Židovský terorizmus

13. november. 2008 o 12:48 | Kategória: História, Sionizmus | Komentáre vypnuté na Židovský terorizmus

obet-zidovskeho-terorizmuV súčasnosti sme zaplavovaní správami o terorizme a teroristických činoch. Poukazuje sa hlavne na arabský, moslimský a najmä palestínsky terorizmus, vedený voči štátu Izrael a židom. Čo ale tomuto aktu predchádzalo? Aké sprievodné javy stáli pri zrode štátu Izrael? Akými metódami sa dostali židia k palestínskemu územiu? Akými metódami vyháňali zo svojich domovov pôvodné obyvateľstvo týchto území? Prečo sa vôbec nehovorí o židovskom terorizme, či už podzemnom alebo štátnom, ktorý pretrváva dodnes? Na tieto veci chcem poukázať nasledujúcim článkom.

Zrod židovského terorizmu
Arabi tvorili začiatkom 20. storočia väčšinu palestínskej populácie, objavili sa však židovské sionistické organizácie, ktoré židov z celého sveta vyzývali k presídleniu do ich údajnej vlasti.
V priebehu prvej svetovej vojny vydala Veľká Británia svoju neslávne známu Balfourovu deklaráciu. Deklarácia z 2. novembra 1917 mala podobu krátkeho listu britského ministra zahraničných vecí Arthura Balfoura lordovi Rotschildovi, poprednému britskému sionistovi a bankárovi.

O sedem dní neskôr bol list uverejnený v londýnskom denníku The Times. Baulfordova deklarácia v podstate vyjadrovala britskú podporu vytvorenia akéhosi národného domova židom v Palestíne.

V období od vyhlásenia Balfourovej deklarácie v roku 1917 do začiatku arabského povstania v roku 1936 mohla mať židovská komunita v Palestíne pocit, že im Británia pomáha brániť ich postavenie. Situácia sa však ku koncu 30. rokov podstatne zmenila. Hlavným dôvodom bolo rozhodnutie britskej vlády obmedziť židovské prisťahovalecvo a sprísniť podmienky predaja pôdy židom. Tieto opatrenia mali ukľudniť Arabov, ktorí sa ako čas ukázal, oprávnene obávali sionistickej hrozby.

Sionistická snaha o vlastný židovský štát nepoznala medzí. A tak sa mnohí mladí židia začali zaujímať o extrémistické skupiny na spôsob Irgunu, (čo bola teroristická organizácia sionistov), ktoré boli pripravené útočiť na Britov a prinútiť ich k opusteniu Palestíny, čo pokladali za prvý krok k vytvoreniu židovského štátu.

Irgun založil v roku 1937 David Raziel, pod názvom Irgun Zvai Leumi (Národná vojenská organizácia). Irgun – známy tiež pod názvom ETZEL, bol ilegálnym židovským teroristickým hnutím. Sionisti chceli vytvoriť židovský štát na oboch brehoch Jordánu. Na získanie územia pre nových židovských osadníkov potrebovali vyhnať z domovov pôvodných obyvateľov, palestínskych Arabov. A tak Irgun zahájil teroristické útoky voči Arabom, ale aj voči Britom. Od roku 1943 až do jeho rozpustenia v roku 1948, stál v čele Irgunu budúci izraelský premiér Menachem Begin.

V júni 1938 Briti odsúdili dvoch židovských sionistov za streľbu do autobusu, v ktorom sa viezli Arabi. Aj napriek žiadosti o milosť bol jeden z nich – Slomo Bne Josef popravený. Irgun jeho smrť pomstil v júli 1938 bombovým atentátom na arabskom ovocnom trhu v Hajfe. Výbuch podzemných mín zabil 74 ľudí, ďalších 129 bolo zranených. Išlo o najbrutálnejší teroristický čin na území Palestíny do roku 1938.

Stalo sa tak v dobe, keď sionisti začali šíriť medzi židmi paniku a na verejnosti prezentovať z veľkej časti domnelé a prekrútené ukrutnosti voči židom zo strany Nemcov na Nemcami okupovanom území v čase druhej svetovej vojny. Tým sa snažili oblomiť postoj Veľkej Británie, ktorá odmietala prehodnotiť svoj postoj voči emigrácii židov do Palestíny.

V máji 1942 prebehla v newyorskom hoteli Biltmore konferencia amerických sionistov. Konferencia prijala rezolúciu vytvorenia židovského štátu na území Palestíny. Rezolúcia sa stala základom oficiálnej politiky veľkej židovskej komunity v USA.

Aj napriek rozdielnym postojom väčšiny sionistov, bojovali počas druhej svetovej vojny proti nacistom po boku Britov. Dokonca aj Irgun ukázal behom vojny pri protibritských akciách určitú zdržanlivosť. Niektoré frakcie Irgunu však spoluprácu s Britmi odmietali a nakoniec sa v roku 1940 úplne odštiepili od základnej organizácie. Skupina odpadlíkov bola nazvaná Stern podľa svojho vodcu Abrahama Sterna, pôvodne jedného z najvyšších činiteľov Irgunu. Stern gang sa tiež nazýval Lehi, čo bola skratka hebrejského názvu Lohame Herut Yisra´el (bojovníci za slobodu Izraela).

Táto skupina bola fanaticky zameraná proti Britom, uskutočnila opakované útoky na britské posádky v Palestíne. Obeťami nenávisti radikálnej skupiny Stern sa stávali aj umiernení židia. V januári 1942 ozbrojenci skupiny Stern zavraždili dvoch zástupcov britských policajtov a mnohí členovia jeho skupiny boli počas vojny uväznení. Skupina Stern však prežila a v roku 1944 zavraždila okolo 15 ľudí.

Jednou z obetí Stern gangu sa stal lord Mayne, britský ministerský zástupca na Blízkom Východe. Spolu so svojím šoférom bol zabitý v Káhire 6. novembra 1944. Tento prípad ukázal, kam až siahajú prsty Stern gangu. Vražda lorda Mayneho v roku 1944, spáchaná židovskou teroristickou organizáciou Stern, bola vôbec prvým činom moderného medzinárodného terorizmu, spáchaná pre celosvetovú publicitu.

Za pozornosť stojí aj fakt, že Jicchak Šamir, ktorý bol izraelským premiérom v 80. rokoch, bol významným vedúcim činiteľom a brutálnym teroristom skupiny Stern.

Nástup veľkého židovského terorizmu

 

Máj 1945 priniesol v Európe koniec vojny a v Palestíne vlnu židovského terorizmu, ktorý sa počas vojny až tak otvorene neprejavoval. V júli 1945 sa útoky na britské ciele stali každodenným rituálom. Po porážke Hitlera sa na obhajobu svojich záujmov dokázali spojiť všetky židovské organizácie. O tri mesiace neskôr zahájili sionistické organizácie spoločnú kampaň proti Britom. Zatiaľ čo Haganah (t.j. obrana; organizácia židov, ktorá vznikla začiatkom 20. rokov na obranu židovských osád a komunít) sa sústredila na pomoc ilegálnym emigrantom a útoky na britské komunikačné siete, extrémistické skupiny ako Irgun a Stern podmínovávali cesty, vykoľajovali vlaky, ničili britské lietadlá na letiskách a útočili na hliadkujúce lode. Terčom teroristov neboli len britskí vojaci a policajti, ale aj civilní zamestnanci. V jediný deň 27. decembra 1945, Irgun zavraždil deväť britských zamestnancov. Sionistickí teroristi získavali silnú podporu z USA.

Na konferencii konanej 12. júna 1946, britský minister zahraničných vecí Ernest Bevin odmietal doporučenia USA, aby bolo do Palestíny okamžite prijatých 100 000 židov. Bevin argumentoval tým, že si Británia nemôže dovoliť vynaložiť stovky miliónov dolárov na financovanie prepravy židovských emigrantov. Na miesto by musela poslať britskú pechotnú divíziu, ktorá by zaistila kľud v oblasti.

Na Bevinovo odmietnutie zvýšenia počtu emigrantov reagovala Haganah o štyri dni neskôr zničením ôsmich mostov v Palestíne a poškodením železničnej dielne v Haifé.

Britský protiterorizmus

 

V júni 1946 židovskí teroristi uniesli päť britských dôstojníkov. Británia na to odpovedala uzavretím budov Židovskej agentúry (oficiálna organizácia zastupujúca záujmy židov v Palestíne) a uväznením židovských aktivistov. Keď zatkla vedúcich predstaviteľov Židovskej agentúry, pristúpila k dramatickejším krokom. Napätie stúpalo. Británia sa usilovne snažila zastaviť príliv židov do Palestíny, no zároveň sa musela brániť útokom na svojich vlastných vojakov. Britské súdy rozdávali teroristom trest smrti. Ani najtvrdšie tresty však neodradili sionistov pokračovať v ďalších násilných činoch, pričom sa snažili vymyslieť nové spôsoby, ako dostať do Palestíny ďalších židov.

22. júna 1945 podnikol Irgun mohutný útok na hotel Kráľ Dávid v Jeruzaleme. Hotel v ktorom boli ubytovaní britskí vojaci a štábna jednotka, bol spoločenským strediskom britských úradníkov v Palestíne. Teroristi ukryli nálože do siedmich maslovníc a do hotela prenikli v prestrojení za arabských obchodníkov. Podarilo sa im nálože umiestniť do základov domu, cestu von si však museli prestrieľať, nakoľko ich britskí vojaci odhalili. Briti tušili, že niečo nie je v poriadku, maslovnice s náložami sa im však nepodarilo odhaliť. O 12:37 poobede nálože vybuchli. Na následky výbuchu zahynulo 91 ľudí, ďalších 45 bolo zranených. Medzi mŕtvymi boli Arabi, židia a britskí vojaci.

Briti na útok reagovali rezignáciou na všetky kontakty s miestnym obyvateľstvom. Svoj boj proti teroristom však nevzdali a pokračovali v hľadaní ukrytých zbraní. Židia, u ktorých boli nájdené zbrane, putovali do väzenia.

Napriek všetkým ich snahám terorizmus prekvital ďalej. V apríli 1946 skupina Stern zavraždila sedem britských parašutistov.

Morálka Britov postupne klesala, nakoľko sa ocitla tvárou v tvár teroristickým útokom, proti ktorým sa cítili bezmocne.

Do konca roku 1946 Irgun a Stern zabili 373 osôb, z toho 300 civilistov.

Začiatkom roku 1947 židovské protibritské násilie na území Palestíny dosiahlo neúnosnú intenzitu. Veľmi zlá situácia viedla Britov k evakuácii 2000 úradníkov a k obstavaniu hlavných administratívnych budov ochrannou bariérou.

Britská vláda dospela k rozhodnutiu, že ďalšie zotrvanie Britov v Palestíne nie je možné. Doma Briti čelili vážnej finančnej kríze, v Palestíne sa nezmohli na účinný vojenský zásah proti židovským útokom. Vo februári 1947 Veľká Británia zverila riešenie palestínskej otázky čerstvo založenej medzinárodnej organizácii OSN. Židovskí teroristi v prvom kole vyhrali.

Židovský terorizmus po roku 1947

 

Zatiaľ čo sa OSN zaoberala blízkovýchodným gordickým uzlom, teroristické akcie pokračovali.
V marci 1947 Irgun uniesol v Tel Avive britského sudcu a ďalšieho britského občana, ako odvetu za trest smrti pre židovského teroristu, odsúdeného za zabitie policajta. Rovnako v marci zahynulo 20 britských vojakov pri útoku na dôstojnícky klub v Jeruzaleme.

4. mája 1947 Irgun vykonal svoju najsmelšiu akciu. Jeho členovia prenikli do väzenia v Acre, kde boli pred troma týždňami obesení štyria teroristi. Pri prepadnutí väznice mala väčšina teroristov na sebe ukradnuté britské uniformy. Irgunu sa podarilo oslobodiť 251 väzňov. Väznica bola prepadnutá za bieleho dňa.

15. mája zahynuli dvaja britskí vojenskí pyrotechnici pri zneškodňovaní nálože nastraženej židovskými teroristami na železnici.

Koncom roka 1947 došlo k veľkému počtu židovských teroristických útokov voči Arabom. Napríklad židmi nastražená nálož pri Damašskej bráne v Jeruzaleme zabila 15 Arabov. Ďalších 17 Arabov bolo zabitých Irgunom, keď do davu čakajúceho na autobusovej zastávke hodili barel s výbušninou.

Potom, čo britské úrady v Palestíne odsúdili na trest smrti troch teroristov z Irgunu, reagovali radikálni sionistickí teroristi únosom dvoch seržantov, čím chceli Britov donútiť k prehodnoteniu ich rozhodnutia. Obete únosu boli držané v malej cele, vykopanej neďaleko továrne na spracovanie diamantov. Aby prežili, museli vojaci dýchať kyslík z tlakových fliaš. Keď boli teroristi v Acre obesení, Irgun zajatcov vytiahol z ich väzenia a brutálne zavraždil. Telá zabitých vojakov boli nájdené niekoľko dní potom, zavesené na stromoch a s výbušnou nástrahou.

Takmer okamžite po zverejnení plánu OSN na rozdelenie Palestíny na Arabský a Židovský štát, sa vznietili prudké boje medzi židmi a Arabmi. Od novembra 1947 do mája 1948 prebiehala medzi židmi a Arabmi občianska vojna. Židia vedeli, že Británia v oblasti končí a ich stratégiou sa stal útočný boj a ukrutnosti, ktorými chceli získať kontrolu nad čo najväčším územím. Na strane sionistických teroristov bojovala spoločne Haganah, Irgun a Stern gang so spoločným cieľom – vytvoriť židovský štát na území Palestíny.

Židovský teror na západnom brehu Jordánu

V rokoch 1970 až 1987 sa Palestínci na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy, medzinárodne označovaných ako židmi okupované územia, stávali terčom útoku extrémistických židovských organizácií. Samotná izraelská vláda sa nezriekla násilia pri potieraní prejavov palestínskeho odporu k prítomnosti izraelských okupačných ozbrojených síl. V Gaze, niekdajšom stredisku aktívneho odporu, nechal v roku 1971 generál Ariel Šaron zatknúť a zavraždiť viac ako 1.000 partizánov. Jeho represívna politika vyvolávala medzi Palestíncami hnev a stala sa koreňom budúceho problému. Hromadné popravy sprevádzali obvyklé zvyky židovských okupantov, zahrňujúce demolácie domov a ničenie ovocných sadov, ktoré boli základným zdrojom živobytia Palestínčanov.

Začiatkom 80. rokov sa objavila nová sionistická teroristická skupina nazvaná Židovské podsvetie, ktorá priniesla novú vlnu židovského terorizmu.

V júli 1980 Židovské podsvetie pripravilo a následne vykonalo sériu bombových atentátov, pri ktorých boli zranení významní palestínski predstavitelia: starostovi Nablusu Basamu Šakovi museli po atentáte amputovať obe nohy; starostovi mesta Ramalláh, Kárimovi Khalafovi výbuch zranil obidve chodidlá. Ibrahim Tawi, starosta El Birehu unikol vážnemu zraneniu len o vlások, keď nálož na dverách jeho garáže, ktorá bola prichystaná preňho, vybuchla v rukách pyrotechnika.

Napríklad v marci a apríli 1982 na nenásilnej demonštrácii za svoje práva, zahynulo 30 Palestínčanov, ktorí sa stali obeťami streľby izraelskej armády.

Židovský terorizmus v 90. rokoch

 

Od 80. rokov predstavuje židovský terorizmus v Izraeli najradikálnejšie vyjadrenie náboženskej a národnej horlivosti. Niektorí teroristi patria k priamej odnoži politických strán a hnutí, iní si vytvorili vlastné skupiny, páchajúce brutálne teroristické činy. Ďalší teroristi pôsobia samostatne.

Krajne extrémistické krídlo sionistického hnutia bolo pripravené použiť terorizmus na dosiahnutie svojich cieľov už od vzniku hnutia v poslednej štvrtine 19. storočia. V rokoch 1948–49 sa sionistickí teroristi fanaticky zapojili do bojov v arabsko-izraelskej vojne. V 70. rokoch páchali mnohé radikálne skupiny útoky na Palestínčanov naklonených mierovému procesu. Koncom 80. rokov boli hlavnými pôvodcami terorizmu na okupovaných územiach západného brehu Jordánu a pásma Gazy pravicovo orientovaní židovskí osadníci. Ich agresia bola obvykle namierená proti palestínskym – arabským občanom. Naviac sa objavili organizované skupiny radikálov. Keď sa začiatkom 90. rokov urýchlil proces izraelsko-palestínskej mierovej zmluvy, vystupňovali židia svoje útoky na Palestínčanov a naviac obrátili svoje zbrane aj proti umierneným Izraelčanom.

Židovský terorizmus sa takmer výhradne sústreďuje na územia kontrolované Izraelom. Okrem ojedinelých pokusov v 70. rokoch, namierených proti predstaviteľom a reprezentantom členov arabských a palestínskych spoločností v USA, sa väčšina akcií židovského terorizmu odohrala na území Izraela a ním okupovaných území západného brehu Jordánu a pásma Gazy. Medzi najznámejšie akcie židovského terorizmu patrí útok na palestínskych vedúcich predstaviteľov Rady národnej správy v roku 1980, zastrelenie Emila Greenzweiga na zhromaždení „A teraz mier“ v roku 1982, útok na veriacich pri modlitbách v Hrobke patriarchov v roku 1994 a zaRabina v roku 1995. V roku 1991 to bol napríklad bombový útok organizovaný stranou Kach na Americké kultúrne stredisko v Jeruzaleme.

Iné útoky predstavovali viac-menej „bežné“ akty pomsty, vyhrážanie sa a útoky na jednotlivcov, priemyselné sabotáže a násilné prejavy v každodennom styku izraelských osadníkov s palestínskymi obyvateľmi na okupovaných územiach. Taktika teroristov nebola jednotná. Terorizmus používali členovia veľkých hnutí aj individuálni teroristi pri izolovaných útokoch.

Motiváciu židovských teroristov je treba hľadať v židovskej histórii a náboženskej viere. Vzhľadom na nechcenú pozornosť svetových médií, ktorá sa upriamovala na sionistických teroristov, boli ich útoky v zahraničí veľmi vzácne. Svetová verejnosť bola mylného názoru, že ambície sionistov sa naplnili založením samostatného židovského štátu. Osobnosti patriace k izraelským politickým špičkám sympatizovali a sympatizujú so sionistickými teroristami. Židovskí teroristi tak môžu byť presvedčení, že vláde pomáhajú pri ich politike. Je skutočnosťou, že teroristické útoky židov a Palestínčanov boli merané dvojakým metrom, ako sa dá usudzovať podľa zhovievavých trestov, ktoré dostali usvedčení židovskí teroristi v porovnaní so svojimi palestínskymi „kolegami“. Napríklad v decembri 1990 izraelský súd po necelých šiestich rokoch oslobodil troch členov židovskej teroristickej organizácie „Židovské podsvetie“, ktorí zabili troch Arabov a ďalších 30 zranili. V rovnakej dobe bol jeden Palestínec odsúdený na 16 doživotných trestov za zabitie 16 ľudí pri útoku na izraelský autobus. Zaujatosť súdov spôsobila v priebehu intifády veľa problémov. Židovskí osadníci mohli zjavne so svojimi Izraelskými obrannými silami (IDF) podnikať násilnosti a ťaženia v palestínskych mestách. Ešte horšie bolo, že izraelská IDF a ani tajná služba Šin Bet nebola alebo nechcela byť pripravená na mohutný nárast extrémistického násilia zo strany židovských teroristov, ktorí v rokoch 1994–95 úplne ochromili mierový proces. Násilnosti mali najčastejšie charakter útokov židovských osadníkov proti majetku a jednotlivcom na okupovaných územiach. Pri mnohých príležitostiach sa koncom 80. rokov a začiatkom 90. rokov židovskí osadníci „mstili“ za palestínske teroristické útoky rozbíjaním automobilov a výkladov obchodov patriacich Palestínčanom. Pri iných príležitostiach židia na Arabov strieľali a použitie strelných zbraní ospravedlňovali tým, že po nich Arabi hádzali kamene. V roku 1993 pri pouličných nepokojoch židovskí osadníci na území západného brehu Jordánu zabili jedného Palestínčana a ďalších 18 zranili. Vodcom židovských radikálov bol Rabbi Moše Levinger. V januári 1991 bol odsúdený na štyri mesiace väzenia za napadnutie palestínskej rodiny, žijúcej v Hebrone. Rozsudok bol neskôr zmiernený.

Ďalšia skupina, ktorá sa v tej dobe objavila, sa volala Sicarii (Muži s dýkami), podľa extrémistickej židovskej skupiny z doby počiatkov kresťanstva. V apríli 1989 skupina uložila nálož v blízkosti Jaffskej brány v Jeruzaleme. Výbuch zabil dvoch Palestínčanov a dvoch ťažko zranil. V decembri sa skupina prihlásila k zapáleniu automobilu a bytu jedného profesora Hebrejskej univerzity. V roku 1990 sa Sicarii vyhrážali štyrom poslancom Knessetu, ktorí podporili palestínske mierové demonštrácie. Pod automobil ženy premiéra Šimona Péresa umiestnili členovia skupiny cvičný ručný granát.

Väčší vplyv malo hnutie Kach, vedené Rabbi Meir Kahanom. Hnutie bolo orientované tvrdo protiarabsky. V roku 1992 uskutočnili členovia hnutia atentát na palestínskeho predáka Faisala Husajního. K ďalším z množstva útokov patril napríklad granátový útok na trhu v Jeruzaleme.
25. februára 1992 sa židovský osadník pôvodom z USA stal páchateľom najkrvavejšieho útoku, spáchaného židovským jednotlivcom. Baruch Goldstein, militantný stúpenec Kachu, žijúci v osade Kirjat Arba neďaleko Hebronu, vstúpil do Hrobky patriarchov a začal strieľať na modliacich sa palestínskych veriacich. Zabil 29 a zranil viac ako 200 ľudí, následne bol k smrti ubitý. V dôsledku útoku OOP prerušila mierové jednania a okupované palestínske územia zachvátila vlna nepokojov. Bolo zabitých 27 Palestínčanov, ktorí „neuposlúchli“ zákaz vychádzania, vyhláseného izraelskou armádou. Zákaz sa samozrejme netýkal extrémistických židovských osadníkov v Hebrone a jeho okolí. Mierové rozhovory sa podarilo obnoviť až potom, ako bolo v oblasti rozmiestnených 160 európskych pozorovateľov.

Vyšetrovanie, ktoré bolo zahájené po masakre v Hrobke patriarchov, prinieslo ostrú kritiku činosti IDF. Izraelským obranným silám sa kládlo za vinu, že nimi realizované opatrenia neboli dôsledné, vyčítala sa im zhovievavosť voči židovským radikálom. Hrobka patriarchov (Ibrahimova mešita) je smutne preslávená stretmi medzi židmi a moslimami, nakoľko ide o posvätné miesto oboch náboženstiev. Medzi návštevníkmi mešity a židovskými osadníkmi panovalo stále napätie, aj keď tu hliadkovali príslušníci IDF. Pri vyšetrovaní tragédie sa ukázalo, že vojaci IDF mali rozkaz nestrieľať na židov, aj keby útočili na Palestínčanov.

Židovský štátny a podzemný terorizmus trvá dodnes, aj keď je pred verejnosťou patrične skrývaný a médiá o ňom takmer vôbec neinformujú.

V tomto článku neboli zahrnuté teroristické a brutálne vojnové zločiny, ktoré napáchala Izraelská židovská armáda na civilných arabských, a to nielen palestínskych obyvateľoch Blízkeho východu počas všetkých vojnových konfliktov Izraela voči všetkým okolitým arabským štátom, počnúc prvou arabsko-izraelskou vojnou v roku 1948 až do napadnutia Libanonu v roku 2006.

SM – Prúty č. 21

02

Reklamy


Entries a komentáre feeds.

%d bloggers like this: