Jakubisko sa znova „vyznamenal“

28. júla. 2008 o 16:02 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Jakubisko sa znova „vyznamenal“

Nedávno uvedený film režiséra Juraja Jakubiska – Báthory, je šokujúcim. Nie však preto, že by prinášal iný pohľad na grófku Alžbetu Báthoryovú. To by nebolo nič zvláštne, keďže ani historici sa jednoznačne nezhodnú v otázke či a nakoľko bola skutočne vinná. To ale režisérovi nebráni, aby vo filme zaujal rozhodné stanovisko, podľa ktorého bola nevinná, hoci dôkazov o jej nevine, resp. o údajnom spiknutí, je ešte menej, ako dôkazov svedčiacich proti nej. Jakubisko však ide ešte ďalej – z grófky sa na konci príbehu stáva doslova svätica, ktorá zomiera so spevom žalmov na perách, čo uznáva dokonca aj jej nepriateľ palatín Thurzo.
Jakubiskovi zjavne nešlo len o vykreslenie zaujímavého historického príbehu, s nádychom tajomna a hororu. Celý film je prešpikovaný protikresťanskými výpadmi, schovávajúcimi sa za útoky na cirkev. Opisovanie stredoveku ako doby temna, plnej mučenia, barbarstva, upaľovania čarodejníc a prehnanej náboženskej morálky nie je ničím novým. Je súčasťou celkového skresľovania dejín z pier židovských historikov, sledujúcich len jeden cieľ, čo najviac očierniť dobu, v ktorej boli na koni ich nepriatelia a vyzdvihnúť tú, v ktorej vládnu oni. Jakubisko tu pritom rovnako zosmiešňuje evanjelikov, ako katolíkov a vysmieva sa kresťanskej viere vôbec. Za všetky scény spomeňme len niektoré: mladý mních – novic, ktorého telesne priťahuje miestna dievčina a preto jej nasľubuje manželstvo; jeho učiteľ a tiež mních, ktorý ho pokrytecky kritizuje za nevhodné slová, ale sám ich pritom použije; konštatovanie toho istého mnícha na konci deja, že „ak by ešte veril, že Boh je všemohúci, modlil by sa za grófku“; banda katolíckych vojakov, ktorá sa namiesto útoku na moslimských Turkov venuje naháňaniu nahých žien v tureckom háreme; evanjelický kňaz bažiaci po potrestaní grófky, viac ako samotný palatín Thurzo; kardinál, ktorému samozrejme nejde o nič iné, ako o majetok odsúdenej grófky; či opakované konštatovanie pri bojoch medzi moslimami a kresťanmi, že Boh je len jeden, odlišné sú len cesty, ako sa k nemu chcú ľudia dostať (neviem o tom, že by sme mali spoločného boha s vyznávačmi celkom inej viery), ktoré navodzuje dojem, že viera každého je rovnaká a nezmyselná, bez ohľadu na to, či je kresťanská alebo moslimská.
Jakubisko nezostal nič dlžný, ani svojej povesti sexom posadnutého režiséra (viď jeho filmy Nevera po slovensky, Post Coitum, atď…). Okrem toho, že vo filme nájdeme scény, ktoré sa neopierajú o žiadne historické fakty, ale sú púhou zvrhlou fantáziou režiséra, je tu aj pokus o morbídne zosmiešnenie kresťanských hodnôt. Ak si spomínate na scénu z Tisícročnej včely, keď smútiaci jazdili na truhle neboštíka, s krížom v ruke ako veslom, v Báthory nájdete niečo podobné. Konkrétne, grófku súložiacu  s bisexuálnym maliarom, v spovedeľnici, ktorá sa pred zrakom udivených veriacich celá pohybuje… Ďalšou vyslovene odpornou scénou, ktorá nijako nesúvisí s historickým príbehom, je znásilnenie grófky vo vysokom štádiu tehotenstva vlastným manželom, následkom čoho potratí a jej následnú žiadosť, aby mŕtve dieťa uložené v ľade už spomínaný maliar namaľoval. Dodajme, že túto scénu, hneď vystrieda ďalšia, keď zdesená grófka, ktorá práve potratila, pristihne manžela pri súloži s jednou zo svojich slúžok. Niekedy máte skutočne pocit, že sa nepozeráte na historický film, ale na morbídnu komédiu alebo erotiku.
No nie sú to len takéto scény, ktoré okrem svojej zbytočnosti na vykreslenie príbehu uberajú filmu na reálnosti. Asi sotva by sme totiž mohli nazvať reálnym stredoveký fotoaparát mníchov či padák.
Maďarskému divákovi však Jakubisko určite ulahodil. Samotné označovanie uhorských šľachticov, pôvodnými menami, by nebolo také hrozné, aj keď vo filme z anglického prostredia, tiež nenazývame kráľa Juraja Georgom. Otázne je prečo, sa takmer všetky postavy, vrátane sluhov nazývali maďarskými menami, zvlášť, ak si uvedomíme, že Čachtice sa nachádzajú v Trenčianskom kraji, v ktorom žilo vždy len minimum Maďarov. Podobne je to aj s rôznymi dialógmi komparzistov alebo výkrikmi typu „hajrá“, ktorých si užijete vo filme skutočne dosť. S dvoma výnimkami, po slovensky spievajú detskí koledníci a samotná grófka pred smrťou. Ak šlo o autentické zachytenie jazykového prejavu vybraných postáv, mohli byť všetky dialógy grófky po maďarsky. Zarážajúce je aj titulkové označovanie miestnych a časových údajov, napr. Castle of Čachtice, ten years later a pod. Tie si mohli do filmu dodať aj v zahraničí. Zhliadnutím filmu nadobudnete skutočne dojem, že režisérovi nešlo ani tak o autentické dialógy, ako o poníženie slovenského národa a poukázanie na to, že dejiny Uhorska, boli predovšetkým dejinami Maďarov, čo je už absurdné a už dávno prekonané. Za zmienku tiež stojí, že tento “slovenský” režisér obsadil do hlavnej úlohy zahraničnú herečku Annu Friel, film pôvodne natočil v anglickom jazyku a slovenský dabing prišiel až druhý v poradí po tom českom…
Nakoniec od autora, ktorý svojim výzorom aj správaním pripomína jeden nemenovaný národ, iný film, ani byť nemohol…

Velislav Slovanský


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: