Ozaj musíme byť perfektní, alebo aspoň efektní, ak nechceme byť defektní?

24. februára. 2010 o 22:54 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Ozaj musíme byť perfektní, alebo aspoň efektní, ak nechceme byť defektní?

Mnohým zdá sa, že vedia, v čom spočíva Kristova spása… Mne osobne sa stále viac pozdáva, že spása pre nás nie je ani tak v ňom samotnom, alebo v tej hroznej a krutej smrti na kríži, ale hlavne v tom, že nás svojím príkladom oslobodil od pokušenia perfekcionizmu. Je v tom aj tragédia izraelského národa, ktorý má veľmi silný pocit, že musí byť za každú cenu lepší od všetkých ostatných… Tento pocit nie je len zdrojom veľkých trápení, ale následne aj zdrojom veľkých osobných a občas aj historických katastrof. Áno, máme byť dokonalí, tak ako je náš nebeský Otec dokonalý, ale máme to dosahovať nasledovaním Krista. A práve On nám celým svojím životom a aj smrťou na kríži dáva jasné a výstižné poučenie, že byť dokonalý vôbec neznamená byť úspešný v svetskom zmysle.
     Práve toto pokušenie perfekcionizmu je aj za revoltou tých pár nedozretých klerikov, ale zdá sa mi, že aj za urýchlenou exkomunikáciou zo strany ich zrelších protipólov. Je vôbec ťažko pochopiť, aký má stredoveký pojem exkomunikácie v dnešnej dobe význam. Je to odrezanie týchto premúdrelých od zabezpečeného zdroja príjmov zo štátneho rozpočtu?
     Isteže Cirkev a klérus zvlášť robí kopu dobrej roboty, ale aj tak mám pocit, že ich podpora zo štátnej kasy narobí viac škody ako osohu. Odrezáva totiž predstaviteľov Cirkvi, od jej malých funkcionárov až po tých najvyšších, od tej každodennej šedej a vôbec nezabezpečenej reality a mnohých z nich vychováva k permanentnej nezrelosti. Sú to iste tvrdé slová a neplatí to všeobecne, ale tá relatívna bezstarostnosť je iste antiselekčný jav a prinajmenšom neprispieva ku kvalite nášho obslužného a zároveň vodcovského personálu.
     Ťažko sa mi niektoré veci píšu, lebo veľmi chcem niečo vypovedať, ale stále sa mi to zdá plytké a nejednoznačné. Vynasnažím sa napríklad vyjadriť svoj úctivý postoj k mariánskej religiozite. Hoci občas zachádza do extrémov, nepochybujem o jej racionalite a význame. Nejde o to, či sa deje pod emblémom dona Gobbiho, otca Kolbeho, alebo pod inou ikonou, ideou, alebo charizmou, ale o to, že sa v mariánskych spoločenstvách spájajú ľudia na úplne iných princípoch a cieľoch ako v tzv. svetskej, teda prestížnej sfére. Áno, grupujú sa tam bývalí aj terajší alkoholici, bývalí aj terajší invalidi, nezamestnaní, chudobní a ináč problémoví. Ale o čom je hymnus Magnificat? (Lukáš 1, 46-55) Nie je to v priamom protiklade ku spájaniu sa napríklad tých povestných slobodomurárov a iných revolucionárov a prospechárov? Nie je to takmer jediná cesta, ako im oponovať, protirečiť a zamedzovať ich pomaly neobmedzenému vplyvu, ktorý je ešte potencovaný modernou technológiou?
     Vrátim sa ale k tej búrke v pohári vody, teda k tomu exemplárnemu potrestaniu naozaj drzých výtečníkov. Nejde mi ani tak o ich obranu, ani o to, že ich promptným odseknutím dávame najavo slabosť a či neistotu, ale o to, že sa o otázkach, ktoré trápia aj týchto nedovzdelaných, otvorene nedebatuje a ak aj, tak o úprimnosti týchto diskusií sa dá veľmi – veľmi pochybovať. Keď sa táto mládež tak suverénne vyjadruje o historicko – kritickej metóde ako neprípustnej, nech nezabúda, že aj Kristus bol historickým fenoménom a opakovane prehlásil: „Starým bolo povedané, ale ja vám hovorím… (Matúš 5, 21 – 48) a tiež: „Všeličo by som vám povedal, ale teraz by ste to nezniesli. Zašlem vám však Ducha pravdy, ktorý vás poučí o všetkej pravde…“ (Ján 16, 12 – 13)
Rozvíja a vyvíja sa vesmír, spoločnosť a jednotlivci zároveň a svet smeruje míľovými krokmi k jednému ovčincu a jednému pastierovi. „Plnosť časov“ sa môže napĺňať len postupne… Prečo by sa v tomto kontexte nemalo prehlbovať aj chápanie Svätého písma?
     Tie superkritické postrehy, ktoré tu produkujem sa samozrejme netýkajú len kresťanov a len cirkví financovaných zo štátneho rozpočtu. Tá dôležitosť oslobodenia od jarma perfekcionizmu a radosť z neho sa rovnako týka aj budhistov, islamistov, jehovistov, komunistov a celkom iste aj iných „istov.“ K tomuto vzájomnému pochopeniu našich spoločných problémov a spoločných možností potknutia nech nám kresťanom pomáha Boh, katolíkom aj Panna Mária a tým iným spoločenstvám ich vlastní predstavitelia a ich vlastné nedostižné a perfektné vzory.

Vlado Gregor


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: