Kosovo a Metohija

25. júl. 2010 o 20:36 | Kategória: Kosovo, Reakcie | Komentáre vypnuté na Kosovo a Metohija

“Nestranný a apolitický” MSD (medzinárodný súdny dvor) dnes vyniesol rozsudok ohľadom Kosova, v ktorom ho formálne uznal za nezávislý štát. Hlavne že pred 11timi rokmi ho uznal rezolúciou OSN č.1244 za súčasť Srbska. Aké bude mať tento krok dôsledky? A ako vlastne došlo k tomu, že sa tento región odtrhol od zvyšku krajiny?

15. jún podľa juliánskeho a 28. podľa gregoriánskeho kalendára je dátumom jedného z najväčších srbských sviatkov-deň svätého Víta, Vidov dan. K tomuto dňu sa viažu z medzinárodného hľadiska dve dôležité udalosti: z roku 1914 sarajevský atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda a z roku 1389 bitka na Kosovom poli.
Kosovo pole – a Kosovo všeobecne – je kolískou srbskej národnej kultúry, tak ako u Rusov Kyjev či u Slovákov Nitra. História tejto provincie, ktorej úplný názov znie Kosovo a Metohija, je mimoriadne pohnutá a krvavá. Na Vidov dan roku 1389 sa tu odohrala spomínaná bitka medzi srbskými vojskami vedenými kniežaťom Lazarom, a osmanskou armádou na čele so sultánom Muradom. Tak Lazar ako aj Murad padli v boji, no vďaka Muradovmu synovi Bajazidovi Osmani napokon zvíťazili. Takto sa moslimom otvorila “brána do Európy“, aj do samotného Kosova, kde sa začal neopísateľný útlak pôvodného slovanského obyvateľstva. Srbi začali masovo opúšťať svoje domovy a utekať z provincie. Na ich územie sa postupne sťahovali Albánci, ktorí bolí voči Turkom mimoriadne povoľní a čoskoro konvertovali na islam. To im zabezpečilo privilegované postavenie oproti nenávideným srbským kresťanom a doslova za pár desiatok rokov už tvorili v provincii majoritu.
Ako plynul čas, odchádzalo z Kosova a Metohije čoraz viac Srbov, zatiaľ čo počet Albáncov exponenciálne narastal. Ku koncu 20. storočia už boli mnohé kosovské dediny bez jediného slovanského obyvateľa. A vtedy sa o Kosovo začali zaujímať sionisti zo západu.
“Budeme obchodovať s každým, či chce, alebo nechce. Kto nám odmietne  otvoriť svoje trhy, tomu vyrazíme dvere.“ – americký prezident a „mierotvorca“ T.W.Wilson

90. roky 20. storočia znamenali pre svetovú politiku veľkú zmenu. Železná opona padla. Varšavská zmluva sa rozpadla. ZSSR sa  tiež rozpadal, a preto sa musel stiahnuť z pozície superveľmoci, vďaka čomu sa USA stali de facto neobmedzenými vládcami Zeme. Ich cieľom bolo si čo najskôr podrobiť štáty bývalého Východného bloku prostredníctvom pôžičiek a centralizácie sprivatizovaného finančného kapitálu v rukách dcérskych spoločností amerických firiem. O rozširovaní NATO a EÚ ani nehovoriac. Podarilo sa im to-až na dve výnimky: Bielorusko (v podstate ešte stále), a Juhoslávia odolávali tlaku Západu. Na podnet prezidenta Slobodana Miloševiča bol v Srbsku v roku 1997 schválený zákon o privatizácii, ktorý stanovil, že pri predaji štátnych podnikov musí zostať minimálne 60% akcií v rukách zamestnancov. To malo zabrániť tomu, aby srbské hospodárstvo ovládli nadnárodné korporácie a takáto politika sa americkým kapitalistom, samozrejme, vôbec nepozdávala.
Spojené štáty práve prežívali zlaté clintonovské obdobie, idylu ktorého narušila iba sexuálna aféra Billa Clintona so svojou praktikantkou Monikou L.  Bolo treba urýchlene odvrátiť pozornosť Američanov od tohto škandálu a Kosovo sa stalo vhodným terčom.
V provincii už nejaký čas pôsobila albánska Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), štedro sponzorovaná najmä Švajčiarskom a Izraelom, ktorá sa popri podpaľačstve, výpalníctve a vraždách Srbov špecializovala aj na obchod s drogami. UCK bola pre USA ideálnym spojencom, pretože  sa očakávalo, že po ovládnutí Kosova budú obe strany profitovať z distribúcie a predaja drog do Západnej Európy, predovšetkým do Francúzska. Miloševičov režim narkomanov tvrdo postihoval, a preto bolo jeho odstránenie nutné aj z tohto hľadiska.
Keďže bolo nemožné podkopať autoritu srbského prezidenta zvnútra,  začala sa doslova celosvetová mediálna kampaň namierená proti Srbom a Miloševičovi obzvlášť. Na čele tejto propagandy stáli židovskí manželia Madeleine a Joseph Albrightovci. Ona bola americká ministerka zahraničných vecí, on vplyvný novinár. Nebol teda pre nich nijaký problém presvedčiť masy ľudí o tom, ako strašne Albánci v Kosove trpia a ako ich Srbi utláčajú. V médiách po celom svete sa objavovali obrázky  dobitých a spálených tiel, údajných albánskych obetí srbskej genocídy. V skutočnosti však išlo buď o Srbov, alebo Albáncov spolupracujúcich so Srbmi, ktorých zavraždila UCK. Známy je prípad albánskeho majiteľa benzínovej pumpy pri meste Peč, ktorý bol popravený UCK po tom,  ako napriek ich zákazu predával benzín Srbom. Sem-tam sa v správach objavovali aj živí Albánci, všetci však svorne tvrdili že sú utečencami z Kosova, kde na vlastnej koži zažili srbský teror. Mnohí z týchto Albáncov ale pochádzali z macedónskeho mesta Tetovo a v Kosove nikdy v živote neboli. Išlo len o mediálny trik a tým, ktorí boli ochotní sa na ňom podieľať, bolo dobre zaplatené. 
Propaganda splnila svoj cieľ: verejná mienka sa obrátila proti Srbsku. V júli 1998 dostal Miloševič od OSN ultimátum, aby sa srbské ozbrojené sily – armáda, polícia a pohraničná stráž – stiahli z Kosova do troch mesiacov. Odmietol, a osud provincie a aj celého štátu bol spečatený. Začiatkom roku 1999 zneškodnili srbskí policajti v obci Račak v sebaobrane niekoľko albánskych teroristov po tom, ako na nich zaútočili. To bola pre Clintona, Albrightovú a ostatných “humanistov“ typu Václav Havel posledná kvapka. Albrightová požiadala o okamžité plošné bombardovanie Srbska.
24. marca zaútočilo 19 štátov bez vyhlásenia vojny (a bez aj tak zbytočného mandátu BR OSN) na nevinný, suverénny štát. Kolaborantská slovenská vláda na čele s M. Dzurindom v tichosti odsúhlasila prelet bombardérov cez náš vzdušný priestor, čím je spoluzodpovedná za smrť tisícok nevinných ľudí. To všetko v mene demokracie a ochrany ľudských práv. Všetci mali plno rečí o tom, ako Srbi konečne dostanú zaslúžený trest za to, čo údajne urobili.
Nikomu však nenapadlo zamyslieť sa nad tým, čo v skutočnosti Srbi urobili PRE NÁS.
V roku 1389 bránili  kresťanstvo a celú Európu pred osmanskými hordami. Slovákom pomohli aj v čase  revolúcie  1848/1849. Aj vďaka srbskému odboju sme sa mohli po 1. svetovej vojne oslobodiť zo “žalára národov“, Rakúsko-Uhorskej monarchie. Počas okupácie Československa Varšavskou zmluvou sa  v Belehrade konali masové demonštrácie na našu podporu…
Avšak všetko upadlo na jar 1999  do zabudnutia. Peniaze sú mocnejšie ako národné a historické väzby. Namiesto toho nás médiá aj Dzurinda a spol. kŕmili klamstvami  a utešovali nás, že vďaka spolupráci s “humanitárnou alianciou“ vedenou USA, sa čoskoro staneme členmi EÚ a NATO…
Srbský národ musel prežiť 78  dní  a nocí “humanitárneho bombardovania“ a viac ako 38 tisíc náletov. Hlavnými terčmi sa stali nemocnice, školy, pravoslávne kostoly a kláštory, mosty či budova televízie. Srbská infraštruktúra bola úplne zničená. Západní demokrati neváhali použiť dokonca aj zakázané kazetové bomby, časti ktorých nevybuchnú hneď, ale sa rozprášia do okolia. Mnohé srbské deti, ktoré neprišli o život priamo počas bombardovania, zabili práve tieto bomby, keď ich nič netušiace zdvihli zo zeme. Boli tiež použité bomby s vysokým obsahom rádioaktívneho uránu, ktoré zamorili srbskú vodu a pôdu na celé stáročia.
Mnohí Srbi boli zabití priamo v práci alebo v škole. Okrem iného bolo vybombardované: Múzeum Vojvodiny v Novom Sade, pošta, banka a železničná stanica v Prištine, nemocnica v Raške, základná škola v Samaile, pravoslávny kostol sv. Nikolasa z roku 1576, národný park Fruška Gora, poľnohospodárske družstvo v Uroševaci, pamätník Gazimestan venovaný padlým hrdinom v bitke na Kosovom poli, poliklinika a továreň na elektrospotrebiče v Čačaku, množstvo ciest, mostov, železníc, ale aj stovky rodinných  domov. To jasne dokazuje zámery západných kapitalistov, ako aj príčinu celej vojny: dostať srbskú ekonomiku a obyvateľstvo na kolená, aby napokon museli chtiac-nechtiac prijať amerikou diktovaný Nový svetový poriadok. Vojenské ciele boli zasiahnuté len z 2% (!), zvyšok tvorili civilné ciele a štátny, poprípade cirkevný majetok. Vyhovárať sa na náhodu, pri strelách navádzaných systémom za miliardy dolárov, je predsa len trochu smiešne.
9. júna 1999 bol Miloševič donútený podpísať “vojensko-technickú“ dohodu o stiahnutí srbských síl a povolení vstupu jednotiek KFOR do Kosova. To sa dostalo pod medzinárodnú správu, avšak ostalo súčasťou Srbska. Podľa rezolúcie OSN č. 1244 bola nezávislosť Kosova vyslovene vylúčená.
UCK, ktorá kedysi patrila na zoznam svetových teroristických organizácii, sa stala najvernejším spojencom Američanov, bojujúcim za demokratické hodnoty. V tomto prípade sa pod „demokratickými hodnotami“ považuje systematické etnické čistenie Kosova a Metohije od Srbov a kresťanov. V období nasledujúcich deviatich rokov boli zlikvidované alebo vyhnané dve tretiny kosovských Srbov. Nebolo ani treba ich vyvražďovať po jednom – stačilo podpáliť dom jednej srbskej rodine a mnoho ďalších ich zo strachu radšej odišlo. Tak sa UCK snažila presadiť etnickú homogenitu Kosova, ktoré za pomoci svojich západných spojencov pomaly, ale isto smerovalo k odtrhnutiu od Srbska.
Ešte skôr, než sa tak stalo, bol pred Medzinárodný súd pre zločiny bývalej Juhoslávie (ICTY) predvedený Slobodan Miloševič. Súdili ho šesť rokov, ale nič mu nedokázali. Zrazu bol problém nájsť všetky tie masové hroby, o ktorých nás médiá presviedčali, že existujú. Mnohí “očití svedkovia“ úplne zmenili svoje výpovede. Po genocíde státisícov Albáncov nebolo v Kosove ani stopy…
Miloševič napokon zomrel za veľmi záhadných okolností vo svojej cele v marci 2006. Je takmer isté, že mu na druhý svet niekto pomohol. Súd ho nemohol bez dôkazov odsúdiť, ale samozrejme ani oslobodiť, čiže jeho smrť bola ideálnym riešením. Justičná vražda ako vyšitá.
Odstránenie Miloševiča bola očividne jediná vec, na ktorú sa USA, NATO a OSN zmohli. Samozrejme, že sa to snažili poprieť. „Nie, našim cieľom nebol konkrétne Miloševič, viete, my sme tam prišli oslobodiť kosovský ľud! Hm, áno, to je ten dôvod prečo sme bombardovali a vojensky okupovali Kosovo…“
Pravda, dôvod bol ešte jeden, a nebol ani zďaleka taký šľachetný. V Kosove sa totiž nachádzajú obrovské zásoby surovín, hlavne uhlia, ale aj striebra, zlata, medi a niklu. Baňa Trepča, tretia najväčšia baňa a zlievareň na svete, bola úplne sprivatizovaná už v roku 2000. Obrovské zisky z nej odvtedy plynú priamo do vreciek šéfom amerických korporácii. Okrem Trepči boli postupne rozpredané ďalšie stovky väčších či menších srbských podnikov.
Napokon 17. februára 2008 vyhlásila kosovská vláda na čele s Albrightovej kamarátom a veliteľom UCK Thacim jednostrannú samostatnosť. Nezávislosť Kosova uznali hneď na druhý deň všetky najdemokratickejšie štáty sveta: USA, Spojené Kráľovstvo, Francúzsko, a, pravdaže, Afganistan.
Postupne tak urobilo ďalších asi 60 štátov, čo je však stále len 1/3 všetkých štátov na Zemi.
Z Európskej Únie, pravda, uznali Kosovo takmer všetci okrem Rumunska, Španielska, Cypru, Grécka, a na počudovanie, aj Slovenska, ktoré po dlhom období podlizovania sa Západu konečne konalo múdro a samé za seba. Srbsko, prirodzene, samostatné Kosovo nepripúšťa, takisto ako aj ďalšie “nedemokratické“ krajiny: Rusko a Čína
Vyhlásiť totiž za nezávislú krajinu, kde je (albánska) väčšina spoločnosti angažovaná v obchode s drogami a ľudskými orgánmi, kde je nezamestnanosť vyše 45% a kde sú vraždy Srbov a ničenie ich majetku na dennom poriadku, je jednoducho morálne neprípustné. Aspoň pre všetkých normálnych ľudí by malo byť.
A ešte čo sa týka Srbských zločinov voči kosovským Albáncom: za posledných 50 rokov vzrástol podiel Albáncov v Kosove a Metohiji z 50% na 85%. Pre Albáncov bola postavená univerzita v Prištine, Srbom bolo na oplátku zničených 52 pravoslávnych kostolov a kláštorov a viac ako 200 kultúrnych pamiatok, pričom mnohé z nich boli zo 14. storočia, teda ešte z predtureckých čias. Áno, myslím, že toto jednoznačne svedčí o genocíde – ale o genocíde Srbov Albáncami.
V roku 1389 zničili Srbsko osmanské vojská, v roku 1999 to boli vojská americké. Rozdiel medzi nimi je asi taký, že Osmani mali aspoň odvahu postaviť sa protivníkovi v boji zoči – voči, zatiaľ čo Američania a spol. dokázali len bombardovať a z bezpečnej vzdialenosti svojich luxusných pracovní kázať o humanizme.
Neskôr rovnaký scenár zopakovali v Afganistane, Iraku, a prostredníctvom Izraela v Palestíne.. Takto si teda zopár vyvolených nastoľuje Nový svetový poriadok.  Kosovo, to je len začiatok…

T.M.

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: