Mladý hrdina – 17. ročný Branislav Slamka z Petržalky: príklad ozajstnej statočnosti

2. apríla. 2008 o 15:50 | Kategória: Cigánsky problém, Reakcie | Komentáre vypnuté na Mladý hrdina – 17. ročný Branislav Slamka z Petržalky: príklad ozajstnej statočnosti

Manželia Slamkovci z bratislavskej Petržalky po dieťati túžili dlho. Keď sa už zdalo že zostanú bezdetní, narodil sa im syn. Dali mu meno Branislav, upevnili sa len naň, snažili sa tak vytúžené dieťa riadne vychovávať. V obyčajnej bezproblémovej rodine z neho vyrastal slušný a poctivý človek, bez toho aby niekto tušil, že práve tieto dobré vlastnosti raz spôsobia strašnú tragédiu. Z Braňa sa stal silne veriaci bezproblémový chlapec, ktorého si jeho okolie rýchle obľúbilo. Čím bol starší tým viac vychádzal najavo jeho veľký umelecký talent. Vybral si štúdium grafiky na výtvarnej škole v Bratislave, pekne a dobre totiž kreslil, ale veľmi rád písal aj básničky. I pre tú svoju jedinú, pre svoju prvú lásku, ktorú mal rád s plnou silou svojich sedemnástich rokov.
10. marec 2001 bol prvým v novom tisícročí, ktorý si plne zaslúžil označenie jarný. Ale pre Braňa bol tak trochu výnimočný i z iného dôvodu. V ten deň totiž slávil sviatok. Dostal k nemu od rodičov trochu peňazí. O ich využití nemusel nejako obzvlášť premýšľať.  Nechcel ich len tak minúť na zábavu, vybral si pre seba iný darček. Rozhodol sa, že si za ne kúpi košeľu. Došiel na autobusovú zástavku a čakal na autobus, ktorý ho mal doviesť  do centra mesta, kde si chcel svoju novú košeľu starostlivo vybrať. Na „šichtu“ do autobusu ale vyrazila i trojica vreckových zlodejíčkov. Cigánska rodina Bangovcov, osemnásť ročné dvojčatá a ich matka, invalidná dôchodkyňa, ktorá však pri svojej ručnej práci preukazovala obdivuhodnú zručnosť. Všetci boli vybavení loveckými nožmi. V autobuse táto trojica nehodlala zaháľať a hneď sa dala do práce. Obyčajne išlo všetko hladko, dnes sa však vyskytol problém. Bol ním Braňo, ktorý nezaprel celoživotnú výchovu k obyčajnej ľudskej slušnosti a poctivosti, a teraz na celý autobus bez strachu vykríkol: „pozor, tí dvaja tu kradnú!“ Všetko ďalšie už bolo dielom okamihu. Strhla sa šarvátka a Braňo bol slovne a potom fyzicky napadnutý jedným z cigánov. Statočne sa bránil. Dokonca začal mať nad útočníkom prevahu. Na to sa však  k nemu zozadu dlhým skokom dostal druhý z cigánskych bratov – Mário Bango, vytiahol lovecký nôž z puzdra a zasadil ním Braňovi prudkú ranu do hlavy. Ľudia navôkol sa všetci rozpŕchli a snažili sa všetci dostať do zadnej časti autobusu, zatiaľ čo Mário využíval Braňovú nemožnosť účinne sa vražednému útoku od chrbta brániť. Pevne držal nôž v ruke a nepríčetne ním bezbranného Braňa bodal zo všetkých síl do chrbta. Znovu. A znovu. A znovu. Zasadil mu do chrbta celkovo štyri rany, kým si vodič autobusu všimol, čo sa deje, zastavil a otvoril dvere. Braňo ešte stihol vybehnúť von, ďalej už to nešlo. Padol bezmocne do mladej zelenej trávy, zaryl prsty do zeme. Nechcelo sa mu umierať, mal len sedemnásť rokov a na umieranie bol príliš krásny deň, nad jeho hlavou jarné slnko jasným svitom ožarovalo blankytne modrú oblohu a vysoko nad ním jasavým spevom slávili vtáky hlásiacu sa jar.
Nie, nechcelo sa mu umrieť, tak veľmi, veľmi chcel žiť! Surový, bezohľadný vrah a jeho brat mu však tú šancu nedali. Vyrútili sa za ním von, a zatiaľ čo ich matka použila starý drzý vreckárksky trik a dookola kričala, že sa ju chlapec pokúsil okradnúť, jej synovia sa vrhli na umierajúceho Braňa a snažili sa ho zákerne a zbabelo kopancami dobiť. Jeden s cestujúcich sa snažil privolať mobilným telefónom políciu, ostatní ale kričali na šoféra, aby bez všetkých ohľadov pokračoval v jazde. Autobus plný cestujúcich a s kalužami Braňovej krvi na podlahe teda odišiel a zanechal na zastávke bezmocnú obeť i so svojimi vrahmi. Keď Bangovci zistili, že ich obeť už má dosť, Mário odhodil zakrvavený nôž do odpadkového koša a privolal políciu, ktorej sa s neuveriteľným cynizmom pokúšal od počiatku nahovoriť, že v sebaobrane zneškodnil zlodeja, ktorý sa ho pokúsil okradnúť. Policajti ale nemiestov slov vďaky a obdivu prejavili chladný rozum a celú podarenú rodinku okamžite zaistili. Na Mária bola uvalená väzba. Braňovi ale už nepomohol ani prevoz do nemocnice, ani štvorhodinová operácia.
Ešte raz sa prebral z bezvedomia, potom ale už upadol do kómy a o tri týždne jeho srdce dotĺklo definitívne. Jeho zranenia, silné krvácanie do mozgu a prebodnuté oba pľúcne laloky boli príliš vážne, príliš beznádejné na to, aby si s nimi mladé telo dokázalo poradiť. Svoje zohrala aj zanedbaná lekárska starostlivosť.
Ešte nezvädli kvety na jeho hrobe a už sa začali diať zaujímavé veci. Pretože vrah Mário Bango nebol len taký obyčajný cigánsky vreckár. Angažoval sa totiž v krajne ľavicových anarchoboľševických hnutiach.  A tak začal mať prípad celkom zaujímavú dohru. Z vraha a útočníka sa snažili jeho súdruhovia vyrobiť obeť  a z obete agresora. Popis týchto nechutností by si vyžiadal samostatný článok. Anarchoboľševici sa však snažili márne, vrah bol nakoniec usvedčený a právoplatne odsúdený.
Čo k tomu dodať, Braňo sa zachoval skutočne hrdinsky. Nezľakol sa, tak ako väčšina občanov agresívnych cigánov, ktorí páchajú na našom národe najrozmanitejšiu škálu zločinov.  Braňo bol taký, akým by sme mali byť všetci. Slušný, poctivý a odvážny.
Čo ostáva nám? Azda len pomodliť sa za zmarený život, venovať aspoň tichú spomienku človeku, na ktorého nikdy nezabudneme. Dokázal totiž takmer nemožné. Prebudiť v mnohých skleslých mysliach a maloverných srdciach nádej. Nádej v lepšiu budúcnosť, v novú generáciu, v ktorej je sito viac takých Braňov, ktorí sa bez ohľadu na nebezpečenstvo dokážu postaviť proti zlu, čeliť mu a neustupovať.
Vďaka za tuto nádej.

Upravil Kolvad
Zdroj: Zmena 49/2002 Milan Špinka – Národní myšlenka


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: