Existujeme v akomsi absolútne a nekonečne, ale jeho zmysel sa utvára len provizórne a dodatočne

21. septembra. 2009 o 17:09 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Existujeme v akomsi absolútne a nekonečne, ale jeho zmysel sa utvára len provizórne a dodatočne

zarathCelý život máme akýsi neurčitý pocit, že všetko so všetkým súvisí a dohromady to dáva celkom určitý zmysel, ale za ten svet nevieme určiť, akým spôsobom sa to môže diať. Nejaký zmysel má minulosť, nejaký budúcnosť a nejaký aj prítomnosť. Zmysel a určenie by mal mať aj jednotlivec, aj akékoľvek spoločenstvo, akýkoľvek celok, ktorý je akýmkoľvek spôsobom navzájom spojený. Cítime nepochybne, že náš život si ten zmysel pomaly utvára, snažíme sa vo svete neustále znovu a znovu lepšie orientovať a stále znovu a ináč blúdime a mýlime sa. Ako hľadať v tomto všetkom všeobecný zmysel a ako – tak pochopiteľnú jednotu a racionálne odôvodniteľné určenie, ktorému máme prispôsobiť svoje konanie?
     Asi najťažšie je pochopiť, že sa to nedá a hoci sa to na prvý pohľad zdá smutné, je to asi jediné, čo nás nakoniec môže dokázať rozveseliť. Je to hrôza, priam horor, myslieť stále na to, že za každým rohom nás môže stretnúť niečo nečakané, že všetko sa nám pred očami mení – náš život, svet, vesmír, že všetko je ako prach,  ktorý nevypočítateľnými smermi odvieva vietor. Vyvolávalo by to naozaj priam šialenú depresiu, keby sme si neuvedomovali, že to skutočne platí pre všetkých a pre všetko a zmysel všetkého je v tom, že aspoň na toto sa môžeme stopercentne spoľahnúť. Ak sa popri tomto všetkom dokáže diať na svete niečo pekného, z čoho vieme mať radosť, tak všetko to utrpenie a dočasnosť, v ktorých nevidíme nijaký zmysel iste nejaký ten zmysel majú.
     Tento zmysel sa neustále generuje a tvorí, niečo z neho môžeme tušiť, aj keď neúplne a za cenu veľkých námah a pochybností. Prichádzame naňho často úplne neočakávane a nijako ho nedokážeme úplne a logicky odovzdať, poslať ďalej, urobiť trvalým, alebo ako sa občas doslova prekladá z češtiny, zdieľať.
Toto „sdílení“, odovzdávanie, obohacovanie informáciami, ktoré majú zmysel, však na rôznych úrovniach nepochybne funguje, znovu a znovu sa tvorí a generuje. Máme občas veľmi živý pocit, že táto tvorba je doslova živou a nezničiteľnou podstatou vesmíru a v rámci univerza aj nášho úbohučkého života. Dokonca občas nás obklopí nádherný pocit, že všetko okolo nás sa deje pokiaľ možno milosrdne a natrvalo. Je pravdepodobné, že veci si možno vykladať a odovzdávať aj o niečo zrozumiteľnejšie a súvislejšie, ale zdá sa mi, že oveľa viac ani nie.
     Neviem ani odôvodniť, prečo by nás to malo tešiť, ale mňa to v občasných zábleskoch teší a dáva mi to neustále sa prehlbujúcu nádej. Od detstva sa človek plahočí a strápňuje a čím viac sa snaží, tým je tých problémov, trápností, chýb a potknutí viac. Nikomu dokonale nevyhovieme, ani sebe samému a často máme chuť nadávať niekomu, kto to takto zariadil. Neponáhľajme sa. On je alfa i omega, nič sa zatiaľ nekončí a nikdy nevieme čo a kedy sa začne. Chlapi majú často sklon zbierať všelijaké stariny a hľadať akési trvalé a nespochybniteľné hodnoty, ženy zase bažia po novotách a veľmi si dokážu oceniť niečo zvláštne a prekvapujúce. Zdá sa mi, že aj to je akýmsi obrazom a podobenstvom toho, že tento svet je zaujímavejší a nádejnejší, než sa nám v našich často oprávnených záchvatoch pesimizmu zdá.
     Racionálnym poučením z tejto divne domotanej úvah môže byť to, že väčšina životných a medziľudských nedorozumení a nešťastí vzniká kvôli chybám v komunikácii. Čím je komunikácia intenzívnejšia, tým sa tých chýb môže nakopiť viac a keďže sebakriticky bádame, že sa občas sami v sebe nevyznáme, pokorne si uvedomujeme, o čo ťažšie je vyznať sa v tých druhých. Ale aj toto je zároveň veľkým problémom aj veľkou nádejou, zdrojom mnohých komplikácií, ale asi aj jedinou možnosťou, aby tento svet a život mohli byť aspoň trochu pestré a zábavné.

Vlado Gregor


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: