Dvojramenný hakenkrajc

25. augusta. 2010 o 16:07 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté

Keď začala naša neokominterna so sériou neartikulovaných výkrikov na tému Svätoplukova socha, povedal som si, že je zbytočné vôbec diskutovať na takejto úrovni. Na úrovni, kde jediným „argumentom“ je živočíšna nenávisť. Vytiahla dokonca aj svoj obľúbený kyjak antifašizmu, ktorým voľakedy mali vo zvyku mávať naši najväčší zločinci a v súčasnosti najväčší hlupáci. Bez toho, aby vôbec vedeli, čo ten fašizmus vlastne je. Ale poznáte to: odriekaného chleba najväčší krajec. Že som predsa len chytil pero do ruky, na tom má najväčšiu zásluhu jedna pokroková novinárka, ktorá v Hospodárskych novinách dňa 30.7.2010 medzi rôznymi stanoviskami k soche uviedla aj stanovisko Richarda Marsinu. To bolo tak dokonale zmanipulované, že kto nepozná jeho výrazne kladný postoj k soche na hrade, musel z tohto článku vyčítať – hoci trošku pomotaný, ale predsa len opak. Takže, aby takíto sfanatizovaní lúmeni neurčovali úroveň našich verejných debát, pokúsim sa uviesť aspoň pár triezvejších viet k téme.
1.Jána Kulicha nepovažujem za veľkého umelca, skôr naopak. (Samozrejme, je to vec názoru. Môžete si o tom prečítať v knihe „Labyrint, hlavou o múr.“) Aj to, že taká významná socha sa robila bez súťaže, je nešťastie. Veď čo by sme od našich komunistov nechceli, že … Ale – amor fati – kocky boli v tomto čase hodené takto, veď my všetci sme ich nechali vládnuť, tak sa nesťažujme. Treba to demokraticky akceptovať. Aj toto totiž významne vypovedá o našej dobe, tak ako umelecké dielo, a je to hodné zamyslenia. Na druhej strane – Svätopluk na hrade, ozajstnej dominante nielen Bratislavy, ale aj Slovenska, nielen že je v poriadku, povedal by som, že bol najvyšší čas. Ktovie, možno raz sa vystrábime z takýchto infantilných škriepok a prebehne súťaž medzi našimi najlepšími sochármi a táto sa sa nahradí lepšou… Veď Svätopluk by si to zaslúžil. A súťaže sa pokojne môže zúčastniť aj Ján Kulich, pretože to, čo najviac kole oči, nie je ani tak jeho komunistická minulosť, ale komunistický spôsob získania zákazky, navyše nedopečenej. No kým nie je nový Svätopluk, odstraňovať starého by bola neslýchaná potupa. Nielen pred svetom, ale už sami pred sebou by sme vyzerali ako debili. O čo sa evidentne niekto snaží.
2.Ale keby sme tu mali len námietky, o ktorých sa dá diskutovať, dalo by sa to vydržať. No väčšinu tvoria, žiaľ, také primitívnosti, že je z toho človeku až zle. Aby sme sa nemuseli brodiť príliš rozsiahlym bahnom, tak vyberiem z nich len jednu, ale asi tú najtypickejšiu, tzv. gardistickú.
Určujúci symbol slovenského znaku, dvojkríž, je veľmi jednoduchý grafický tvar. Tri čiarky. Takže jeho štylizácia do starých foriem, či prispôsobenie materiálu, má len veľmi obmedzený počet možných mutácií. Hovoriť tu o dĺžkach, pomeroch, zaobleniach, …, je dosť od veci. Teraz toľko pretriasaný „gardistický“ znak nebol v dobe I. Slovenskej republiky nijaké nóvum, ako napríklad šípové kríže v Maďarsku, bol to len štylizovaný slovenský znak. Takže, ak chceme, každý slovenský znak môže pripomínať ten gardistický. Jednoducho, tu sa točíme v kruhu. To podľa našich vykladačov politicky korektnej nenávisti už nikdy nemôže byť slovenský znak umiestnený v kruhu? Ale dobre vieme, že tu máme ľudí, ktorých pri akejkoľvek forme slovenského znaku napína. Takže každá, hocijako primitívna zámienka je im dobrá.
3.Ešte lepšie si to vysvetlíme na nemeckom príklade. Hákový kríž, hoci to bol starobylý znak, v Nemecku sa prakticky nepoužíval. Začali ho používať až nacisti špeciálne pre seba. To nebola žiadna forma či štylizácia nejakého nemeckého tradičného znaku. Takže ak sa v Európe tento znak, v akejkoľvek forme, spája s nacistami, mohlo by sa zdať, že je to v poriadku. Na druhej strane, tradičný nemecký znak armády, olemovaný čierny kríž, bol rovnako na dvojplošníkoch I. svetovej vojny, na tankoch, čo tiahli na Moskvu, či teraz na stíhačkách nasadených v Afganistane. Ani jeho štylizácia od seba veľmi neodbieha. Ale žeby tento tradičný kríž kvôli tomu, že ho používali aj nacisti, zrušili, tak taká tuposť veru nikoho nenapadne. A antifašistickým kyjakom tam mávajú ešte viac ako u nás. Nuž, ako vidíme, nenávisť nie je dobrý radca.
4.Naša mladá kominterna síce zmenila slovník, dokonca radikálne, no spôsoby im zostali rovnaké. Tí samozrejme netušia, čo je to sloboda umeleckého výrazu. A tak tu máme paradox nad paradoxy: mladí boľševici (teraz sa z taktických dôvodov nazývajú „demokrati“) idú cenzurovať starého boľševika. Ako za starých čias, veď nič iné ani nevedia, pretože ich komunistickí otcovia ich ani nič iné nenaučili.
5.Mimochodom – naša neokominterna nám nepredvádza nič nové, toto sme tu už raz mali. Tí starší si ešte určite pamätajú na prijatie československej ústavy v roku 1960. A to, ako v nej jednoducho zrušili starobylý slovenský znak. Buržoázni nacionalisti, tak ako klérofašisti, už boli vtedy väčšinou popravení, alebo v base, takže skrutku genocídy doťahovali bez väčšieho odporu ďalej. Samozrejme, predchádzala tomu mohutná a nenávistná kampaň. Hoci som mal vtedy iba 12 rokov, dodnes si ju pamätám. Hlavný tromf českých nacionalistov bol ten, ako je slovenský znak spojený s nechyrovanými zločinmi Slovenského štátu. To Hitler bol šuviks. A to sme počúvali od rána do večera, všetky noviny to mali na prvej strane. Keďže mi chýba fantázia českých súdruhov, tak sa ani neopýtam, či hádam sme si nemali dať vtedy znak – madagaskarský, napríklad … Ale myslím si, že ani toto by v tom čase slovenský znak nezachránilo.
6.Aj som chvíľu rozmýšľal, čo poradiť týmto ľuďom, ktorých spaľuje takáto nenávisť ako nejaká posadnutosť. Veď sú to predsa len moji blížni. Ako prvé mi na um zišiel exorcizmus – vyháňanie zlého ducha. No takíto pokrokoví ľudia by ma určite iba vysmiali, takže zostáva iba jeden moderný prostriedok – aby čím skôr zašli na psychiatriu. Pretože, súdiac podľa súčasného stavu, môže sa to iba zhoršovať.