Lisabonská zmluva – definitívna strata slovenskej samostatnosti

12. júna. 2008 o 11:54 | Kategória: Reakcie | Komentáre vypnuté na Lisabonská zmluva – definitívna strata slovenskej samostatnosti

Náhrada euroústavy
Keď v roku 2005 francúzski a holandskí voliči v referende odmietli prijatie európskej ústavy, zdalo sa, že snaha o prehĺbenie integrácie a centralizácie Európskej únie na dlho stroskotala. Tvorcovia euroústavy sa však svojich plánov nevzdali a rozhodli sa ich presadiť menej viditeľnou cestou. 13. decembra 2007 bola podpísaná Lisabonská zmluva. Ak ju ratifikuje všetkých 27 členských štátov začne platiť už od 1. januára 2009. Čo vlastne poslanci u nás 10. apríla schválili?
Kto si preštuduje tento dokument ľahko pochopí, že nejde o nič iné ako o takmer identickú náhradu euroústavy, z ktorej boli vyhodené určité viditeľné a nie príliš populárne ustanovenia. Bez toho, by totiž v súčasnosti nemala šancu prejsť. Preto sa už napr. nepoužíva názov „ústava“ pripomínajúci štát a v zmluve nie sú zakotvené symboly EÚ (hoci tie aj tak existujú a používajú sa). Lisabonská zmluva síce nenahrádza všetky predchádzajúce základné dokumenty EÚ (Maastrichtská zmluva, Zmluva z Nice a pod.), ale ich podstatne mení a dopĺňa tak, že prakticky dosahuje iným spôsobom to isté, čo sledovala zamietnutá euroústava. Ľudia si tak ani neuvedomujú, že jej schvaľovaním vlastne schvaľujú aj toľko kritizovanú európsku ústavu. Európski federalisti, o ktorých bude ešte reč tak smerujú k skrytému presadeniu svojich snov o Spojených štátoch európskych, ktoré však zďaleka nekončia len pri zjednotení Európy.

Premiér Robert Fico a minister zahraničných vecí Ján Kubiš podpisujú 13. decembra 2007 v Lisabone stratu samostatnosti Slovenskej republiky.

EÚ je už i dnes štátom
Hoci sa Európska únia stále tvári ako akási zvláštna medzinárodná organizácia, pri bližšom pohľade na jej štruktúru a fungovanie je jasné, že ide skôr o zvláštny štát – federáciu. Podľa politológie totiž existujú primárne a sekundárne znaky štátu. K tým prvým patrí štátne územie, obyvateľstvo, a organizácia štátu prostredníctvom práva. K druhým dane, rozpočet, sústavu štátnych orgánov a štátne symboly.
Európska únia má svoje územie, ktoré je vymedzené tzv Schengenskými hranicami. To znamená, že medzi jednotlivými členskými štátmi prakticky neexistujú vnútorné hranice, nakoľko celou EÚ možno cestovať bez hraničných kontrol, pričom zároveň tvorí jednotné colné územie. Práve existencia hraničných kontrol bola vždy viditeľným znakom existencie hraníc. Tak to bolo po stáročia. Kontroly neexistovali len na hraniciach medzi jednotlivými krajinami federácie vo vnútri takéhoto štátu. Napr. medzi Texasom a Nevadou.
Obyvatelia EÚ majú už teraz tzv. európske občianstvo. Aj preto sa po celej EÚ, vrátane Slovenska postupne zavádzajú jednotné doklady – občianske preukazy, pasy, vodičské a zbrojné preuakzy, všetko európskeho formátu. Tento princíp Lisabonská zmluva ešte zdôrazňuje. Snáď nikomu nemusím pripomínať, že občianstvo žiadna organizácia nemá, len štát, to isté platí o spoločných dokladoch. Symboly EÚ tiež nie sú žiadnou novinkou. EÚ má svoju vlajku i hymnu. To isté platí o spoločnom rozpočte.
K orgánom patrí Európska komisia, ktorá de facto funguje ako európska vláda, Európsky parlament, ktorý funguje na princípe politických strán, Európska centrálna banka, a Európsky súdny dvor (ESD). Zákony vytrvára tzv. Rada Európskej únie.
Pokiaľ ide o právo, EÚ má svoje právne predpisy, ako smernice, či nariadenia, ktoré sú záväzné pre všetky členské štáty. Dokonca sú nadradené ich vlastným národným zákonom. Po novelizácii slovenskej ústavy z roku 2001, je právo EÚ nadradené aj slovenským zákonom! Ťažko teda možno ešte hovoriť o slovenskej suverenite a zvrchovanosti, zvlášť ak porušenie práva EÚ znamená žalobu na ESD s možnosťou obrovských pokút, ktoré zaplatia naši daňoví poplatníci.
Politika do ktorej viac, či menej zasahuje Európska únia sa v súčasnosti delí na tri piliere. V prvom už dnes riadi EÚ v zásadných otázkach, ale častokrát i v nepodstatných detailoch (napr. známe zakrivenie uhoriek, či veľkosť maštalí) poľnohospodársku, ekonomickú, a obchodnú politiku členských štátov. Krajiny, ktoré prijali euro tiež odovzdali svoju suverenitu v menovej a finančnej oblasti. EÚ svojimi smernicami a nariadeniami zasahuje aj do oblasti životného prostredia, sociálnych vecí, zdravotníctva, výskumu, vzdelania, kultúry či prisťahovaleckej politiky. Druhý pilier tvorí spoločná zahraničná a bezpečnostná politika. V rámci nej od roku 1999 funguje policajný Europol a tiež rôzne vojenské misie EÚ – napr. v Macedónsku alebo Bosne a Hercegovine. Tretí pilier do ktorého EÚ zasahuje najmenej je policajná a justičná spolupráca v kriminálnych veciach.
Zo sekundárnych znakov už chýba len jednotná daňová politika, ktorá sa už tiež pripravuje.
Jednuducho Európska únia vykazuje drvivú väčinu znakov štátu – federácie. Ani jedna organizácia, či nadštátne spojenie štátov, akým je napr. konfederácia, v histórii totiž nefungovala na takom množstve princípov vlastných len štátom.
Klinec do rakvy samostanosti
Lisabonská zmluva tento stav ešte prehlbuje. Dáva definitívnu bodku za samostatnosťou Slovenskej republiky. Zavádza funkciu prezidenta Európskej únie, ktorý nahradí doterajšieho predsedu Európskej komisie, ktorý ju reprezentoval navonok. Ďalej je to tzv. Vysoký reprezentant Únie pre zahraničné vzťahy a bezpečnostnú politiku. De facto minister zahraničných vecí, ktorý dlho EÚ chýbal. Takto sa mal nazývať tiež podľa plánovanej euroústavy. Kým kompetencie ostali, jednoduchý názov, vystihujúci podstatu nahradil dlhý a nejasný, tak aby ukryl skutočné zámery pred tvárou jej odporcov. Zriadiť sa má tiež funkcia európskeho verejného žalobcu (prokurátora).
Zmluva tiež legalizuje Chartu základných práv EÚ, ktorá mala byť už súčasťou euroústavy. Ide prakticky o to isté, čo sa nachádza v každej ústave štátu, vrátane slovenskej.
Už spomínané tri politické piliere spája zmluva do jedného, pričom zároveň vytvára z EÚ samostatný právny subjekt, ktorý môže podpisovať medzinárodné zmluvy. Práve doterajšia neexistencia medzinárodno-právnej subjektivity bola hlavným argumentom, tých čo tvrdili, že únia nie je štát.
Posilniť sa majú tiež právomoci Európskeho parlamentu, ktorý sa má výraznejšie podieľať na rozhodovaní, čím postupne nadobúda charakter klasického parlamentu v iných štátoch.
Najdôležitejší orgán EÚ, ktorý príjma rozhodnutia – Rada EÚ si značne posilní svoje právomoci na úkor členských štátov. Zmluva totiž rozširuje oblasti, v ktorých sa už nebude rozhodovať jednomyseľne (t.j. jeden štát mohol zablokovať rozhodnutie), ale väčšinovým hlasovaním. Slovenské stanovisko bude mať len 2.1% váhu pri rozhodovaní o dôležitých otázkach, ktoré sa podstatne dotýkajú aj našich občanov! Aj pri spôsobe, akým únia rozhoduje vidieť, že ide o štát. Väčšinové hlasovanie, v kombinácii s váhou hlasu závislou od počtu obyvateľov, je typické pre federáciu a nevyskytuje sa v žiadnej organizáii. Napr. v OSN rozhoduje Valné zhromaždenie aj Bezpečnostná rada tak, že každý štát, bez ohľadu na jeho veľkosť má rovnaký hlas.
Zmluva dáva EÚ výhradnú právomoc v oblasti menovej a obchodnej politiky, teda v jedných z najdôležitejších oblastí, od ktorých sa odvýjajú aj ďalšie. V ostatných oblastiach sa bude EÚ deliť o právomoci s členskými štátmi a v niektorých bude mať podpornú úlohu. Bez zásahov EÚ však nezostane žiadna politika.
Na ceste k svetovláde
Smerovanie Európskej únie k superštátu je viac ako zrejmé. Každá ďalšia zmluva posilňuje právomoci EÚ na úkor členských štátov, čoraz viac zasahuje do ich politiky a obmedzuje ich suverenitu. Lisabonská zmluva zmaže aj posledné zbytky pochybností o tom, či je EÚ štát alebo zvláštna organizácia a tým, aj či je Slovensko stále samostatné. Ak však chceme pochopiť jej pravú podstatu, musíme si v prvom rade uvedomiť, že nejde o projekt európskych nadšencov túžiacich po miery na starom kontinente. Ide o slobodomurársky projekt, resp. projekt medzinárodných finančníkov prevažne židovského pôvodu. Európska únia ako štát je prvým krokom k ich svetovláde. Napokon podporovatelia myšlienky zjednotenej Európy mali vždy na mysli vytvorenie európskeho superštátu, nie úzkej spolupráce suverénnych národných štátov. Svedčí o tom množstvo faktov a ich výrokov, stačí len hľadať.
Na záver odcitujme len niekoľko výrokov slobodomurárov, uverejnených aj v matičiarskych Slovenských národných novinách č. 14/2002:
„Pred dvesto rokmi slobodný pán de Ramsay hlásal celosvetovú republiku. Od toho času… slobodomurári celého sveta sa neúnavne snažia o jej ustanovenie.“ Veľmajster Veľkého Východu Francúzska Leray na slobodomurárskom konvente v roku 1968
„Francúzsky ľud uprostred starého monarchistického kontinentu položil začiatok, základ kolosálnej budovy, ktorá sa bude nazývať Spojenými štátmi Európy.“ Významný francúzsky slobodomurár, spisovateľ Victor Hugo v parlamente 4. novembra 1848
„Spolu s národnými politickými orgánmi jenotlivých štátov jestvujú málo známe orgány medzinárodnej politiky. V súčasnosti oslobodenie Poľska, zničenie Rakúska, vytvorenie Spojených štátov európskych… to sú problémy, ktoré sa rozoberajú v týchto medzinárodných radách.“ Slobodomurár Papus, 1914
„Hlavné úlohy Ligy národov (predchodkyne OSN, vytvorenej pod vplyvom slobodomurárov) pozostávajú… vo vytvorení Spojených štátov európskych, alebo presnejšie Svetovej federácie.“ Konvent Veľkej lóže Francúzska, 1922
„Je potrebné všade a pri každej vhodnej príležitosti slovom, písmom a skutkami vytvárať také ovzdušie, ktoré bude priaznivé na vytvorenie Spojených štátov európskych, toho prvého kroku k Spojeným štátom sveta.“ Konvent zmiešaného slobodomurárstva, 1927

Velislav Slovanský


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: