30 rokov Slovenskej cirkevnej provincie

31. decembra. 2007 o 13:20 | Kategória: Domáce udalosti | Komentáre vypnuté na 30 rokov Slovenskej cirkevnej provincie

pavlisko3.jpgDňa 30. decembra 1977 – pred 30 rokmi – bola pápežom Pavlom VI. zriadená Slovenska cirkevná provincia. Týmto sa naplnila dávna túžba slovenských katolíkov. Konštitúciou QUI DIVINO bola Trnavská apoštolská administratúra povýšená na diecézu a zároveň vyzdvihnutá na metropolitne sídlo. Ako sufraganne diecézy jej boli pridelene rímskokatolícke biskupstvá Nitra, Banská Bystrica a Spiš, ktoré boli priamo podriadene Svätému Stolcu od roku 1937), Košice a Rožňava. Aj ordinár Prešovskej gréckokatolíckej eparchie sa mal zúčastňovať na pastoračných prácach novej cirkevnej provincie.
Konštitúciou PRESCRIPTIONUM SACROSANCTI boli usporiadané hranice diecéz na území Slovenska so zreteľom na hranice česko-slovenskeho štátu. Tri farnosti diecézy Gyor (Maďarsko) a dve farnosti benediktínskeho opátstva Pannonhalma (Maďarsko) ležiace na území vtedajšej SSR sa pripojili k novozaloženej Trnavskej arcidiecéze. Trinásť farností Satmarskej diecézy (Satu Mare, Rumunsko), ktoré sa nachádzali na území Slovenska bolo pripojených ku Košickej diecéze. Košická a Rožňavská diecéza boli oddelene od Jagerskej cirkevnej provincie (Eger, Maďarsko) a navždy pripojene k novej Trnavskej provincii. Napriek zriadeniu Trnavskej arcidiecézy a provincie, vtedajší biskup Mons. Julius Gabris zostal až do smrti iba apoštolským administrátorom, nakoľko nevyhovoval vtedajšiemu komunistickému režimu. K vymenovaniu trnavského arcibiskupa-metropolitu došlo až v júli 1989. Stal sa nim vtedajší apoštolský administrátor Trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Sokol. Do úradu arcibiskupa bol uvedený v septembri 1989.

Pre TK KBS Jozef Krištof.

Homília kardinála Tomka pri príležitosti 30.výročia ustanovenia slovenskej cirkevnej provincie

Sviatok sv. Rodiny-30. výročie cirkevnej provincie

Tajomstvo šťastia
Dnešný sviatok Svätej rodiny Ježiša, Márie a Jozefa nám privádza pred oči z jednej strany vzor šťastnej rodiny a z druhej strany dnešný stav rodiny nielen vo svete, ale aj na našom Slovensku so všetkými povážlivými problémami.
Svätá rodina bola šťastná nie preto, že by nemala ťažkosti. Ako to opisuje evanjelium, išlo tu priam o život Dieťaťa, na ktorý číhal krvavý Herodes, o nebezpečný útek za noci cez púšť do cudzej egyptskej krajiny, čiže do neznáma, potom zas o návrat. Kto zažil čo len krátku emigráciu za prácou do cudziny, vie čo to znamená. Pritom Jozef si zobral na seba starosť o Dieťa, ktorému nebol otcom ak len nie pred zákonom; dal sa však viesť Božou prozreteľnosťou a pevnou vierou. Mária ostala matkou a zároveň pannou. To tajomné slabé Dieťa uznal starý Simeon za „svetlo na osvietenie národov” a mudrci z Východu za veľkého kráľa, no napriek tomu už od začiatku muselo žiť v krajnej chudobe. Hľadiac tak povrchne zvonku, niekto by povedal, že to bola nešťastná rodina.
Pri tom všetkom to bola vnútorne šťastná rodina. Panovali v nej všetky čnosti, ktoré predkladá rodinám sv.Pavol v dnešnom druhom čítaní: hlboká viera, láskavosť, pokora, miernosť, ale nado všetko láska, ktorá je zväzkom dokonalosti. Preto uprostred mnohých skúšok v tej rodine vládol Kristov pokoj. Viera a láska sú tajomstvom šťastia tejto i každej inej rodiny.
Máme teda pred sebou zrkadlo, akou by mala byť každá rodina. Aká je však skutočnosť aj u nás na Slovensku? Naša Ústava má pekné tvrdenia a uistenia, keď stanovuje: „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých. Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov” (čl.41,1.4). Pritom sa však nielen v bulvárnych časopisoch, ale aj inými prostriedkami prostriedkami predkladajú nové, vraj „pokrokové” modely manželstva a rodiny, ba dokonca sa pripravujú zákony, ktoré podrývajú samé prirodzené základy toho nosného piliera celej spoločnosti a podstatne obmedzujú nezrušiteľné právo rodičov. V krátkom čase nemožno ani len otvoriť túto zložitú predôležitú kapitolu, ale každý občan a tým viac veriaci rodič si musí urgentne vo svedomí postaviť otázku, či aj prakticky vie obhájiť ozajstnú prírodou určenú rodinu a tiež či naozaj využíva ústavou zaručené právo na výchovu vlastných detí, ktorá je aj svätosvätou povinnosťou. Dnes nemožno zveriť všetko na spoločnosť a na vládu. Nie sme v totalitarizme, potrebujeme naozaj uskutočňovať a uplatňovať demokraciu! Dožadovať sa jej, lebo ide o naše práva!
Cirkev ako „Božia rodina”
Dnes si však chceme pripomenúť aj inú rodinu, ktorá je naša a inšpiruje sa životom Svätej rodiny. Druhý vatikánsky koncil nám predstavil celú Cirkev pod obrazom „Božej rodiny”. Moji priatelia Afričania, ktorí hlboko cítia prirodzenú rodinu a čudujú sa, čo to my západniari vyvádzame, účinne budujú svoje cirkevné spoločenstvá na spôsob rodiny, „Božej rodiny”, a to tak pri utváraní a činnosti farských, ako aj diecéznych spoločenstiev. To im pomáha oživovať všetky cirkevné organizácie a cítiť sa v nich ako doma, ako vo vlastnej rodine. Omnoho ľahšie sa potom chápe a žije aj vlastná prirdodzená rodina ako „domáca, malá cirkev” a zas Cirkev v každej forme ako „Božia rodina”.
Tento obraz a skutočnosť Cirkvi ako „Božej rodiny” sa nám núka dnes, keď si pripomíname tridsiate výročie ustanovenia cirkevnej provincie pre celé Slovensko. Po viacstoročnom čakaní splnil túto túžbu Slovákov pápež Pavol VI. slávnostnou apoštolskou konštitúciou, ktorú vydal dňa 30.decembra, teda na sviatok Sv. rodiny, roku Pána 1977.
Prečo treba považovať tento krok za historicky dôležitý? O čo vlastne išlo?
Dlhá cesta
Ako prirodzená rodina aj cirkevné spoločenstvo pozná postupný rast. Veriaci sa združujú najmä vo farnostiach a na širšom priestore v diecéze pod vedením biskupa. Viac diecéz utvára potom cirkevnú provinciu, na čele ktorej stojí arcibiskup- metropolita. Prvým biskupstvom na územi Slovenska ba v celej stredovýchodnej Európe bola Nitra, ktorú už roku 880 spomína pápež Ján VIII. v bule „Industriae tuae“. Jeho nástupca Ján IX. poslal roku 899 na Veľkú Moravu troch biskupov, aby tam vysvätili arcibiskupa a dvoch biskupov, čiže sufragánov. To už bola prvá cirkevná provincia, ktorá však zanikla s pádom Veľkej Moravy. Po usídlení Maďarov v podunajskej kotline uhorský kráľ sv.Štefan pomohol zriadiť viaceré biskupstvá v starom Uhorsku. Stredobodom novej cirkevnej organizácie sa stal Ostrihom. Ďalšie pre Slovensko dôležité zmeny nastali až zriadením troch nových biskupstiev, Spiša, Banskej Bystrice a Rožňavy roku 1776, ako aj Košíc roku 1804 a gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove roku 1818.
Po prvej svetovej vojne sa roku 1918 rozpadla Rakúsko-uhorská ríša a utvorili sa nové štátne celky s novými hranicami. Ale pri usporiadaní cirkevných hraníc nastali ťažkosti pre niektoré oblasti na území starej Československej republiky. Spomeniem len dve hlavné: Trnavskú oblasť zriadila Sv.Stolica ako apoštolskú administratúru, ktorá nie je ešte plnoprávnou diecézou; patrila však pod Ostrihomskú cirkevnú provinciu; Košice a Rožňava patrili pod Jágerské arcibiskupstvo. Okrem toho bola tu otázka niektorých farností tak na juhu, na východe ako aj na severe Slovenska a tiež na Morave. Roku 1928 Sv.Stolica uzavrela s Československou republikou „modus vivendi“, v ktorej sa dohodli, že hranice diecéz sa majú kryť s hranicami štátu. Išlo teda o osamostatnenie cirkevného zriadenia aj na Slovensku, ako je to starou zásadou Cirkvi na celom svete, „lebo takto sa môžu veriaci pohodlnejšie a bez akejkoľvek ťažkosti v ktoromkoľvek čase stýkať so svojím ordinárom“, ako to Sv.Stolica znovu zdôraznila roku 1937 (Apošt.konštitúcia „Ad ecclesiastici regiminis“). To boli však iba rámcové dohody, ktoré bolo treba doplniť a uviesť do platnosti. Ale vzťahy medzi pražskou vládou a Rímom boli stále napnuté a po roku 1938 zas prišli vojnové časy, štátne hranice sa znovu zmenili a cirkevná organizácia sa riešila dočasne a prechodne. Po druhej svetovej vojne zas prišiel komunistický režim, ktorý mal záujmy skôr protichodné k zriadeniu, ba prekážal ešte aj menovaniu biskupov.
V šesťdesiatych rokoch, v období Druhého vatikánskeho koncilu a cyrilometodských výročí sa začali množiť žiadosti na Svätú Stolicu, aby pristúpila k vyhláseniu slovenskej cirkevnej provincie. Žiadali o to slovenskí biskupi z domu a zo zahraničia, príromní na koncile.. Rozsiahle a vyvážené argumenty predložili vo svojich memorandách slovenskí kňazi žijúci v zahraničí; rôzne spolky a medzi nimi najmä Svetový kongres Slovákov posielali prosebné listy Sv.Otcovi.
Pápež Pavol VI. viac ráz verejne prejavil ochotu zriadiť slovenskú cirkevnú provinciu, len čo to ostatné okolnosti dovolia. Išlo o súhlas vlády, ktorá taký záujem nemala. Až keď v socialistickej starej Republike začali prenikať do mysle vládcov federatívne myšlienky a uvedomenie si výhod, ktoré by z takého zriadenia mal aj štát a konkrétne Slovensko, vláda dala zvolenie, aby Sv. Stolica vydala zriaďovacie buly Slovenskej cirkevnej provincie, čo sa aj stalo 30. decembra 1977, teda presne pred tridsiatimi rokmi. V tej dobe som bol podtajomníkom Kongregácie pre biskupov, ktorá spolupracovala – a môžete si predstaviť s akou radosťou z mojej strany- na úradných dokumentoch. Tie potom prišiel do Trnavy vyhlásiť pražský arcibiskup kardinál Tomášek, ale všetko sa malo stať bez veľkej slávnosti a pozornosti ľudu, aby sa len neposilnila viera a náboženské cítenie. Prišli aj úradné pokyny, aby sa vyhláseniu nerobila publicita.
Význam slovenskej cirkevnej provincie.
Čo nového prinieslo zriadenie slovenskej cirkevnej provincie?
Pavol VI. oddelil územie Trnavskej apoštolskej administratúry od Ostrihomskej arcidiecézy a povýšil ho na arcidiecézu, pripojac k nej aj tri farnosti diecézy Gyôr a dve patriace Opátstvu v Panonhalme, všetky ležiace na území Slovenska. Vyňal Košickú a Rožňavskú diecézu zo sväzku Jágerskej cirkevnej provincie a pričlenil ich do slovenskej provincie, pripojac ku Košickej diecéze aj trinásť farností, ktoré dovtedy patrili do Satmárskej diecézy. Takto sa utvorila nová celoslovenská cirkevná jednotka čiže provincia, na ktorej čelo pápež postavil trnavského arcibiskupa-metropolitu. Jej hranice súhlasili so štátnymi hranicami. Dosiahlo sa úplné uznanie nezávislosti na cirkevnom poli.
Ako bolo oznámené a prijaté zriadenie celoslovenskej cirkevnej provincie v našej krajine, to azda vedia viacerí z vás. Zahraniční Slováci ho prijali s veľkou radosťou. Aj vatikánsky denník „L´Osservatore Romano“ priniesol dlhší článok nebohého Otca Michala Lacku. Krajanské časopisy a organizácie vyjadrili vďaku za tento krok, ktorý mohol byť ďalekou predzvesťou aspoň čiastočného uvolnenia prenasledovania Cirkvi. Veď tento krok mal nepriamo aj pozitívne dôsledky pre štát a pre medzinárodné zosilnenie štátnych hraníc.
Okrem toho tak sme sa naviazali na dobu sv.Cyrila a Metoda a na prvú cirkevnú provinciu na Slovensku. Ako som dávnejšie napísal: „Semä zasiate pápežom Jánom VIII. rukami svätého Metoda, pestované mnohými jeho nasledovníkmi, vyrástlo do silného zelenajúceho sa stromu, ktorý búrky spevnili“. Kardinál Korec dobre vyzdvihol, že „náš národ dosiahol po tisícsto rokoch samostatnú cirkevnú provinciu, verejné, historické uznanie a potvrdenie svojej identity od najvážnejšej duchovnej autority našej Európy a nášho sveta“. Zároveň však poznamenal: „My sme to vo svojom cirkevnom, spoločenskom, kultúrnom, národnom a teraz i štátnom živote sotva zaznamenali“. Až za slobody naši najlepší kultúrni pracovníci vyzdvihli historickú dôležitosť tohto kroku. Neumenšuje ju ani neskoršie zriadenie druhej cirkevnej provincie v Košiciach roku 1995, ktorej ono práve uvoľnilo a umožnilo cestu, keď už nebolo treba riešiť otázku súhlasu so štátnymi hranicami. Dve metropolie a cirkevné provincie sú len znakom životnosti a rozsiahlosti katolíckej Cirkvi na Slovensku, pri čom význam toho zriadenia pred tridsať rokmi je pre našu históriu bez pochyby väčší.
Keď my si dnes pripomíname túto pamätnú udalosť, ktorej plody voľne užívame, treba sa nám poďakovať Bohu a Sv. Stolici. Čo je však najdôležitejšie, treba sa usilovať dať duchovnú náplň týmto formám cirkevného života a chápať každú z nich ako „Božiu rodinu“.
Nech nás teda v každodennom živote našej prirodzenej i cirkevnej rodiny vedie múdra rada sv.Pavla, ktorú sme počuli v druhom čítaní: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si…Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj.“
Ten pokoj vám všetkým prajem aj do Nového roka. Zároveň vám prinášam pozdrav a apoštolské požehnanie Sv.Otca Benedikta XVI., ktoré vám udelím na konci sv.omše.

Jozef kard. Tomko


Entries a komentáre feeds.

%d blogerom sa páči toto: