Kristoborci a realita

28. mája. 2008 o 16:21 | Kategória: Reakcie, Sionizmus | Komentáre vypnuté na Kristoborci a realita

Po prečítaní rozhovoru uverejnenom na internetovej stránke beo.sk s Miroslavom Iliášom, ktorý sám seba označuje za židofila a sionistu, mi nedalo nezareagovať na jeho polopravdy, prekrútené fakty a účelové klamstvá na ktoré sa tento človek odvoláva. Nie je podstatné, či tak koná vedome, alebo nevedome. Aj keď ja osobne si myslím, že jeho tvrdenia sú skôr účelové a dobre vie o čo ide. Nemám ani snahu z väčšej hĺbky skúmať tieto zložité teologické a antropologické odbory. Je to skutočne zložitá téma a celý tento blog by nestačil na to aby sme ju obsiahli. Chcem len poukázať na niekoľko nezmyselných a účelových Iliášových tvrdení, ktoré sa týkajú kresťanstva a judaizmu.
Iliáš vo svojom rozhovore definuje seba ako kresťanského sionistu. Čo je veľmi čudný ba priam nezlúčiteľný výraz. To čo píše je síce pekné, ale od pravdy na hony vzdialené. On, ako aj jemu podobní sa snažia zlúčiť nezlúčiteľné. Pod rúškom sionistického ovládnutia sveta sa práve títo pseudokresťania snažia presvedčiť pravoverných kresťanov, že židia (judaisti) sú ich starší bratia vo viere a že veria v to isté čo oni. Omyl, práve opak je pravdou. Židia tým, že zavrhli a neprijali Krista, nemajú a ani nemôžu mať s kresťanstvom nič spoločné. Vo svojich náboženských knihách nemajú pre Ježiša Krista a jeho matku Pannu Máriu pekného slova. O tom, ako ho tam nazývajú z hľadiska ich hrubej vulgárnosti písať radšej ani nebudem.
Oni ho dali ukrižovať a tým na seba uvalili Božiu kliatbu. „Jeho krv na nás a naše deti.“ (Matúš 27-25) Nechceli sa totiž zmieriť s tým, že už nie len oni sú vyvoleným Božím ľudom, ale práve cez Krista sa vyvoleným Božím ľudom stane každý, kto príjme jeho učenie. Tento ich skutok zavrhnutie Mesiáša sa dá považovať, ako akt prijatia antikrista (satana) za svojho pána. Dobrovoľne prijali satanovu synagógu. Ich náboženstvo nielen, že s kresťanstvom nemá nič spoločné, je práve v úplnom protiklade, presný názov pre ich antikresťanské náboženstvo by malo byť antikristizmus. Práve antikrist je ich vytúžený „mesiáš“ na ktorého tak oddane čakajú.
Za starších bratov vo viere môžeme skôr ako židov, označiť vyznávačov predkresťanských európskych náboženstiev s ktorými má naše kresťanstvo viac spoločného, ako s farizejským judaizmom.

Na úvod tohto rozboru, by som sa chcel zastaviť pri údajnej vyvolenosti židovského národa.
Áno, v biblickom starom zákone sa píše, že Boh si vybral Abraháma, aby vyviedol svoj ľud do zasľúbenej zeme, kde s ním a jeho rodom spíše zmluvu. Naplnením tejto zmluvy je práve Ježiš Kristus, ktorého Židia neprijali. Podstatné ale je, kto vlastne bol Abrahám. Abrahám pochádzal z mesta Ur v Mezopotámii. Takže bol Sumer. Pôvod Sumerov nie je veľmi jasný, ale s najväčšou pravdepodobnosťou boli árijského pôvodu. Dnešní Židia, odvodzujú svoj pôvod práve od Abraháma a jeho potomkov. Presnejšie línie Abrahám-Izák-Jákob. Rovnako ako aj semitskí Arabi odvodzujú svoj pôvod od Abraháma, ale v rodovej línii už odlišnej, to jest Abrahám-Izmael. Paradox, dnešní chazarskí židia nielen že nemajú, ale ani nemôžu mať nič spoločné s Abrahámom a jeho potomstvom.
Dnešná Europoidná (rozumej biela) ľudská rasa sa rozdeľuje na dve hlavné skupiny. Prvú indoeurópsku (árijskú) a druhú semito-hamitskú. Semito-hamitská skupina je už dnes rovnako, ako východná indoerurópska vetva, viac menej výsledkom rasového miešania medzi pôvodnou bielou a čiernou rasou. Nechcem zachádzať do veľkej hĺbky tejto témy, preto som chcel spomenúť túto vec iba na okraj.
A tu narážame na dno prvého problému. Dnešní Židia, či už sa jedná o jej aškenázsku alebo sefardskú časť nie sú „biblického“ pôvodu. Aškenázski židia sú pôvodu chazarského. Pôvodní semitskí Židia, ak sa vôbec nejakí zachovali, už prakticky neexistujú. Traduje sa, že posledný „biblickí“ Židia zahynuli okolo roku 70 v Masade. Zvyšok sa rozplynul po stredomorí a časom splynul s okolím. Niektorí, považujú sefardských židov práve za zvyšky týchto rozptýlených stredomorských Židov. Chazari sú turkotatársky národ (patriaci k aziatskej ľudskej rase). S tými semitskými ich spája už iba základ náboženstva. Preto je nezmyselné, aby si dnešní ľudia, ktorí sami seba označujú za židov nárokovali na vyvolenosť, alebo palestínske blízkovýchodné územie, ktoré dnes tvorí umelý sionistický štát Izrael, kde predkovia dnešných chazarských židov nikdy nežili. Chazari mali vlastnú pravlasť niekde v Mongolsku, a v rannom stredoveku vytvorili svoju ríšu medzi Kaukazom, Kaspickým a Čiernym morom. V tej dobe, niekedy koncom ôsmeho a začiatkom deviateho storočia prijal ich kagan (chán) judaizmus z Babylonu.
V Babylone sa zachovala určitá časť Židov, už od čias biblického židovského babylonského zajatia. Práve v tejto enkláve sa zachoval judaizmus v jeho pôvodnej farizejskej podobe. Teda nebol ovplyvnený Kristovým pôsobením. Je viac ako pravdepodobné, že po potlačení židovských povstaní Rimanmi práve do Babylonu smerovali niekoľkí židovskí učenci a rabíni, ktorí sa zachránili. V šiestom storočí bol farizejský judaizmus reformovaný skrz babylonský talmud. Keby neboli judaizmus prijali Chazari, dnes by už zjavne skoro vôbec neexistoval, alebo by bol malým bezvýznamným lokálnym náboženstvom.
Chazari si judaizmus konvertovali zo všetkým čo k nemu patrilo a veľmi radi si osvojili vo svojom náboženstve aj ich „vyvolenosť“ a nárok na svetovládu.
Po zničení Chazarskej ríše sa Chazari rozptýlili do Európy. Práve ich rozdielne náboženstvo ich separovalo od ostatných národov. Životom v getách si uchovali svoje náboženstvo so všetkými atribútmi a ešte viac si prehĺbili svoju nenávisť k všetkému nežidovskému. Tá časť Chazarov, ktorá sa usadila v strednej Európe, najmä v nemeckých zemiach sa začala nazývať aškenázskymi židmi. (Aškenáz je v hebrejčine Nemecko.) Druhá vetva sa usadila v oblasti dnešného západného stredomoria, najmä v Španielsku kde údajne narazila na už tu žijúcich židov, s ktorými splynuli a začali sa nazývať sefardskými židmi. (Sefarad je v hebrejčine Španielsko.)
Aj dnes existujú veľké rozdiely medzi týmito dvoma hlavnými židovskými vetvami. Či už v oblasti jazyka, zvykov, tradícii ale aj aplikovania náboženstva. Určité rozdielnosti sú aj v ich etnicite. Aškenázski Židia sa miešali (aj keď veľmi ojedinele, pretože tvorili uzavretú komunitu) prevažne zo slovanskými a germánskymi národmi, preto majú svetlejšiu pleť a črty, zatiaľ čo sefardskí Židia sa miešali s Arabmi a Maurmi (v tej dobe bolo Španielsko pod Arabským panstvom) a preto majú tmavšiu pleť a črty.
Pozoruhodné je aj to, že zatiaľ čo „biblickí“ Židia, odvodzujú svoj rodový (nábožensko-etnický) pôvod od otca (viď. príklady zo starého zákona, kde sa vždy rodová línia určuje po otcovi, napríklad aj Ježišovho pozemského otca Jozefa, ktorý pochádza z rodu Abraháma a kráľa Dávida.) dnešní židia odvodzujú tento svoj pôvod od matky. To je príznačné najmä pre ázijské národy.
Takže jediné na čo by sa dnes židia mohli odvolávať pri ich samozvanom údajnom statuse vyvolenosti svojho národa je iba ich náboženstvo, ktoré aj keď nie úplne ich jediné ako tak spája s „biblickými židmi“. Biblický Židia zase stratili svoju priazeň u Boha práve tým, že neprijali jeho učenie, ktoré dal všetkým ľuďom skrze svojho syna, Ježiša Krista. Kristovým príchodom a učením prestali byť Židia vyvoleným národom.

Väčšina ľudí si mylne stotožňuje Židovstvo, ako etnicitu a židovstvo ako náboženstvo. Aj keď je pravda, že sa tieto dve rozdielne veličiny prelínajú, nie sú totožné. Rovnako, ako dnešný židovský národ, aj dnešné židovské náboženstvo, lepšie povedané judaizmus už toho veľa z tým starozákonným judaizmom spoločného nemá. Rovnaký je iba základ, ale nie obsah a forma. Dnešný judizmus vychádza z jeruzalemského (palestinského) staršieho a najmä babylonského maldšieho talmudu, ktorý je v judaizme dôležitejší. Oba vnikli niekoľko storočí po narodení Krista. Prvý jeruzalemský roku 425 nášho letopočtu a druhý babylonský až v šiestom storočí. Babylonsky postupne vytlačil starší jeruzalemsky do úzadia. Už s tohto prvého dôvodu vyplýva, že dnešné židovské náboženstvo sa nedá stotožňovať s tým z čias Ježiša Krista a jeho pôsobenia v oblasti dnešného Izraela. Je veľmi klamlivé si myslieť, že náboženstvo a etnicita biblických Židov (lepšie pomenovanie Hebrejov) bola v staroveku jednotná. Existovalo niekoľko druhov judaistických smerov a siekt. Najvplyvnejšia bola farizejská. Práve táto farizejská forma slúžila na vytvorenie jeruzalemského a neskôr babylonského talmudu z ktorého sa vyvinul dnešný moderný judaizmus, samozrejme obohatený o chazarské (turkotatárské) prvky.

Iliáš tvrdí nezmysly. Napríklad o tom, že náš kresťanský Mesiáš je totožný s židovským (judaistickým) mesiášom, ktorí má ešte len prísť. Väčší nezmysel som skutočne nepočul. Iliáš „zabúda“ na to, že židovský judaistický mesiáš je našim antikristom. Rovnako, ako tvrdí že je kresťan a uznáva, že Židia sú stále vyvoleným národom. To je ešte väčší nezmysel. Iliáš o sebe tvrdí že je kresťan, ale ignoruje Nový zákon a vykladá si evanjeliá po svojom, ako sa mu to hodí.

Kovlad

Súvisiace:
– spominaný rozhovor nájdete tu:
http://www.beo.sk/rozhovory/78-p/447-rozhovor-so-zidofilom-a-sionistom-miroslavom-iliasom

– o nezlúčiteľnom pojme „židokresťanský“ od dr. Nidala Saleha nájdete tu:
https://pospolitost.wordpress.com/2007/11/15/pojem-zido-krestansky-je-pokus-o-zlucenie-nezlucitelneho/
– o sionistikej tolerancie kresťanstva nájdete tu:
https://pospolitost.wordpress.com/2007/11/20/sionisticka-tolerancia-krestanstva-v-praxi/


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: