Hľadajme najprv cestu a nie ciele, ináč sa ocitneme v riadnej diere

30. septembra. 2009 o 15:43 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Hľadajme najprv cestu a nie ciele, ináč sa ocitneme v riadnej diere

clockČoraz ťažšie sa mi píše, pretože čím viac skúseností človek získal, tým je menej opovážlivý. Je to dobre, lebo sa stáva skromnejším a predchádza unáhleným záverom. Na druhej strane mu ale ten bujný tvorivý elán tak trochu chýba.
    Základným, takpovediac existenciálnym problémom sa mi javí to, či skutočne existuje nejaký postihnuteľný zmysel v dianí okolo. V čom spočíva tá tvorivá iskra, ktorá bezpochyby existuje, má nejaký plán, zámer, alebo účel? Je tento záver dejín, či už ľudských, alebo vesmírnych, dobrý pre nás? Akým spôsobom je spravodlivý a nenáhodný? Dokáže vyrovnať to množstvo nespravodlivosti a náhodnosti okolo? Ako sa to vôbec dá?
    Blahej pamäti Ján Pavol II. nás často vyzýval k nebojácnosti a úprimnosti, dokonca tvrdil, že Cirkev by sa vo svojej otvorenosti mala podobať domu zo skla. Je preto divné, že hoci sa toľko a často zbytočne vŕta v súkromí „obyčajných“ ľudí a chce ich dopodrobne viesť v tých až najintímnejších problémoch, nebadáme už podobný elán v skúmaní tých oveľa závažnejších prehreškov. Často sa totiž krivdí ľuďom práve pomocou finančných a mocenských pák, o ktorých existencii má tušenie aj slepý, ak mu pravdaže nechýbajú základné rozumové schopnosti. Je síce pravda, že riešenie celospoločenských rozporov a problémov je ťažšie ako zaoberať sa individuálnymi potknutiami a aj možnosť omylov a škôd je podstatne väčšia, ale nemala by si inštitúcia, ktorá tvrdí, že ju brány pekelné nepremôžu, že je takmer neomylná, ba dokonca má za sebou priam Všemohúceho, klásť aj podobne vysoké ciele a nároky? Nehľadiac pritom na prípadné následky a škody, vrátane svojho rozbitého nosa, ktorý sa príliš pchal tam, kde mu chýbali potrebné kompetencie?
 Cesta ľudstva, vrátane jej „pobožnej časti“, je cestou omylov, stále hlbšej reflexie a trvalého zápasu so zlom, pri ktorom treba priznávať výskyt ťažko odčiniteľných prehier a škôd. Popierať tento fakt je evidentný nezmysel a samotný Kristus to od nás nechce, ba nás pred podobnými sebaistotami vystríha. Dokonca tvrdí, že „Boh je lepší“ a že aj on sa môže mýliť a asi sa v očakávaní svojho skorého druhého príchodu aj pomýlil. Našu úctu k nemu to vôbec nemusí zmenšovať, práve naopak, pretože svoju nekompetenciu v týchto odhadoch opakovane potvrdil. Je príznačné pre ľudí, či už adventistov, jehovistov a iných milenaristov, že ho v tomto smere chcú prekonať. Menej sa však už snažia prekonávať ho v riešení konkrétnej a neutešenej situácie okolo nich, ktorá by im mala priamo udierať do očí. Alebo že by sa radšej náročky robili slepými, aby mohli viesť ešte o čosi „slepejších“? Nie je to trochu úbohý kalkul?
 Na druhej strane je už v Starom zákone odporúčané: „Potešujte, potešujte ľud môj!“ Taktiež Kristus sa snaží potešiť práve tých neistých a plačúcich a dáva im radostné prísľuby. Overiť si ich môžeme len subjektívne, vo vlastnom vnútri, ale je to taký silný pocit radosti, že vedie k hľadaniu a často aj k nachádzaniu správnej cesty nielen pre seba, ale aj pre iných. Len keby sa pritom tak často a veľmi nezabúdalo, že ide o cestu a nie o nejaký vytýčený a presne definovaný cieľ!
    Asi v máloktorom inom dejinnom období mohol mať človek oprávnený pocit, že sa pred jeho očami tvorí čosi nové, že sa naozaj ako keby, „obnovuje tvárnosť zeme“, ktorá sa však popritom aj evidentne ničí a poškodzuje, vrátane ľudských životov, dočasne sa na nej vyskytujúcich. Popri tomto dianí, občas aj nádejnom, prichádza aj k nevyhnutným „zádrhelom“ a nešťastiam takého druhu, že ich nezavalíme žiadnymi definíciami a neschováme ich tŕne ani v najružovejších rečiach. V augustínovskej náuke o dedičnom hriechu, ktorá sa stále reviduje a stále sa nechápe, pretože sa asi nedá pochopiť, sa akoby v podtexte dáva cítiť, že tá naša hriešnosť je podobne nespútaná ako sexualita a nejako s ňou priamo súvisí, ba dokonca, že práve to „najživšie potešenie“ je aj príčinou smrti. Zdá sa mi, že to skutočne nedáva zmysel a že ozajstným stvorením človeka je práve realizácia možnosti rozlišovať dobro a zlo, teda uvedomovať si, že to, čo konáme je, alebo aspoň môže byť zlé. Dokonca už zvieratá odhadujú a robia kompromisy. Život sa skrátka snaží pretrvať, aj keď si hádam možnosť zániku neuvedomuje, ale iba tuší. Najnovšie výskumy však v inom zmysle dávajú tejto archaickej koncepcii za pravdu. Smrť indivídua sa skutočne začala vyskytovať až po „inštalácii“ sexuálneho rozmnožovania. Ide totiž o to, že pri bezpohlavnom delení a či dorastaní sa vytvárajú identické jedince a k smrti síce dochádza, ale vplyvom vonkajších podmienok, alebo premnoženia. V ideálnych a laboratórnych podmienkach je možné udržovať populácie identických jedincov teoreticky donekonečna.
 Ostáva nám len veriť, že skutočne „silnejšia ako smrť je láska“ a že to podstatné z našej individuality, ktorá sa práve prostredníctvom vášnivej lásky utvorila, pretrvá aj po fyzickej smrti. Je pravdaže fakt, že tú ľudskú individualitu tvorí aj plno vecí, ktoré so živočíšnosťou priamo nesúvisia, ba priam idú proti nej. Musíme totiž byť nielen tolerantní a zdvorilí, ale usilovať sa byť dobrí a osožní aj voči ľuďom, s ktorými nám vôbec nejde o „potešujúce kontakty“ v šteklivom zmysle slova. Práve v tomto smere máme možnosť rásť a prekonávať samých seba prakticky až donekonečna. Einstein raz povedal, že nekonečná je ľudská hlúposť a vesmír a že o prvej časti definície vôbec nepochybuje. Vyplýva z toho, že už toto overiteľné pravidlo by nám malo stačiť na to, aby sme sa o čosi doslova nekonečné úporne, namáhavo a nebojácne snažili! Pritom ale nesmieme zabúdať na to, že v prvom rade musíme odstraňovať tú našu vlastnú hlúposť a neúprimnosť…

Vlado Gregor


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: