Prejav Vodcu SP Ivana Sýkoru na pietnej spomienke pri príležitosti 61. výročia justičnej vraždy nášho prvého prezidenta – mučeníka Dr. Jozefa Tisa

21. apríla. 2008 o 0:04 | Kategória: Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Prejav Vodcu SP Ivana Sýkoru na pietnej spomienke pri príležitosti 61. výročia justičnej vraždy nášho prvého prezidenta – mučeníka Dr. Jozefa Tisa

Kamaráti Na stráž!

Pred mnohými rokmi sa v slovenskej rodine narodil človek, úplne obyčajný, tak ako každý z nás. Tento obyčajný človek sa stal výnimočným až počas svojho života a to len svojou zásluhou a schopnosťou obetovať sa. Stal sa kňazom, kráčal v šľapajach svojho učiteľa a otca národa Andreja Hlinku. Pozdvihol slovenského ducha svojou snahou o národné obrodenie. Hoci sa aj politicky angažoval a bol zapáleným národovcom, nikdy nemiešal politiku do svojich kázní. Žil jeden život kňaza a druhý život vodcu národa. Bol silne veriacim človekom a nestrpel pohľad na krivdu a neprávo a najmä krivdu na slovenskom národe páchanú či už cudzími ale aj vlastnými. Dokonca nezneužil svoju moc ako iní a neubližoval ani svojim odvekým neprajníkom. Zamyslenia hodná je skutočnosť, že mnohým oponentom nezištne pomáhal a chránil ich pred zaslúženým trestom. Jeho viera a životné presvedčenie mu nedovoľovali klesnúť na ich úroveň a správať sa ako podliak a lichvár. Mnohí, ktorí za ním stáli iba preto aby sa na úkor iných obohatili ho v príhodnej chvíli opustili a zradili. Prezliekli si iba kabát a škodili naďalej, pod cudzím symbolom, pod cudzou vierou. Ako sa mu odvďačili tí, ktorých tak naivne zachraňoval, nemusím ani spomínať. Očierňujú ho a špinia jeho meno na každom kroku.
Za svoju dobrotu si zaslúžil smrť. Za svoju lásku k vlasti a národu si zaslúžil potupu a výsmech. Za svoju vieru si zaslúžil večné odsúdenie tými, ktorým predtým pomáhal. Nenávidený niektorými ale milovaný mnohými. Prijal pokorne svoj osud a srdce mu krvácalo, keď videl ako sa slovenská zem znova dostala do rúk neprajníkom a taktiež teraz padajú jeho slzy pri pohľade na náš národ, znova oklamaný, a ponížený. Pri pohľade na svoju vieru, zadupávanú do zeme no stále živú. Pri pohľade na našu krajinu, ktorú znova okupujú tí istí, čo nám škodili už od ani nie tak vzdialenej minulosti. Vyrovnaný so svojim údelom, zmierený s Bohom pristúpil pred mnohými rokmi, len pár krokov odtiaľto k slučke, ktorá ukončila jeho životnú púť. Martýrskou smrťou, s vierou v lepšiu budúcnosť opustil svoj národ a svojich veriacich. Dúfal, že sa Slováci vzchopia, znovu povstanú a naberú novú silu do života. No 40 rokov boľševickej demagógie a teroru podlomili kolená kedysi hrdému národu. Dnes tento trend pokračuje no už v skrytej podobe. Stále však hrdosť k vlasti a národu ostáva nežiaduca, stále záujem o pravdivý výklad dejín ostáva odsúdeniahodný, a po novom byť hrdým a nezlomným Slovákom je hanbou a extrémizmom. Tento veľký Slovák o ktorom som teraz rozprával a ktorého si dnes pripomíname nie je nik iný ako jediný skutočne slovenský prezident Dr. Jozef Tiso.
Jeho hrob existuje, no tí čo ho navštevujú sú perzekvovaní. Jeho meno je vpísané veľkými písmenami do knihy národa, no tí čo si ho pripomínajú sú odsúvaní na okraj spoločnosti. Jeho odkaz je stále živý a tí čo ho teraz napĺňajú stoja na stráži. Vďaka ľudskej hlúposti a nenávisti nám budú neprajníci stále hádzať polená pod nohy, budú nás stále očierňovať a prenasledovať. No pozrime sa do histórie. Zoberme si príklad z Ľudovíta Štúra, ktorý bol prenasledovanou a nepohodlnou osobou číslo jeden v Uhorsku. Z Andreja Hlinku, ktorý bol väznený, zbavený práva výkonu kňazských povinností, fyzicky napádaný a osočovaný. No práve v tento deň si zoberme príklad z nášho skutočného pána prezidenta, ktorý sa nebál postaviť do čela, viesť národ po ceste obrody a obetovať svoj život na oltár slobody. Nech sa každý z nás teraz zamyslí a uvedomí si čo všetko museli mnohí Slováci obetovať a čo všetko museli znášať a pritom sa nevzdali, nepoľavili. Lebo mali vieru! Reálne si predstavte seba na ich mieste. keď to dokázali oni, prečo by sme sa aj mi nemohli aspoň priblížiť k ich velikosti? Azda pochybujeme? Neveríme? Veď nás nie je málo a nie je žiaden rozumný dôvod aby sme sa nepodporovali. Preto žite tak, aby mohli byť vaši bratia na vás hrdí. Žite tak aby vaše deti mali lepší život než vy. Žite tak, aby tu po vás niečo ostalo, pridajte ruku k dielu, aby tí čo prídu po nás nemuseli začať odznova ale mohli pokračovať tam, kde sme skončili. My odkaz nášho pána prezidenta naplníme, nenecháme si zneuctiť jeho meno. Pokiaľ nebude na Slovenku poriadok, potiaľ nebude Slovák na Slovenku pánom ale iba hosťom vo vlastnej krajine.
Preto nech je vo vašich srdciach a mysliach vždy živá spomienka na našich velikánov a najmä na tvorcu slovenskej štátnosti, vodcu slovenského národa, kňaza, politika, martýra a veľkého Slováka akým bol prezident Dr. Jozef Tiso.

Verní sebe, svorne napred!


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: