P.S. Okrem toho, že tieto voľby poznali iba samých víťazov, mali ešte jednu unikátnu vlastnosť. Hádam prvýkrát v ponovembrových voľbách sa už vôbec nedalo vybrať ani len nejaké menšie zlo. Človek mohol s čistým svedomím voliť iba stranu, o ktorej na 100% vedel, že neprejde do parlamentu. Čo by uvedomelý volič radšej robiť nemal. Kto vie. Takže sme sa prepracovali k podobným voľbám, aké boli za komunizmu: tiež bolo jedno, aké lístky sme hádzali do urny, po voľbách aj tak vládli tí zlí… Nuž ale čo by sme nechceli – veď keď bolo toľko víťazov, hádam museli zostať aj nejakí porazení, nie?

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: