Metódy dnešných takzvaných antifašitov

5. apríl. 2010 o 20:00 | Kategória: AntiAntifa, Reakcie | Komentáre vypnuté na Metódy dnešných takzvaných antifašitov

V poslednej dobe dochádza, najmä prostredníctvom rôznych „nezávislých“ médií k sústavnému vytváraniu obrazu, podľa ktorého by sa mohlo zdať, že Európu obchádza strašidlo nacionalizmu, pravicového extrémizmu, fašizmu a dokonca aj neonacizmu. S tým ruka v ruke súvisia aktivity rôznych „antifašistických“ spolkov.
Samozrejme, nejde o nič nové. Aj v minulosti sa našli „pokrokárski“ krikľúni, ktorí vystupovali proti konzervativizmu či nacionalistickým ideám a snažili sa ich zo všetkých síl potierať. Nóvum   však môžeme vidieť v dvoch okolnostiach. Zatiaľ čo niektorí predchodcovia dnešných lavicových „aktivistov“ sa mnohokrát stavali na odpor skutočným diktatúram, dnešní „slobodomyseľní“ (ako sami seba nazývajú), si dosadzujú nepriateľa tam, kde nie je, ale proti skutočnému nebezpečenstvu sa radšej nepostavia. Vystupujú proti domnelej chimére, čím nič neriskujú. Zároveň si tak zdôvodňujú zmysel svojej nezmyselnej existencie a zakrývajú vlastnú myšlienkovú prázdnotu. Nejde iba o to, že svojim počínaním nahrávajú skutočným nepriateľom našej spoločnosti, napríklad radikálnym islamistom, alebo členom agresívnych národnostných menšín, ktorí k svojmu prospechu radi využijú rozkol a oslabenie, do ktorých sa európske národy dostávajú. A preto väčšina dnešných anarchistických „buričov“ i cez svoj hlasne proklamovaný odpor voči panujúcemu systému v skutočnosti žije s týmto systémom v akejsi vzájomnej symbióze, alebo mu ochotne prisluhuje. Za ďalšie si môžeme všimnúť vzrastajúcu agresivitu, ale zároveň aj úbohosť a podlosť, ktorou sa vyznačuje terajšia činnosť väčšiny týchto „aktivistov“, ktorú zameriava proti iným príslušníkom vlastného národa. Množstvo z histórie známych zástancov ľavicového svetonázoru by iste s prekvapením sledovali, do akého duchovného bahna upadli ich účastní nasledovníci.
Začína byť symptomatické, že akúkoľvek akciu organizovanú niektorou skupinou národovcov je sprevádzaná nepriateľským vystupovaním lavicových militantov a patričným mediálnym humbugom. Výnimku nepredstavujú ani tak málo politicky motivované zhromaždenia, ako je napríklad spomienkový pietny akt venovaný pamiatke mŕtveho kamaráta. K opačnému javu, keď by priaznivci „krajnej pravice“ napadli účastníkov demonštrácii alebo iných verejných akcii organizovaných lavicovými „aktivistami“ však prakticky nedochádza. Už aj táto okolnosť vypovedá o mnohom. Je však treba zobrať v úvahu, ako lavicoví „rovnostári“, ktorí sa často zaklínajú demokraciou, upierajú ostatným práve to, čo si pre seba nárokujú.
Čo sú zač títo „antifašisti“? Poznáte ich po ovocí… Hovoria o ľudských právach, ako si ich však v praxi predstavujú je možné vidieť na ich útočnom vystupovaní proti komukoľvek, kto nezdieľa ich názor.

Schopnosť týchto ľudí diskutovať a „viesť dialóg“ je tiež obdivuhodné, napadať svojich oponentov a označovať ich za nacistov, alebo fašistov znamená ukážku brilantnej logiky a sily argumentov! Sloboda? Samozrejme, ale podľa ich predstáv iba pre nich samotných. Síce sme si všetci rovní, ale niektorí sme si jednoducho rovnejší.
Pozoruhodné je, ako niektorí lavicoví „aktivisti“ popierajú hodnoty, z ktorých vyrástla naša spoločnosť, pritom však s drzou samozrejmosťou primajú výhody touto spoločnosťou poskytované. Fakt, že ich nihilizmus im neumožňuje nič iné než vegetatívne cudzopasníctvo typické pre parazitov a že radšej ničia, ako by mali niečo sami vytvoriť, to tiež svedčí o ich intelekte. Opovrhnutie poriadkom, disciplínou a skutočnou pracou (obzvlášť cudzou), zato velebenie rozvratu, bez cudnosti a zaháľaním je rovnako príznačné – že by variácia na známe capre diem?

Pred hrdinstvom týchto „bojovníkov“ sa iste každý skloní. Fízlovanie spoluobčanov, ohováranie, zosmiešňovanie a klamanie, to sú pre nich tie správne prostriedky boja proti nacionalizmu, totiž „nacizmu“ a vlastenectvu čiže „fašizmu“. Je sa od koho učiť, nejaký Judáš už tu tiež bol a Pavlík Morozov tiež. „Der größte Lump im ganzen Land war und ist der Denunziant…“
Hutní „anarchisti“ neuznávajú zákony (alebo sa snáď domnievajú, že platia iba pre každého okrem nich?). Potom si však „revolučná mládež“ vyšliapne s červenou vlajkou narušiť riadne ohlásené zhromaždenie, cez opakovanú výzvu poriadkových síl svoju činnosť nezanechá a nakoniec sa čuduje, že ich polícia zadrží.  Následne však uzná za vhodné ukrivdene si posťažovať v tlači na „brutálne zaobchádzanie“ zo strany policajtov. Prečo nie, od toho tu „nezávislé“ noviny sú a vždy ochotne náreky publikuje. Čo by tomu však povedali skutoční revolucionári od Bakunina až po „Cheho“ Guevaru, to si môžeme iba domyslieť.
Nechať mŕtvych na pokoji odpočívať je asi „buržoázny prežitok“, preto zdemolovať, alebo poškodiť náhrobok národných osobností, prípadne zhanobiť miesto, kde padol za obeť cigánskemu nožu človek, nepredstavuje pre „antifašistov“ žiadny problém. Niektorí z nich sa k tomu ešte hrdo prihlásia, to asi preto, aby svet mohol obdivovať ich kultúrnosť a boj za „ideály humanity“.

Aj metódy užívané v rámci názorových stretov majú svoje hranice únosnosti a slušnosti. Naši dnešní „antifašisti“ ich vo väčšine už prekročili. Prestali byť protivníkmi, ktorým je možné oponovať a pritom ich však neprestať považovať za hodných úcty. Nie sú už nepriatelia, proti ktorým ide bojovať, ale zároveň si k nim zachovať rešpekt. Pred pokrytcami, zbabelcami a klamármi, podlou čvargou, ktorých ďiabolskosť sa nezastaví ani pred mŕtvymi, si každý človek, ktorému ostala iba štipka cti v tele, nemôže nič iné len odpľuvnúť…

Anti-antifa

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: