Na margo kampane proti soche Svätopluka

17. august. 2010 o 18:45 | Kategória: Reakcie, Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Na margo kampane proti soche Svätopluka

V poslednom období najmä denník Sme rozpútal úplne orgie útokov na jazdeckú sochu kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Táto kampaň má všetky znaky kampaní, ktoré sa začiatkom 50. rokov minulého storočia viedli proti tzv. buržoáznym nacionalistom. Pritom hlavným nástrojom používaným v boji proti opodstatnenosti uvedenej sochy na nádvorí Bratislavského hradu sú lži a pololži, často horšie ako klamstvá, prekrucovanie histórie a pasovanie sa do polohy jediného oprávneného vykladača dejín. Kampaň vykazuje všetky charakteristiky stalinského boľševizmu, netolerantnosti k iným názorom a privlastňovaním si monopolu na pravdu, na výklad dejín. Dovoľujem si predložiť verejnosti na tomto blogu moje názory na najčastejšie omieľané nenávistné tvrdenia, ktoré sú posúvané slovenskej verejnosti:

Svätopluk vraj nebol nikdy na Bratislavskom hrade.

Takýto nezmysel môže tvrdiť len skutočný historický nedouk, alebo dobre zaplatený propagandista, ktorý za peniaze urobí všetko. Bratislava bola dokázateľne jedno z najväčších centier Veľkej Moravy. Z hľadiska výstavnosti bola dokonca omnoho honosnejšia ako Nitra. Pri voľnom výklade môžeme dokonca zmienku o vysvätení kostola v Obrátení Bavorov a Korutáncov v Nitrave k roku 828 stotožniť aj s Bratislavou, ak termín Nitrava spojíme s územím (podobne ako Morava) a nie s mestom. V Bratislave bol dokázaný honosný kostol z obdobia VM i kamenný palác, čo je pri Nitre zatiaľ nie definitívne preukázané. Okrem toho vtedajší ranofeudálny ekonomický systém neumožňoval panovníkovi trvalé usadenie na jednom mieste, lebo by ho ekonomicky zničil. Panovnícky dvor putoval a je fakticky nemožné, aby pri svojom putovaní nesídlil i na Bratislavskom hrade. Okrem toho Svätopluk I. viedol veľké vojny v Zadunajsku a vo Východnej marke. Nástupne body týchto veľkých výprav mohli byť jedine Bratislava a Devín, lebo len tu sa s takými vojskami dal prebrodiť Dunaj. Prítomnosť Svätopluka v Bratislave teda treba považovať za plne preukázanú, ale z hľadiska toho, či má jeho socha stáť v Bratislave, alebo nie za úplne irelevantnú. Jeho socha totiž patrí na najčestnejšie miesto v hlavnom meste národa, na začiatku histórie ktorého zohral vynikajúcu úlohu.

Svätopluk nebol kráľ.

Toto je obľúbené tvrdenie všetkých čechoslovakistov od druhej polovice 19. storočia. Dovtedy o tom nikto nepochyboval. Nepochyboval o tom ani pápež Štefan V., ktorý sa na neho ako kráľa obrátil roku 885 listinou. Všetko sa dá spochybniť, ale žeby pápež niekomu udelil titul, ktorý mu nepatril, je fakticky nemožné spochybniť. Všetky ranostredoveké kroniky počnúc Kristiánom (napísaná cca 100 rokov po Svätoplukovej smrti), cez Kosmasa a Dalimila, ranostredoveké uhorské kroniky, renesančná a baroková historiografia nespochybňovali kráľovský titul Svätopluka. Dokonca českí králi si dali vypracovať koncepciu o prenose koruny, kde svoj kráľovský titul považovali za prenesený titul od moravských kráľov. Až pozitivistická česká historiografia ho titulu kráľa – podľa môjho názoru a študovania prameňov – neoprávnene v druhej polovici 19. storočia zbavila. Prečo? Ja si myslím, že to musí byť jasné každému, kto pozná českú historickú vedu za posledných 150 rokov.

Svätopluk nemohol byť panovníkom starých Slovákov, pretože starí Slováci neexistovali. Vraj existovali iba Slovania, umiernenejší tvrdia, že Sloveni. Niektorí tvrdia, že bol aj panovníkom Moravanov.

Toto je otázka zložitá. V princípe však treba povedať, že Slovania ako masa s jednotným etnickým povedomím v 9. st. neexistovala. Existovali len spoločenstvá samostatných slovanských entít v poslednom štádiu národnotvorného procesu. Preto je používanie termínu Slovák na obyvateľa dnešného Slovenska v 9. st. omnoho exaktnejšie ako používanie termínu Slovan. Je na to jednoduchý dôvod – slovenský Slovan nemal nič, žiaden vzťah s povolžským alebo polabským Slovanom, ale bol biologickým i etnickým predkom dnešného Slováka. Aj keby sme pripustili, že VM sa skladala z dvoch odlišných národných prvkov (čo ja pokladám za nepravdepodobné) – Slovákov a Moravanov, nič to nemení na fakte, že bol (aj) kráľom starých Slovákov. A je to jedno, či ich budeme volať Slovenmi, Nitrančanmi, starými Slovákmi atď. Na podstate to nič nemení, lebo ide len o termín, o technickú záležitosť moderného pomenovania osobitého slovanského stredovekého národa, ktorý sa dnes volá slovenský národ.
Svätopluk vyhnal Metodových žiakov. Zapríčinil zánik slovanskej kultúry na VM. Bol krutý panovník.
Najsmiešnejšie mi pripadá rozčuľovanie sa nad vyhnaním Metodových žiakov zo strany niektorých ultrakatolíkov a prozápadne orientovaných liberálov. Pritom Svätopluk na rozdiel od ich rojčenia vedel, do akého geografického prostredia vtedajšie Slovensko patrilo a kam ho aj sám chcel začleniť a udržať. Svätopluk bol verným poddaným rímskeho pápeža, teda verný katolík. Pokiaľ Rím toleroval slovanskú liturgiu, aj on ju toleroval. Keď však Rím rozhodol ináč, ako verný katolík nemohol konať ináč. Veď predsa Roma locuta, causa finita. Svätopluk nechcel, aby Slovensko patrilo do sféry východnej cirkvi. Predstavoval orientáciu na Rím a na latinskú kultúru, ktorou sa hrdíme dodnes. Ak nechcel učiniť svoju ríšu trvalým cieľom útokov zo Západu, musel sa zaradiť do západnej civilizácie. To neskôr nepochopili vodcovia polabských Slovanov a ich poddaní. A ako skončili, netreba sa rozpisovať. Svätopluk by mal byť preto symbol ako pre slovenských katolíkov, tak aj prozápadnej orientácie Slovenska.
Čo sa týka krutosti, nebol o nič viac a o nič menej krutý ako panovníci jeho rozmerov v jeho dobe. Keby nebol silný, neprežil by.

Svätopluk zradil svojho strýka Rastislava, vydal ho Nemcom, ktorí ho nechali oslepiť.

Dynastické zápasy v ranom stredoveku boli tvrdé, najmä však vtedy, keď išlo o geopolitickú orientáciu (Rastislav – Svätopluk; sv. Václav – Boleslav), o ideologickú orientáciu (kresťan sv. Štefan – pohan Kopáň), alebo len o prosté zabezpečenie trónu pre syna (Gejza, Vajkov (Štefanov) otec – Michal, nitrianske knieža). Kým Svätopluk, o ktorého krk sa usiloval jeho strýko Rastislav, tohto strýka len vydal Nemcom, český Boleslav neváhal zabiť svojho brata Václava len preto, že sa mu zdal príliš pronemecký. Gejza, veľkoknieža starých Maďarov dal zavraždiť svojho brata Michala, nitrianske knieža len preto, aby mohol na trón kniežatstva inštalovať svojho syna Vajka (sv. Štefana). Sv. Štefan v boji s oprávneným pretendentom na staromaďarský kniežací prestol Kopáňom ani na chvíľku nezaváhal a po jeho porážke rozštvrtil jeho telo a vystavil ho v celej krajine. To už nehovoríme o celej sérii vrážd a vyvražďovania celých starých českých kniežacích rodov pri upevňovaní moci Přemyslovcov v Čechách, kde sa špeciálne vyznamenal Boleslav III. Ale ani v uhorských kráľovských dejinách sa nevyhli panovníci takým drobnostiam, ako bolo vylupovanie očí. Jeden z vylupnutými očami sa po vyvraždení celých línii Arpádovcov dokonca stal kráľom (Belo II.) Preto obviňovať z tohto Svätopluka a robiť z neho obludu môže iba maďarón s krvavými očami, ak zbadá niečo spojené s Bratislavským hradom a nedotýkajúce sa Márie Terézie.

Na štíte Svätoplukovej sochy je vraj dvojkríž podobný znaku Hlinkovej gardy a Slovenskej pospolitosti.

Nepočul som väčší nezmysel, aký stvoril pri svojej horlivosti ináč môj priateľ Ladislav Vrteľ. Nuž, treba v tomto prípade povedať, že aj majster tesár sa utne. V tomto prípade si tešlu zaťal rovno do kolena, ktoré ho bude veľmi bolieť. Nie je totiž pravdou, že dvojkríž s rovnako dlhými ramenami sa používal až od r. 1938. Stačí sa pozrieť len na erb Skalice, Topoľčian, ktoré sú – čuduj sa svete až z 13. storočia. To už nehovorím o erbe Nitry, z ktorého asi Kulich čerpal ideu, kde v zástave je taktiež dvojkríž s rovnako dlhými ramenami. Žeby už vtedy šarapatili HG? Ale je ďalšie množstvo prípadov; aj z predheraldického obdobia. To nehovorím o mnohých Benkových kresbách z prvej republiky, kde takýto kríž dominuje jeho dielach. Žeby aj on bol fašista? No bude to mať ťažké kolega Vrteľ obhájiť svoje tvrdenia zoči-voči faktom. Pritom pre heraldiku platí, že za totožný možno pokladať len ten symbol, ktorý je skutočne totožný. Akákoľvek zmena figúry tvorí úplne iný erb. Každý, kto sa pozrie na znak HG a SP, vidí, že tieto dvojkríže sa podstatne líšia od dvojkríža na Svätoplukovom štíte. Kým HG (SP) majú dvojkríže uzavreté, ohraničené, Kulichov dvojkríž je otvorený, ako keby neukončený. Je to jednoducho typologicky iná figúra, vzdialená od znakov HG (SP) na míľové míle. Kulichov znak v štíte sa najviac podobá na štítovú figúru z erbu Topoľčian a hneď potom na figúru zo zástavy z erbu Nitry. Len skutočný zlomyselník v tom môže vidieť podobnosť so znakom HG / SP.

Sochu vraj zmajstroval normalizačný, komunistický sochár.

Tu je môj názor jednoznačný. Pokiaľ Ľubomír Feldek nie je normalizačný básnik, nie je ani Ján Kulich normalizačný sochár.

Socha nemá umeleckú hodnotu.

Neexistuje všeobecné kritérium krásna. Kulich je v mojich očiach vynikajúci medailér, v monumentálnej tvorbe je trošku slabší. Toto tvrdenie však nemôže mať všeobecnú platnosť. Je to môj subjektívny pocit, moje subjektívne videnie. Žiadna komisia nie je oprávnená z estetických dôvodov navrhnúť odstránenie sochy. Socha totiž vyjadruje estetiku zadávateľa, nie hodnotiteľa. A zadávateľ má sväté právo vybrať si umelecké dielo podľa svojho vkusu.

Komu socha prekáža?

Socha prekáža v našom priestore dvom skupinám ľudí: Večným labancom, ktorí sa nevedia zmieriť, že Slovensko si je schopné vládnuť samo a dezavovaním úprimného slovenského vlastenectva sa mu snažia zabrániť nájsť vlastnú identitu. Nuž a potom maďarónom, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, žeby na hrade uhorských kráľov a miesta, kde boli uložené uhorské kráľovské klenoty, mala stať socha panovníka, dokumentujúca, že Slováci mali svoju históriu na tomto mieste už vtedy, keď sa ich predkovia preháňali po juhoruských stepiach.

Anton Hrnko
Zdroj: blog autora

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: