Rozhovor s Miroslavom Dolejším

29. februára. 2008 o 16:26 | Kategória: Zaujímavosti | Komentáre vypnuté na Rozhovor s Miroslavom Dolejším

plagat2.jpgTento rozhovor prebehol  pred viac, ako desiatimi rokmi. Aj napriek tomu sa zdá byť stále aktuálny. Pán Dolejší je už skoro sedem rokov po smrti. Jeho myšlienky a postoje sú  stále živé… 
 
Slovenská verejnosť pozná bývalého politického väzňa z rokov 50-tych a normalizačných MIROSLAVA DOLEJŠÍHO najmä ako autora Analýzy 17. novembra 1989. Analýza zamatového prevratu vyšla v niekoľkých svetových jazykoch a v českej a slovenskej mutácii v náklade približne 220 000 výtlačkov. Analýza na dlhý čas ovplyvnila politické myslenie obyvateľov bývalého Česko-Slovenska tým skôr, že všetky zásadné konštatovania tejto práce politický vývoj iba potvrdil. Miroslav Dolejší, potomok starého českého šľachtického rodu katolíckej orientácie, žije dodnes v Prahe. I napriek tomu, že komunistické koncentračné tábory jeho zdravie značne podlomili, duchovne je stále svieži. Avšak rozhovory pre médiá už takmer neposkytuje. Napriek tomu před časom odpovedal na niekoľko zásadných otázok.
 
– Ako by ste stručne zhodnotili súčasnú medzinárodnú politickú situáciu?
Miroslav Dolejší: – Aby som mohol naozaj stručne a zrozumiteľne zhodnotiť medzinárodnopolitickú situáciu, čitatelia by museli poznať dejiny Európy posledných dvesto rokov a podrobnosti vývoja medzinárodných vzťahov od roku 1985, v čase nástupu Gorbačova. Situácia je v podstate tragická. Likvidáciou alebo stiahnutím boľševizmu z obehu svetového politického diania bol súčasne stiahnutý aj kapitalizmus v podobe posledných 250-tich rokov a nahradený monetarizmom, ktorý už nepredstavuje národný kapitalizmus. Komunizmus a kapitalizmus boli demontované ako dve bipolarity brániace zjednoteniu sveta. My sme sa po roku 1985 ocitli v procese zjednocovania sveta do jednej veľkej ríše pod jednou jedinou vládou. Tento proces už prebieha 45 rokov vznikom a fungovaním OSN, UNESCO, MMF, Svetovej banky, Európskej banky pre obnovu a rozvoj, G7 atď. To sú všetko prvky svetovej byrokratickej vlády. Týmto sa ale USA ako predstaviteľ unitárnej svetovej vlády ocitli v takmer katastrofálnej situácii. Každý štát, národ či veľmoc boli zvyknuté mať svojich zreteľných protivníkov, ale zároveň aj svojich spojencov. A naraz sa celý svet ocitol vo vákuu, v ktorom sú Američania, OSN a viac nik. Táto situácia však nevznikla spontánne – je výsledkom cieľavedomých zmien, prebiehajúcich za posledných 50 až 60 rokov minimálne, a metód a prostriedkov, ktoré určovali politiku 20. storočia. Mám na mysli najmä známe tézy Bertranda Russela, v ktorých hovorí, že hromadnými zbraňami budúcnosti sú nevyliečiteľné choroby. Prechodná fáza atómových, vodíkových a iných radiačných zbraní končí. Aj to bol dôvod, prečo veľmoci zrušili spomínanú polaritu. Vybudovaním SDI, na ktorom sa podieľajú aj Rusi, sa stal útok pozemnými raketami nezmyslom. Akonáhle infradetektory zaznamenajú, že sa plní tretí stupeň pohotovosti na šiestich základniach, rozmiestnených na veľkom území, tak je jasné, že sa chystá strategický úder – pričom druhá strana má minimálne 50 minút času na protiúder. K týmto zmenám došlo na rozhraní 60-tych a 70-tych rokov.
V 40-tych rokoch nášho storočia prišlo k ďalšej vážnej zmene prostriedkov vedenia vojny, spočívajúcej v náhrade typov zbraní vývojom chemických, bakteriologických, genetických, psychotechnických zbraní, ktoré sú schopné manipulovať celými svetadielmi a národmi. Svojou účinnosťou nahrádzajú atómové zbrane a zároveň majú pred nimi jednu obrovskú prednosť – nie sú totiž viditeľné. Politika používajúca práve tieto prostriedky sa taktiež stáva anonymnou. Do polovice dvadsiateho storočia boli vždy vlády zodpovedné za použitie prostriedkov hromadného ničenia. Dnes už nie. Vďaka novému typu zbraní sa vlády môžu uchýliť do anonymity, čo zásadne mení aj charakter politiky. Obrana voči nej je veľmi náročná, ale možná. Útok už nie je iba materiálnej povahy: je vedený najmä proti prirodzenosti človeka. Integrácia sveta do jednej jedinej ríše znamená zrušenie štátu, právneho systému a úplné duševné podriadenie človeka. Preto klasické politické metódy, uplatňované v 19. – 20. storočí (revolúcie, prevraty) už dnes neplatia a ľudia sú manipulovaní dezinformáciami. V dôsledku anonymity svetovej politiky prišlo k ďalšej významnej skutočnosti – vlády štátov sa stali bezcennými, stratili zmysel. V dôsledku toho veľa dnešných ľudí nerozumie súčasnej politike, pretože nepochopili, že sa vytvoril nový mocenský trojuholník: finančný kapitál, tajné služby a zločinecké organizácie. Všetky vlády sú tomuto trojuholníku anonymne podriadené. Ktorákoľvek súčasná politická strana kdekoľvek na svete môže mať za sebou demokraticky dve tretiny národa a vôbec jej to nepomôže – tých pár poslancov, ktorých pošle do parlamentu, si táto lobby kúpi alebo ich zničí. Nechá si tam zvoliť ľudí, ktorých bude sama platiť, a tí budú robiť, čo ona chce.
Dôsledkom toho je i to, že programy všetkých politických strán sú veľmi neurčité. Preto môže existovať aj dvesto politických strán s názvami liberálnodemokratická alebo demokraticko-liberálna. Toto je stav, v ktorom sme sa ocitli. Ostala nám len snaha brániť, čo nám je najbližšie – rodičov, ženy, rodiny, svoju obec, zem. Je zrejmé, že autori politických koncepcií zjednocovania kontinentov sa dopúšťajú mnohých chýb. Ich koncepcia je príliš racionálna a materialistická. Neberú do úvahy metafyzický aspekt ľudskej existencie a zaobchádzajú s človekom ako s programovateľným elementom. Do istej miery ním aj je, ale len v oblasti materiálnej. Aj preto mohla vzniknúť Vlastenecká fronta v Čechách a Slovenský národný front na Slovensku ( predchodca SP-NS a SP pozn. r.2008 )…
– Vaša odpoveď je zaujímavá, no trocha abstraktná. Môžete byť konkrétnejší?
Dolejší: – Medzinárodná situácia je tragická najmä pre omyly jej tvorcov. Američania ako svaly Veľkej Británie sa dostali do situácie, ktorú nie sú schopní zvládnuť. Zdanlivo porazené Rusko využíva svoju pozíciu a neangažuje sa, iba varuje. Medzinárodná politika sa neustále blíži k patovej situácii, a to je horšie, akoby sa približovala k politickej kríze chápanej v zmysle 20. storočia. Riešenie v podstate neexistuje: ak systém vyčerpal možnosti vnútorných zmien, zaniká. Patová situácia nie je daná iba krízou politickou, vojenskou, surovinovou alebo natálnou, ale aj tým, že architekti svetovej politiky precenili možnosti racionalizmu a materializmu a prehliadli najdôležitejší fakt, človeka. Rusom bolo dovolené stiahnuť sa zo svetovej politickej scény, boli uvoľnení z úlohy druhého pólu napätia, v ktorom sa ešte dalo manévrovať. Avšak unitárne veľmocenské postavenie USA žiadne manévrovacie možnosti neposkytuje. Svetová vláda bez exekutívy nemôže existovať. Zdá sa, že menšie národy odmietajú patronát USA. V Somálsku napr. USA nezvíťazili, čím sa presvedčili, že celý gigantický západný konzumný systém sa ocitol v hlbokej kríze.
Západný svet nie je schopný konkurovať Ázii. Aby si vytvoril možnosti konkurencieschopnosti, musí si nájsť vo svete oblasti, ktoré poníži na veľmi nízku sociálnu úroveň (napr. ašpirácie USA v Mexiku v súvislosti s naftou). Manažéri západného typu jednoznačne smerujú k ideálu vyrábať lacnejšie, aby mohli konkurovať Japonsku alebo – Číne. Nepochopili však, že ľudia nie sú iba konzumenti, ktorí chcú lacnejší tovar, a práca nie je len činnosť za mzdu. Prehliadajú aspekty psychologické, mravné, duchovné. USA pokorili Latinskú Ameriku, Európu, donútili Nemecko a Francúzsko, aby odmietli poskytovať svojmu poľnohospodárstvu dotácie, v dôsledku čoho sa likviduje, a Spojené štáty a Ázia expandujú do Európy lacný tovar. Takto prostredníctvom zjednotenej Európy smerujú Američania k znižovaniu sociálnej úrovne v Európe a prenášajú na ňu ťažisko lacnej pracovnej sily. To isté aplikujú štáty západnej Európy na východnú.
– Existuje vysvetlenie svetového vývoja prostredníctvom dvoch koncepcií. Jedna je euro-ázijská a druhá atlantická. Do akej miery kladiete význam týmto vysvetleniam?
Dolejší: – Tieto teoretické názory sú prípustné a majú dokonca kardinálny význam. Prijímam ich aj ja, ale neprikladám im vysvetľujúci význam. Žiadny ľudský názor nemôžeme považovať za úplný. S touto výhradou pristupujem ku každej filozofickej a geopolitickej koncepcii, a tým i k tomuto rozčleneniu. I napriek tomu sa však domnievam, že v rozsahu týchto koncepcií možno chápať súčasný vývoj. Aspoň tak, že pomôžu pochopiť tie najzákladnejšie princípy, na ktorých sa naša súčasnosť vyvíja.
– Svojho času navštívil ČR americký spisovateľ A. Hailey. Vyjadril veľké znepokojenie, až strach z možnosti používania laserovej a počítačovej techniky na veľmi hodnoverné falšovanie papierových peňazí, a tým na devalvovanie svetových mien. Môže tento fenomén zmeniť súčasný pomer síl vo svetovej politike?
Dolejší: – Áno, môže. To je zmysel súčasnej politiky.
– Ak by ste sa zamysleli nad všeobecnými príčinami mravného a politického úpadku Európy na sklonku 20. storočia, v čom by ste nachádzali hlavnú príčinu tohto stavu?
Dolejší: – Príčiny sú fatálne. Pre jednoduchosť sa odvolám na dielo Oswalda Spenglera Zánik Západu. Domnievam sa, že jemu sa podstatu veci podarilo vyjadriť najvýstižnejšie. Každá civilizácia v ľudských dejinách má vymedzenú časo-priestorovú pôsobnosť. Každá civilizácia trvá 3 až 5 tisícročí a tento interval sa neustále skracuje. Naša západná kresťanská civilizácia začala existovať až po rozpade Ríma, dosiahla svoj vrchol, rozmach a vyspelosť medzi 9. – 13. storočím, a potom nastal úpadok. Civilizácia začína tým, že nad poľom sa vztýči hrad, v ktorom sídlia bojovníci. Pod hradom sa zakladajú osady. Ich obyvatelia môžu v pokoji obrábať polia. Vedia, že bojovníci ich chránia. Za to im sedliacky ľud odovzdáva desiatky. V blízkosti hradu stojí kostol ako symbol šírenia duchovného a mravného bohatstva tohto ľudského spoločenstva.
V druhej fáze vznikajú mestá. Z nadbytku výroby vzniká potreba obchodu a s ňou i iná vrstva ľudí. Obchodník nahradí šľachtica. Opitý intelektuál nahradí duchovného a výrobcov úžitkového tovaru nahradí proletariát.
Posledná fáza – úpadková: moci v štáte sa zmocní ľud. A ľud má len tri túžby – nič nerobiť, žiť v blahobyte a zabávať sa. To je materializmus, socializmus. To sú republiky, socializmus a liberalizmus. Pokiaľ bola Európa veľká, mala kráľov, šľachtu, vojvodcov, bojovala a napredovala. Jej úpadok začal tým, že prestala napredovať! Takmer všetky zmeny v civilizácii sa uskutočňujú katastrofami. Preto sú príčiny úpadku fatálne, mimo nás, sú axiómami. Ťažko ich môžeme filozoficky definovať, určovať a determinovať, ale vieme, že sú. Zaznamenávame počiatky toho, čo nazývame vznikom civilizácie 5 tisíc rokov pred Kristom v Egypte, a o tom, čo bolo predtým, nevieme nič. Vieme presne, že Egypťania stavali pyramídy, ale nevieme, ako to robili a prečo to robili. No rímska a grécka kultúra bola úplne iná. Stavali chrámy úplne inak, židovská kultúra je tiež úplne odlišná. Iná je i kresťanská. Každá vznikla nezávisle od inej. Stavby sú celkom iné, národy sú iné, rasy sú iné a nie je to dielo človeka. Človek nemá právo zrušiť rasu a národ. Nie sú jeho dielom. A v tom sa mýlia tí zo svetového establishmentu, čo dnes chcú mať svetovú ríšu a vládnuť. To je jednoducho neuskutočniteľné.
– V kontexte toho, čo ste doteraz povedali, je zrejmé, že pre súčasné politické, duchovné, ekonomické a iné aspekty vývoja spoločnosti majú svoj význam masovokomunikačné prostriedky. Aký máte názor na masmédiá a ľudí okolo nich?
Dolejší: – Jestvuje veľa metód a prostriedkov psychomanipulácie, verejných i utajovaných, ale k najrozšírenejším a najúčinnejším patrí televízia. V záplave jej programov je ukryté nebezpečenstvo konca kultúry. Pod vplyvom televíznych programov sa stávajú z ľudí povrchné bytosti, ktoré koketujú s pseudopocitmi a pri nezmyselných činnostiach a triviálnostiach zmätene prešľapujú na mieste. V intenciách programov New Age a New World Order dotancuje ľudstvo s idiotským úsmevom k priepasti svojho zničenia. Obávam sa, že Amerika nám môže byť živým príkladom – je na najlepšej ceste k najnákladnejšiemu svetovému kultúrnemu experimentu: totálne sa stotožniť s umelou kultúrou. Americká vášeň pre televíziu (ktorá už samozrejme nie je iba jej privilégiom) priniesla svetu perverzné ovocie. Amerika začala televíznu epochu, jej filmová a televízna produkcia sa exportuje do celého sveta, ktorý majorizuje. Televízne šialenstvo nie je iba pokusom zlovoľnej vlády či hrabivého korporačného štátu zaviesť znova prastarý trik zvaný “chlieb a hry“. Problém tiež nespočíva v tom, že by vláda ponúkala v televízii iba zábavu, ale v tom, že televízia prezentuje všetky programy ako zábavu. Dnes televízia mení všetky dôležité verejné udalosti na brak.
Vo všetkých významných oblastiach sa dnes slovo nahrádza obrazom ako základ programu. Z toho vyplýva, že vďaka televízii sú zbytočné metafory myšlienok. Vytvárajú sa metaforizované obrazy. Napríklad nielen v Amerike by v súčasnosti nemohol byť do vysokej politickej funkcie zvolený obézny či inak neestetický človek, pretože nevyzerá v televízii dobre a nepríjemný vzhľad bez námahy zatieni všetky hlbokomyseľné názory, i keby ich títo ľudia predniesli. Myšlienky sú pre politický úspech nezaujímavé. V televíznej epoche nejde ani tak o to, či s nejakým politikom súhlasíme alebo nie, ale o to, či je sympatický alebo nie. Preto po prevrate 1989 vtrhlo do politiky toľko profesionálnych hercov, spevákov a vôbec komediantov a ich výber pre dalšiu fázu zaručuje práve tento efekt.
– A ako sa v tejto súvislosti pozeráte na televízne spravodajstvo?
Dolejší: – Naň sa vzťahuje v podstate to isté, čo som už hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Televízne spravodajstvo je podávané ako show. Hlásatelia a hlásateľky patria k najlepšie vyzerajúcim ľuďom podľa súčasnej módy. Žiadny z príbehov, ktoré rozprávajú, nepripraví diváka o viac ako 45 sekúnd, ale súvislosti a nadväznosti neustále padajú za obeť vizuálnemu dojmu. V spravodajskej televíznej show sú vlastné informácie okrajové. Dôležité je tempo, stupeň popularity moderátora, príjemná dôvernosť hovoriaceho. Televízna spravodajská show znamená zábavu, umelý, starostlivo zinscenovaný svet, množstvo efektov, ktorých cieľom je vyvolať v divákovi smiech či plač, prípadne ho vydesiť. Mohli by sme sa domnievať, že 30 minút zlomkovitých obrazov biedy a utrpenia vytvára dostatočný odpor k televízii na celý mesiac. To je však omyl – fascinácia je dokonalá, na druhý deň divák zapne televízor opäť, pretože dobrú show vie oceniť.
Televízna show sa stáva najpresvedčivejším príkladom a metaforou celej komunikácie. To, ako televízia predstavuje svet, sa stáva pre ľudí vzorom toho, ako by mal svet byť správne predstavovaný. Aj noviny sa stále častejšie robia tak, aby u čitateľa vyvolali pocit, že sa pozerá na televíznu obrazovku.
Univerzity potom horlivo udeľujú čestné diplomy televíznym a filmovým hviezdam, ktoré sa neskôr musia zúčastňovať na ďalších slávnostiach pri príležitosti ukončenia štúdia a pred absolventmi hovoriť o veciach, o ktorých nemajú ani tušenia. To však vôbec neprekáža, v kultúre, kde sa preslávi každý, kto sa aspoň raz mihol v televízii, je úplne zbytočné rozlišovať medzi zábavou a všetkým ostatným. Preto i (naši) politici tak radi vystupujú v televíznych programoch, ktoré nemajú s politikou nič spoločné. Rovnako ako v televíznych reklamách nie je dôležitá kvalita výrobkov, ale zapôsobenie na konzumenta, tak televízia oslobodzuje politikov od seriózneho obmedzovania sa iba na politickú arénu. Politici sa dnes vynárajú všade bez toho, že by sa to považovalo za komické, nevhodné a nemiestne.
Jednoducho celý svet sa stal javiskom a do politickej terminológie prenikli termíny javiskového zákulisia a réžie. Televízia nesprostredkúva divákovi iba informácie. Stala sa filozofiou verejného diania, je schopná zmeniť celú kultúru tak, ako to svojho času dokázala kníhtlač. V televízii sa všetko zdá dosiahnuteľné, jednoduché, konkrétne a predovšetkým zábavné. A preto sa Amerika ako prvá kultúra na svete ocitá v nebezpečí, že sa doslova ubaví na smrť.
– Novinári zvyknú dávať verejne známym osobnostiam otázku, týkajúcu sa najvýznamnejšieho komunikačného prostriedku – slova. Aké je vaše slovo o slove?
Dolejší: – Žijeme vo svetoch vytvorených zo slov. Akonáhle človek vystúpil zo seba, opustil svoj jediný skutočný vnútorný svet, jediný svet istoty a významu, preložil svoj význam do slov, ale nenašiel ho v nich. Zoskupovaním slov možno vytvoriť ľubovoľné množstvo svetov a životov. No v každom z nich chýba niečo, čo sa nedá nahradiť slovom – ono nepostrehnuteľné, neviditeľné, čo spočíva hlboko v duši každého z nás a čo jediné dáva zmysel životu a svetu. Pretože ľudia zradili svoj vnútorný svet a vstúpili s jasotom do sveta slov, zaslúžia si dramatikov, spevákov, hercov a klaunov ako svojich vládcov.
Svet slov nemá zmysel, je cudzí, ľahostajný a žalostný. Všetky zákony majú platnosť iba vo svete slov – mimo nich neexistujú. Preto ľudia dostávajú ľudské práva i hromadné vraždy súčasne. Na slovách je založená i politika. Čím je zradnejšia, tým väčším počtom slov oplýva, človek, ponorený do svojej slabomyseľnosti, vyvrhuje záplavy slov. Takmer všetci zamatoví revolucionári dostali hromadne slovné hnačky. Avšak svoje najväčšie tajomstvá prežíva človek mlčky a sám. No túžba po svetovláde si vynucuje ovládnutie myslenia ľudí, a preto im bol vnútený svet zostrojený zo slov. Činy nahradili slová a hovoriť sa stalo živobytím. Rozprávanie sa stalo spoľahlivým spôsobom získavania bohatstva a moci.
Najväčším bohatstvom národa je jedinečnosť každého z ľudí. Zglajchšaltované slová túto jedinečnosť odstraňujú. Štát si znemožňuje použitie jediného zdroja svojej moci, ktorá je v jedinečnosti každého občana.
– V jednej zo svojich úvah hovoríte o súvislostiach medzi Pražskou jarou 1968 a zamatovým prevratom 1989.
Dolejší: – V rokoch 1945-1947 vypracoval L. Berija pre Stalina koncepciu politického ovládania Strednej a východnej Európy, podľa ktorej vláda nemala byť otvorene zverená komunistickým stranám, ale diktatúra mala byť krytá koalíciami strán združených v tzv. národných frontoch. Plán zahŕňal tiež infiltráciu cirkví a všetkých ostatných spoločenských (i nepolitických) organizácií, spoločností, financií, bánk, priemyslu atď. Stalin však tento plán neakceptoval. Začiatkom 60-tych rokov, v čase Brežnevovej vlády, vypracovala skupina asi 12 vysokých dôstojníkov KGB analogický plán, ktorý v podstate vychádzal z Berijových predstáv. Tento plán sa podrobne konzultoval v USA a uskutočňuje sa asi od roka 1967. U nás ho vyskúšali v roku 1968, pričom bol zároveň použitý ako zámienka pre sovietsku vojenskú okupáciu. Jeho pokročilá realizácia je zrejmá z udalostí odvíjajúcich sa od roka 1985 nástupom Gorbačova. Dnes už sa však neuskutočňuje len vo východnej a strednej Európe, ale bol akceptovaný pre takpovediac celý svet.
Z tohto hľadiska treba chápať aj kontinuitu medzi rokom 1968 a 1989 v Česko-Slovensku. August 1968 bol aj s jeho predohrou obyčajný politický podvod. Všetko smerovalo k pripraveniu podmienok pre vojenské zámery Sovietov obsadiť Česko-Slovensko. Rozprával som sa s viacerými profesionálnymi vojakmi, a tí moju domnienku potvrdili. Upozornili na skutočnosť, že napríklad pri obsadzovaní Prahy okupanti použili transportéry, čo je pri dlažobných a uličných pomeroch v Prahe dosť absurdné. A takýchto “zaujímavostí“ je viac. Rusi mali záujem vyrovnať demarkačnú čiaru medzi Východom a Západom, medzi NATO a Varšavskou zmluvou.
Kontinuita s rokom 1968 spočívala v roku 1989 na dohode, o ktorej som písal v Analýze 17. novembra 1989.
– Tu sa natíska otázka vášho vzťahu k Charte 77 a k Václavovi Havlovi.
Dolejší: – K Havlovi nemám žiadny osobný vzťah. Komunisti pri hľadaní spôsobu demontáže režimov v komunistických štátoch museli vytvoriť organizáciu, ktorá bude schopná pristúpiť na kompromis v deľbe moci medzi nimi a nejakou predstieranou opozíciou. Samozrejme, nemohli to byť väzni z 50-tych rokov, pretože s nimi kompromis nie je možný. To je vylúčené! Nie preto, že by títo ľudia chceli pomstu, ale z prostého ľudského inštinktu, že po akýchkoľvek zločinoch musí nasledovať trest. To nie je vec osobnej nevraživosti, to je vec morálneho princípu, na ktorom stojí a padá akákoľvek existencia ľudstva. Väzni z 50-tych rokov by nikdy nepristúpili na kompromis, na ktorý pristúpila Charta. Išlo o to, ako nahradiť starý klasický spôsob výkonu moci iným spôsobom, teda tým, čo sa dnes nazýva demokracia. Avšak namiesto nej prišla plutokracia. Vytvorila sa tu veľmi úzka vrstva neobyčajne bohatých ľudí, ktorí transformujú svoju finančnú moc do moci politickej. Tieto techniky a prostriedky boli skúšané 15 rokov v JRD Slušovice.
Charta bola organizáciou, ktorá bola vytváraná ako opozičná, aby raz, ak to bude potrebné, prevzala moc. Počas celej svojej existencie tvrdila, že nie je opozíciou, že chce len dialóg s vládou a dodržiavanie socialistickej zákonnosti. Naproti tomu komunistická propaganda tvrdila, že Charta je opozičná organizácia, ba dokonca protištátna a chce zvrhnúť komunistickú moc. Po roku 1989 sa interpretácia týchto dvoch pohľadov zmenila. Charta začala tvrdiť, že bola opozíciou, usilujúcou sa o politické zmeny, čiže prevzala argumentáciu pôvodnej komunistickej moci. Podľa môjho názoru bol tento postup vopred vypracovaný.
– Ale vráťme sa opäť do súčasnosti. Ako by ste charakterizovali súčasný morálny stav občianskej spoločnosti?
Dolejší: – Česi už nemajú vôľu byť národom. To, čo ostalo, je morálne a intelektuálne zdecimovaná skupina ľudí. Národ je taký, aké sú jeho matky. Matky však potrebujú mužov, ktorí by ich chránili a dali budúcnosť potomkom. My však už nemáme mužov, ktorí by boli schopní povstať za záchranu svojich rodín a svojej krajiny. Byť či nebyť darebákom alebo zradcom sa stalo ľuďom iba spôsobom myslenia, ktoré určuje istota, že nebyť sluhom či darebákom znamená nemať úspech. A pre prevažnú väčšinu je úspech natoľko žiaduci, že stojí nad morálkou i kritikou. Žiadny zločin nikdy nespáchali, kým nebol ako zločin zverejnený, a preto ich už nič nenúti k zápasu s vlastným svedomím. Tí najlepší sa s najväčším znechutením a odporom odvracajú od celej občianskej verejnosti a nemožno s nimi v politike počítať. Ich pravda je v tom, že národu nemožno pomôcť, ak si každý jednotlivec nechce pomôcť sám. Je však ešte stále možné, že všetko významné alebo veľké sa uskutočňuje pomaly, nepozorovateľným rastom. Ak budeme vo svojom marazme klesať až na hranicu vlastného sebazničenia, potom hádam sa ešte nájdu muži, ktorí sa vzbúria. Z vlastnej skúsenosti viem, že až keď sa človek stane bezmocným a žobrákom, môže sa mu vrátiť prvotná ľudská sloboda v hodnotení vecí života.
Tragédia Európy, a tým i naša, začala v dobe, keď si muži nechali odňať kordy. Potom už mohli prísť funkcionári každého druhu, čvarga, obchodníci s čímkoľvek, pretože česť, hrdosť, dôstojnosť a viera stratili možnosť brániť sa. Vtedy začal úpadok mužnosti a civilizácia sa začala rútiť do bezmocnosti. Úžerníci a obchodníci sa stali diktátormi ľudských osudov. Ľudia boli donútení klaňať sa pred oltármi súkromného obchodu a priemyslu. Manažéri, organizátori a funkcionári sa považujú za veštcov, vedátorov a géniov, za hrdinov veľkých činov. Najväčším obchodom súčasnosti je zločin. Ľudia vedia, že sú ohrození organizovaným zločinom v celosvetovom meradle. Už fungujú inštitúcie vydierania zločineckým podsvetím, ktoré sa prelínajú s politickými stranami, vládami, parlamentmi, burzami, bankami, akciovými spoločnosťami a komediantmi. Prosperitu národa najzhubnejšie ničí práve takáto skrytá forma zločinu. Doposiaľ nikdy v našich dejinách nebola vláda tak dokonale spojená s obchodným podnikaním zločinu ako teraz. I napriek tomu, že neexistuje žiadny rýchloúčinkujúci liek na vyliečenie choroby tohto sveta, žiadna vláda v ňom nemôže byť spravodlivá, ak nemá kontakt so všemohúcim Bohom. Potrebujeme oživenie viery. Nepotrebujeme, aby sme sa vyvíjali materialistickejšie, ale potrebujeme, aby náš život bol duchovnejší. Nepotrebujeme väčšiu intelektuálnu silu, ale väčšiu silu mravnú. Sloboda človeka nebude zabezpečená, ak ľudia dovolia, aby moc súkromných osôb vzrástla do takej miery, že sa stane silnejšia ako štát samotný.
– V súvislosti s tým, čo hovoríte, sa mi váš pohľad na súčasnú spoločnosť zdá byť veľmi pesimistický. Bohatí sú čoraz bohatší, zmocňujú sa štátu, až úzka skupina ľudí dosiahne bezhraničnú moc nad celou spoločnosťou. Týmto je ohrozená sloboda človeka kdekoľvek na svete. Je podľa vás z tejto situácie vôbec nejaké východisko? Akú má čestný človek v tomto svete nádej?
Dolejší: – Odpoviem v trocha širších súvislostiach. Všetky ekonomické školy podporujúce Marxovu tézu, že kapitál má reálnu hodnotu, sú nezmyslom. Dnešná politika sa zakladá len na troch princípoch: úver, úrok z tohto úveru a zadržiavanie kapitálu. Vysvetlím vám model: peniazmi vyvolám revolúciu alebo medzinárodnú vojnu. Obyvateľstvo, ktoré je v nej zaangažované, schudobnie. Ocitne sa v biede. Štátu, postihnutému vojnou, poskytnem úver na úrok podľa okolností. Vláda a štát s tým musia súhlasiť, ak chcú obnoviť v krajine život spoločnosti. Pritom viem, že mi ten úrok nikdy nesplatia. Vzniknú trestné sankcie. Ako bankár začnem naliehať na splatenie úveru v dohodnutom termíne. Keďže obchodný partner nie je schopný zaplatiť, poskytnem mu ďalší úver na zaplatenie úrokov. A tak to ide donekonečna. Tento mechanizmus zodpovedá finančnej politike MMF, Svetovej banky atď. Sú to operácie typické pre držiteľov finančného kapitálu, ktorí dnes majú kontrolu nad 86 % svetového obeživa. Z tohto dôvodu majú záujem, aby pod zámienkou demokracie vznikli plutokracie, existujúce dnes v USA, Veľkej Británii a iných západoeurópskych štátoch. Vládnu tí, čo majú peniaze v spoločnostiach, ktorým sa podarilo vnútiť predstavu o tom, že peniaze majú reálnu hodnotu. V súčasnosti si však za ne môžeme kúpiť čoraz menej a menej. V tom je naša nádej.
Vychádzajme z toho, že v roku 1915 som si mohol kúpiť Trockého a Lenina, tí vyprodukovali socialistickú revolúciu. Mohol som si kúpiť Hitlera a ďalších. Tí vyvolali svetovú vojnu. Tak ako vtedy, dnes som si mohol kúpiť Havla, Dienstbiera, Klausa či Kocába a ďalších, ale tí nevyprodukovali nič. Zreteľne dochádza k devalvácii jediného prostriedku, ktorým je dvesto rokov ovládaný svet. Vysvetlenie je iba jedno – že totiž kalkulácia s vplyvom peňazí je jednoducho chybná. Vziať to na vedomie znamená zbaviť sa tohto prostriedku, t. j. zbaviť sa svetového finančného systému, ktorý zviera súčasnú civilizáciu.
– Povedali ste, že tragédia Európy, a tým i naša, sa začala v čase, keď si muži nechali vziať kordy. Mohli by ste čitateľom toto konštatovanie dešifrovať?
Dolejší: – Je to symbolické vyjadrenie, ktoré má faktický dopad. Pravda je však taká, že sme skutočne o tie kordy prišli. Cely problém sa odvíja od troch ľudských vlastností – pravdivosť, statočnosť, askéza – o ktorých som presvedčený, že sú nevyhnutné. Domnievam sa, že to tak bolo v dobe, keď muži chodili ozbrojení a mali možnosť brániť svoju česť, majetok, životy svojich detí, česť svojich žien. Dnes túto možnosť nemajú. Dnes za nich rozhodujú anonymné súdy, ktoré majú k dispozícii zákony nerešpektujúce individuálnu česť. V období, ktoré spomínam, boli samozrejme zbrane v rukách ľudí dôveryhodných. Zbrane sa nedostávali do rúk čvargy, teda vekslákom a iným zbohatlíkom. V súčasnosti je ozbrojená luza a odzbrojení sú tí, ktorí sú nádejou ľudstva. Čiže symbolicky to znamená, že sme sa prostredníctvom odobratých zbraní vzdali možnosti obhajovať osobnú česť i česť národa. V tom vidím jeden zo zámerov procesu, ktorý prebieha viac ako dvesto rokov. Nezačal sa prvou svetovou vojnou. Systematická degenerácia školstva od dôb osvietenských je úplne evidentná. Keď si nejaký intelektuál vezme napríklad teologické spisy z 15. -16. storočia a porovná ich s najbrilantnejšou filozofickou literatúrou 20. storočia, zistí, že naše storočie je storočím intelektuálnych barbarov. Zistí, že naše problémy sú v podstate pseudoproblémami a spôsob, akým o nich uvažujeme, sa blíži k demagógii, a nie ku skutočnému rozjímaniu, výsledkom ktorého by mala byť intelektuálna formulácia. Pretože tam, kde nie je možné nevychovaných ľudí vychovávať, je nutné prinútiť ich k poslušnosti a poriadku. A to sa dá urobiť ten silou. Jej výrazom je zbraň, či už v symbolickom alebo faktickom zmysle slova. Ak sme sa vzdali zbraní, vzdali sme sa tohto posledného a jediného prostriedku vynútenia si poslušnosti tých, ktorí z vlastnej vôle nedokážu byť slušní.
– Mohli by ste vyjadriť esenciu svojich životných skúseností ako odkaz pre mládež v tomto svete?
Dolejší: – Naši ľudia sa dnes podobajú divákom gladiátorských arén, ktorí povzbudzujú svojich gladiátorov len dovtedy, kým víťazia. Keď začnú prehrávať, vypískajú ich. Od svojich vodcov ľudia očakávajú, že ich zachránia, ale sami nie sú ochotní pohnúť ani prstom. Preto musí zákonite prísť doba, keď budú ponížení až pod úroveň zvierat, zotročení, zmrzačení a popľutí. A potom hádam niekoľko mladých mužov ďalšej generácie pochopí, že brániť sa môžu len sami ako jednotlivci a že tento smrteľný zápas musia podstúpiť nielen preto, aby v ňom zvíťazili, ale aby nezomreli ako zbabelci.
Hovorím to z osobnej skúsenosti, pretože som to prežil. Až keď je človek zbavený všetkého, svojho mena, otcovstva, ženy, majetku, funkcií, vážnosti, vplyvu, moci atď, keď je zneuctený a takmer zničený – až potom, ak mravne a duchovne nezomrie, až potom je schopný nájsť v sebe silu vlastného poslania a vzdorovať. Len kvôli sebe, pretože už nič iné nemá. Vtedy je jeho boj ozajstný, konečný a posledný – je to jediný boj, ktorý má cenu a zmysel, pretože v ňom nejde o víťazstvo. Obávam sa, že týmto procesom, ktorým som prešiel vo väzení, musí prejsť celý národ. Ak prežije aspoň niekoľko sto ľudí, národ má ešte nádej sa zachovať. Tí ostatní, ktorí už dnes dobrovoľne umierajú morálne, a dokonca v tom nachádzajú pôžitok, nemajú pre nikoho cenu, ani sami pre seba – tí zomrú, pretože sa nechceli brániť. Nikomu nemožno pomôcť, pokiaľ si nechce pomôcť sám. Ja osobne nemám žiadny súcit napríklad s narkomanmi, alkoholikmi, hltačmi pornografie, peňazí, slávy atď, pretože to všetko robia dobrovoľne, dobrovoľne si zvolili svoju záhubu, dobrovoľne sa odovzdávajú do závislosti, ktorá im prinesie smrť. Disciplína, odriekanie si zlého – to všetko im je na smiech. Hrdosť, česť, obeť – to všetko zneuctili, a preto sa k tomu už nikdy nemôžu vrátiť.
Pomôžme deťom, ktoré sa ešte nevedia brániť, pretože všetku rafinovanosť nedokážu pochopiť!
 
Za rozhovor ďakuje JOZEF LUKY
Miroslav Dolejší
(20.11.1931 – 26.6.2001)
M. Dolejší se narodil v roce 1931 ve Velkém Přítočně u Kladna. V roce 1949 byl vyloučen ze studií a za trest byl poslán do uhelných dolů, protože v místní klubovně ČSM demonstrativně vyvěsil britskou vlajku. Téhož roku navázal kontakt se skupinou národně demokratického odboje. V roce 1951 zatkla M. Dolejšího StB a po 15 měsících vyšetřovací vazby byl odsouzen státním soudem v Praze ke 23 rokům vězení za údajnou špionáž. Od svého zatčení byl bestiálně týrán a mučen. Do svého propuštění na základě amnestie prezidenta Novotného v roce 1960 prošel osmi věznicemi a uranovými lágrami.
V roce 1964 se oženil a v roce 1968 se manželům Dolejším narodil syn. Po sovětské okupaci byl v roce 1969 propuštěn ze zaměstnání pro svoji činnost v K – 231. Půl roku marně sháněl místo, pak z “protekce“ začal fárat při stavbě pražského metra. Když v páté pětiletce začali do Československa dovážet panelárny pro montáž beze skládek, bylo nutné naprogramovat výrobu a řídit ji počítačem. Pro znalost počítačové problematiky se na M. Dolejšího obrátili známí a fiktivně ho zaměstnávali v jednom družstvu. M. Dolejší k sobě přibral pár bývalých spoluvězňů, které znal z “basaprojektů“ (pozn. basaprojekt na Pankráci bylo zařízení ministerstva vnitra, kde vězni s technickým vzděláním pracovali na projektech pro národní podniky). Později se stal vedoucím výpočetního střediska. V roce 1975 na požádání svého známého novináře napsal studii o počítačových systémech. Věcné informace byly kompiláty ze všeobecně přístupných a veřejných přednášek, ale přesto je 14. 6. 1976 zatčen a obviněn ze špionáže. Přesto, že mu špionáž nebyla dokázána, zněl rozsudek na 11 roků v třetí nápravné skupině. Před soudním jednáním držel tři měsíce protestní hladovku. Choroba, zlý zdravotní stav, podezření z rakoviny kůže a názor lékařů, že brzo zemře, vedlo v roce 1985 k jeho propuštění před uplynutím trestu. V bolševických lágrech a kriminálech strávil bezmála 19 let ze svého života jako důsledný odpůrce všech forem totalitních praktik.
Nedůvěra k oficiálním verzím a politickým legendám se u Miroslava Dolejšího datuje již od padesátých let, kdy se ve vězení setkal s mnoha významnými lidmi a postupně poznával skutečné pozadí oficiálních výkladů politiky.
Po listopadu 1989 se pokoušel zburcovat veřejnost a vyvést ji z její naivní neznalosti. Jeho hlas zůstal hlasem volající na poušti. Veřejnost prostě ještě k určitým poznatkům nevyspěla a ani je slyšet nechce. A jak bývá v našem kraji zvykem, hněv se obrací na posli špatných zpráv.
Státní aparát zasahuje po vydání Analýza událostí 17. listopadu 1989 proti Miroslavu Dolejšímu veškerou svoji mocí. Hromadění žalob, ve sdělovacích prostředcích je diskreditován, falešná obvinění ze spolupráce s StB. Demokratický režim se při umlčení bývalého politického vězně neštítí ničeho. Počínaje kontrolou (a krádeží) pošty a konče vysláním svalnatého pohůnka. Kromě již zmíněné Analýzy, je Miroslav Dolejší dále autorem několika desítek politických úvah a studií, knihy Chodbami opuštěnými, spoluautorem Návrhu zákona a třetím odboji atd.
Miroslav Dolejší se stal symbolem dvou odbojů, třetího, protikomunistického, ale také stávajícího, čtvrtého, vůči zvůli postbolševických a pseudohumanistických kreatur. O svém celoživotním postoji se sám vyjádřil v roce 1991 v materiálu pro časopis Týdeník Politika následovně: „Osamocení každého z nás je logickým důsledkem morálního stavu veřejnosti a úspěšné demagogie vládních skupin – to je stav, ze kterého musíme vycházet a nikoliv před ním kapitulovat. Lidé potřebují především vzor k následování a ten jim mohou poskytnout pouze osamocení jedinci. Jenom tak je naděje, že se alespoň někteří z nich zbaví strachu, který jim brání v hájení osobních postojů. Roztříštěnost veřejnosti je cílem politické manipulace. Zastrašené a dezorientované lidi však nelze organizovat a sjednocovat. Organizace zbabělého houfu je bezcenná. Úkol veřejného odporu a opozice na sebe musí vzít každý jednotlivec“.
Tak zní v nejstručnější možné formě odkaz Miroslava Dolejšího a je také současně jediným východiskem ze současného marasmu, ne, žádné jiné není a nemůže být. Záleží jen na nás a na budoucích, zda mu dokážeme porozumět a především také podle něj jednat. Zemřel 26.6.2001 a ani na jeho pohřbu nechyběl, pro jeho osobu snad nezbytný, dozor tajné policie.


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: