OTROCI A OTROCTVO U STARÝCH SLOVANOV

28. novembra. 2008 o 16:45 | Kategória: Projekt Studnica | Komentáre vypnuté na OTROCI A OTROCTVO U STARÝCH SLOVANOV

holoce32Vytváranie ranostredovekých štátov v Európe sprevádzali mnohé vojny, z ktorých pre víťazov plynul značný prílev zajatcov-otrokov. Tí sa stávali objektom predaja a kúpy. Patriarchálne otroctvo sa ako zdroj pracovnej sily stalo významným prvkom v rodiacich sa ranostredovekých štátoch. O otrokoch a otroctve u starých Slovanov sa dozvedáme z písomných prameňov už zo 6. storočia.

Primárnym a dominantným zdrojom otrokov u starých Slovanov, ale i Germánov a ďalších etník, ktoré sa spolupodieľali na vytváraní prvých štátnych útvarov v stredovekej Európe, bola – tak ako v antickom svete – vojna, ktorá v prípade úspechu poskytovala zajatcov.

IDYLA OTROCTVA?
O obchode s otrokmi – vojenskými zajatcami informuje celý rad historických správ arabskej, perzskej, byzantskej i európskej proveniencie. Oboznamujú s cestami kupeckých karaván, ktoré smerovali z Kyjeva cez Poľsko do Čiech a Nemecka, po riekach Don a Volga do hlavného mesta Chazarov Itilu, do krajiny volžských Bulharov, do ďalekého Bagdadu, kam privážali kožušiny, med, vosk, meče, jantár a otrokov.

Zaujímavé sú správy Prokopia z Kaisareie z druhej polovice 6. storočia, ktoré informujú, že Slovania – Anti spočiatku zabíjali všetkých obyvateľov, s ktorými prišli do kontaktu, ale

„… teraz akoby sa už prepili celého mora krvi, začali niektorých zajatcov brať do zajatia.“

U Prokopia nachádzame tiež doklad o tom, že v tradičnom občinovom systéme Slovanov boli otroctvo a otrocký stav príslušníkov vlastnej komunity neprípustné.: „Jeden Ant si kúpil otroka menom Childubij, mysliac si, že ide o rímskeho vojvodcu, no zistil, že ide o Anta. Tak po príchode do rodnej zeme stal sa podľa zákonov slobodných a rovnoprávnym členom spoločnosti – občiny.“

Správa Pseudo-Maurícia je opisom akejsi „idyly“ otroctva u Slovanov. Keďže Slovania boli v tom čase spolu s ďalšími kmeňmi veľkým postrachom pre celú Byzanciu, azda mala u gréckych vojakov vyvolávať pocit, že sa bojov so Slovanmi nemusia obávať: „… otroci, nachádzajúci sa u Slovanov v zajatí, na rozdiel od iných kmeňov, ktoré držia otrokov nepretržite v zajatí, ohraničujú dĺžku trvania otroctva a dávajú im na výber. Ak si želajú, môžu sa za isté výkupné vrátiť domov, alebo ostať tam, ako slobodní a priatelia.“

Existuje dostatok správ, ktoré potvrdzujú nielen to, že Slovania mali otrokov-zajatcov, ale aj to, že i Slovania sami sa v dôsledku vojenských ťažení stávali otrokmi. Prokopios o tom podáva správu už v 6. storočí, Ibn Chordadbech v 80-tych rokoch 9. storočia a v polovici 10. storočia Al Masúdi.

SMRŤ SPOLU S PÁNOM
Z prameňov sa dozvedáme aj o postavení otrokov v slovanskej staroruskej spoločnosti ako o otrokoch-sluhoch svojho pána. Zaujímavé je, že po smrti pána ich v niektorých prípadoch usmrcovali spolu s ním.

Obrad pochovávania otrokov spolu s pánom u Rusov opisuje Ibn Fadlán. Jeho municiózny opis tejto udalosti nás utvrdzuje v tom, že Ibn Fadlán sa uvedeného obradu priamo zúčastnil:

„Nebožtík so zbraňou a rozličnými cennými vecami sedel vo veľkom člne, kde boli aj kone, býk, kohút a sliepka a jedna z otrokýň. Zabili ju a potom podpálili veľkú vatru pod člnom. Neprešla ani hodina a čln, drevo, nebožtík i dievča sa premenili na popol. Potom na miesto, kde stál čln, navŕšili zeminu, do stredu postavili veľké drevo, na ktoré napísali meno nebožtíka, meno ruského kniežaťa a odišli.“

Zaujímavý je aj fakt, že s niečím podobným sa stretávame u Skýtov, ktorý v staroveku obývali s Rusou susediace pričiernomorské oblasti.

Sprievodné hroby otrokov a otrokýň-konkubín dokladajú archeologické vykopávky veľkých – kniežacích kurganov z 9. – 10. storočia v Černigove, pri Gnezdove a v iných lokalitách.

ZOTROČOVANIE PRE DANE
O otrokoch-zajatcoch z vojenských potýčiek a vojen medzi jednotlivými slovanskými i neslovanskými kmeňmi predávajú informácie ruské letopisy. K zotročovaniu časti obyvateľstva však podľa známych správ dochádzalo aj v rámci vojenského vynucovania daní. Zo správ o platení daní vyplýva, že varjažským Riurikovcom, ktorý vo východoslovanskom priestore získali dominanciu, postupne platili daň takmer všetky kmene okrem slovanských Dregovičov a Poľjanov, na území ktorých sa nachádzalo stoličné mesto Kyjev.

Zabezpečiť podriadenosť na princípe platenia povinnej dane a udržať ju, si zo strany centrálnej moci vyžadovalo pevnú organizačnú štruktúru. Isté obdobie ju plnil systém: kniežacia družina, jej vojenské zložky a služobnícke organizácie viazané otrockým vazalským vzťahom. Jeho fungovaniu napomáhalo tiež budovanie opevnených centier.

Tento model riadenia viedol k prirodzenej feudalizácii pomerov – k vytvoreniu vazalskej schémy v tvare pyramídy na princípe vlastníctva práv alebo vlastníctva či užívania pôdy (t. j. vlastníctva práv na človeka, na vyberanie poplatkov v podobe rôznej renty, atď.).

Zo staršej obyčajovej tradície pokrvnej príbuznosti – a z toho vyplývajúceho práva na majetok – sa uvedený model zachoval v pokrvnej dedičnosti na moc. Ten na krátky čas porušili varjažský Riurikovci uplatnením princípu privilégia silnejšieho. Ale po získaní privilégia moci sa aj oni vrátili k tradícii zdôvodňovania moci dedičnosťou.

Sociálna kategória otrokov mohla v takomto systéme získať veľmi rôznorodú povahu a obsah. Otrokovi sa na jednej strane otvárala cesta k najvyšším spoločenským postom a na strane druhej, bol jeho právny status na úrovni bezprávnej veci v rukách svojho pána.

OTROK V STARORUSKOM ZÁKONNÍKU
Najrozsiahlejšiu správu o spoločenskom postavení otrokov u východných Slovanov na Rusi poskytuje zákonník staroruského práva Ruska Pravda v svojej krátkej i rozšírenej redakcii. Zákonník reflektuje aj terminológiu: otrok – čeľadin, cholop, rab, roba. Ruská Pravda kodifikuje status otrokov v niekoľkých článkoch. Napríklad:

„ Ak je zabitá otrokoňa-dojka, alebo ďaďka-vychovávateľ, platí vinník 12 hrivien.“

Čl. 46 (rozšírená redakcia): „Ak sa ukáže, že cholop kradol, súdi ho knieža. Ak sa ukáže, že kradli cholopi kniežací, bojarskí, alebo cirkevní, knieža ich nie pokutou trestá, pretože nie sú slobodní, ale nech ich pán platí poškodenému dvojnásobok škody.“

Čl. 89 (rozšírená redakcia): „Za zabitie otrokyne a cholopa sa pokuta nevymáha, ale ak cholop, alebo otrokyňa sú zabití nevinne, platí sa za nich ich pánovi ako náhrada za stratu a kniežaťu 12 hrivien pokuty.“

Čl. 98 (rozšírená redakcia): „Otrokyňa, ktorá má deti so slobodným človekom, stáva sa po jeho smrti slobodnou i so svojimi deťmi.“

Otroctvo na Rusi malo mnoho čŕt podobných s antickým otroctvom. Podobne ako antický otrok nebol ani otrok na Rusi plnoprávnym občanom krajiny, ale vecou v rukách svojho pána: bolo možné kúpiť si ho ako koňa, plátno alebo dobytok a jeho zabitie sa nepovažovalo za hrdelný zločin. Jeho postavenie však mohlo prechádzať transformáciou – zo zajatca-cudzinca s možnosťou slúžiť sa mohol stať služobníkom s možnosťou vlastniť, ba i rozhodovať o iných, ale nie o svojej existencii. Ale aj keď sa otrok mohol stať i úradníkom, obchodníkom a vlastniť značný majetok, na jeho právnom statuse to nič nezmenilo – zostával bezprávny.

OTROCI S PRÁVAMI
Zo sociálnej kategórie otrokov sa sformovalo predovšetkým služobníctvo ako spoločenský stav plniaci najrozmanitejšie funkcie a spoločenskú objednávku elity, teda kniežaťa, rodiacej sa aristokracie a cirkevnej organizácie.

Etymológia staroruského (staroslovanského) slova otrok – sluha, je vytvorené z prefixu ot – ne a slovného základu rek – hovoriť, hovoriaci. Slovo otrok teda významovo znamenalo nehovoriaceho človeka. (Slovom otrok sa u starých Slovanov pôvodne nazývali zajatci, ktorí nevedeli hovoriť slovanským jazykom.)

Otroci ako vlastníctvo privilegovaných mohli – v ich mene – plniť v služobníckej hierarchii a organizácii privilegované funkcie a služby (tiun, starosta, šafár, diakon, kľúčiar), mohli vykonávať policajné funkcie v súdnictve, vyberať dane, mať administratívne práva v oblasti správy územného celku – volosti, ktoré dostali v kormlenie, čiže do správnej držby.

Otrocké obyvateľstvo označované na Rusi pojmami čeľaď a cholop malo významné miesto v systéme obhospodarovania majetku elity (sluhovia, vychovávatelia, dojky, koniari, správcovia) a v služobníckej organizácii mocenského a administratívno-právneho aparátu, ktorý sa riadil štátnou doktrínou elity.

FEUDALIZÁCIA VZŤAHOV
Feudalizáciou spoločenských vzťahov v zmysle narastania majetkových nárokov na pôdu rozrastajúcej sa kniežacej, aristokraticko-bojarskej a cirkevnej elity, sa slobodné a plnoprávne postavenie občiny mení. Občina si síce zachováva svoje miesto v spoločenskom systéme, ale stráca niektoré funkcie, alebo presnejšie elita jej diktuje nové povinnosti, napríklad odvádzanie daní. Do samoregulujúceho systému občiny, do jej vnútorného poriadku a spoluzodpovednosti v právnom poriadku obyčajového práva vstupuje prvok vazality a nového právneho systému štátu, ktorý si elita vynútila silou. Jeho kontrolu si zabezpečila správcami, vyberačmi daní a administrátormi, ktorí sú – čo do právneho postavenia vo vzťahu k elite – otrokmi, ale vo vzťahu k občine, či volosti majú služobne delegované práva.

Feudalizácia spoločnosti bola teda podmienená narastaním súkromného vlastníctva pôdy v rukách kniežacej, aristokraticko-bojarskej a cirkevnej elity, ktoré priviedlo Rus od začiatku 12. storočia k tzv. feudálnej roztrieštenosti, ako dôsledku výrazného posilnenia individuálneho súkromného vlastníctva.

Rozširovaním pôdneho arzenálu museli feudáli – vlastníci pôdy nevyhnutne prikročiť k usadzovaniu otrockej kategórie cholopov na pôdu. Tým sa však zároveň nutne musela zmeniť i funkčnosť ich postavenia. Bezprávny otrok sa musel stať minimálne nevoľníkom, ak sa mala zvýšiť jeho produktivita, aby sa pre majiteľa pôdy stal ekonomickým prínosom. Takto sa zo služobníka stal ekonomicky produktívnym článkom vo vazalskom reťazci feudálneho systému.

UVOĽNENIE OTROCTVA
Významné miesto v korekcii právneho postavenia služobníckej organizácie v štáte a otrockého stavu mala kresťanská cirkevná organizácia.

V novom právnom systéme, ktorý sčasti preberá aj štát, cirkev zmenu vzťahov feudál – otrok do roviny feudál – nevoľník fixuje: zakazuje svojvoľné zabíjanie otrokov a tých, ktorí tak činia, stavia na jednu úroveň s heretikmi. V cirkevných poučeniach demonštruje náznaky starostlivosti o otrokov. Cirkev tak výrazne ovplyvnila zmenu štátoprávneho systému a vedomia vo vzťahu k otrokom.

Z hľadiska funkčnosti jej silnejúceho postavenia v ekonomickej rovine ako majiteľa rozsiahlych pozemkov so značnými mocenskými právomocami je potrebné upozorniť, že aj cirkev ako jeden z článkov elity mala svojich otrokov, ktorých prácu využívala tak v služobníckej organizácii ako i v hospodársko-poľnohospodárskej aktivite kláštorov.

Zásluha cirkvi na premene cholopa – otroka na poddaného bola viac-menej nevyhnutnou potrebou. Vyplynula tak z existenčných potrieb ako aj z vierouky a základných princípov kresťanskej morálky a etiky rezonujúcej v cirkevnom práve: cirkevné majetky sa rozrastali a cirkev potrebovala na svoju pribúdajúcu pôdu prilákať pracovnú silu, preto za vstup do služieb cirkevnej organizácie okrem iného ponúkla aj zmenu bezprávneho postavenia otroka – cholopa na poddaného nevoľníka.

Inštalácia kresťanstva a kresťanského práva v európskych ranostredovekých štátoch do polohy štátneho náboženstva v mnohom zmenila aj ekonomický model fungovania trhu.

KONIEC OTROCTVA
V 9. – 10. storočí sa obchod s otrokmi z európskych trhov definitívne stráca. To nútilo majiteľov otrokov prehodnotiť ekonomickú rentabilnosť takejto pracovnej sily. V služobníckej organizácii totiž nevytváral reálnu ekonomickú hodnotu a problémom sa stala aj jeho reprodukcia. Na druhej strane pridelenie pôdy otrokovi vytváralo podmienky na samouživenie jeho rodiny a riešil sa tým aj problém reprodukcie potomstva otrokov. Náklady na reprodukciu pracovnej sily sa tak preniesli z otrokára na otroka, kým majiteľ naďalej dostával dodávky hotového produktu, na ktorý bol zvyknutý už z obdobia zdaňovania násilne obsadzovaných území. Táto voľnejšia forma otroctva (otrok bol pripútaný k pôde) sa fakticky menila na nevoľníctvo.

SÚVISLOSTI
Patriarchálne otroctvo teda poslúžilo vládnucej elite k feudalizácii pomerov. Prítomnosť služobne oddaných a bezprávnych otrokov dopomohlo rodiacej sa elite upevniť a rozšíriť svoje privilegované postavenie v spoločnosti a zaviesť feudálny systém. Vazalský systém feudálnej závislosti sa budoval od slobodného občinníka k feudálne závislému roľníkovi, usadzovaním bezprávneho otroka na pôdu a jeho transformáciou na feudálne závislého roľníka.

Reálnosť takéhoto procesu podporila aj koexistencia dvoch druhov renty vo vznikajúcich ranostredovekých štátoch: renty – dane, ktorú umožňovala prítomnosť mnohopočetného slobodného obyvateľstva, a robotnej renty, ktorej korene treba hľadať v procese využívania otrockej pracovnej sily v procese formovania sa feudálnej spoločnosti.

Rezíduá patriarchálneho otroctva v jednotlivých stredovekých štátoch a využívanie otrockej pracovnej sily v služobníckej organizácii najmä kniežacích a šľachtických majetkoch nachádzame i v neskorších fázach stredoveku.

Miroslav Daniš


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: